Archive:Výroba a dovoz energie

Údaje extrahované v júli 2018.

Plánovaná aktualizácia článku: január 2020.

Highlights

Výroba primárnej energie v EÚ bola v roku 2016 o 15 % nižšia ako desať rokov predtým.

Hlavným dodávateľom surovej ropy, zemného plynu a tuhých palív do EÚ v roku 2016 bolo Rusko.

Development of the production of primary energy (by fuel type), EU-28, 2006-2016

Závislosť Európskej únie (EÚ) od dovozu energií, najmä od dovozu ropy a najnovšie plynu, predstavuje dôvod pre politické obavy v súvislosti s bezpečnosťou dodávok energie. Tento článok je venovaný otázke výroby primárnej energie v EÚ a zvyšujúcej sa závislosti EÚ od dovozu energie z tretích krajín, ktorá je dôsledkom zápornej bilancie medzi výrobou a spotrebou. V roku 2016 viac ako polovica (53,6 %) hrubej domácej spotreby energie v EÚ28 pochádzala z dovezených zdrojov.

Full article

V období rokov 2006 až 2016 sa výroba primárnej energie znížila

V roku 2016 dosahovala výroba primárnej energie v EÚ28 755 miliónov ton ropného ekvivalentu (mtoe) — pozri tabuľku 1. Bolo to o 1,6 % menej ako v predchádzajúcom roku a pokračoval tak všeobecne klesajúci trend zaznamenaný v poslednom období, s dôležitou výnimkou v roku 2010, keď výroba energie stúpla po relatívne prudkom poklese v roku 2009, teda v čase celosvetovej finančnej a hospodárskej krízy. Z porovnania za dlhšie obdobie vyplýva, že výroba primárnej energie v EÚ28 bola v roku 2016 o 14,7 %% nižšia ako desať rokov predtým. Všeobecne klesajúci vývoj výroby primárnej energie v EÚ28 možno aspoň čiastočne vysvetliť tým, že zásoby surovín sa vyčerpávajú a/alebo že výrobcovia považujú využívanie obmedzených zdrojov za nehospodárne.

V roku 2016 dosiahlo najvyššiu úroveň výroby primárnej energie spomedzi členských štátov EÚ Francúzsko, s podielom 17,3 % z celkového objemu v EÚ28, za ktorým nasledovalo Spojené kráľovstvo (15,8 %) a Nemecko (15,3 %). V porovnaní s predchádzajúcim desaťročím došlo k dvom hlavným zmenám, a to k poklesu podielu Spojeného kráľovstva o 5,1 percentuálneho bodu a Dánska o 1,3 percentuálneho bodu a k zvýšeniu podielu Francúzska o 2,1 percentuálneho bodu a Talianska o 1,1 percentuálneho bodu. Relatívne podiely ostatných členských štátov sa nezmenili o viac ako +/–1,0 percentuálneho bodu. Jedinými členskými štátmi okrem Spojeného kráľovstva a Dánska, ktorých podiel za zohľadnené obdobie klesol, boli Holandsko, Nemecko, Grécko, Česká republika a Litva.

V absolútnom vyjadrení to znamená, že v priebehu 11 rokov do roku 2016 zaznamenalo 15 členských štátov EÚ28 zvýšenie úrovne výroby primárnej energie. Výroba primárnej energie sa najviac zvýšila v Taliansku (zvýšenie o 3,7 mtoe), za ktorým nasledovalo Španielsko (2,8 mtoe), Írsko (2,5 mtoe), Rakúsko (2,4 mtoe) a Švédsko (2,3 mtoe). Naproti tomu výroba primárnej energie v Spojenom kráľovstve klesla až o 66,0 mtoe a pokles o viac ako 10 mtoe oznámilo aj Nemecko (–22,8 mtoe), Holandsko (–15,3 mtoe), Dánsko (–14,4 mtoe) a Poľsko (–10,4 mtoe).

Tabuľka 1: Výroba energie, 2006 a 2016
(v miliónoch ton ropného ekvivalentu)
Zdroj: Eurostat (nrg_100a)

Výroba primárnej energie v EÚ28 bola v roku 2016 rozložená v širokej škále rôznych zdrojov energie, pričom z hľadiska rozsahu prínosu bola najdôležitejšia jadrová energia (28,7 % celkovej výroby). Jadrová energia bola mimoriadne významná vo Francúzsku, kde predstavovala takmer 80 % vnútroštátnej výroby primárnej energie, zatiaľ čo v Belgicku bol tento podiel tri štvrtiny a na Slovensku viac ako tri pätiny (62,3 %). Inde podiel jadrovej energie v primárnej výrobe predstavoval menej ako polovicu celkovej výroby, pričom v polovici členských štátov EÚ sa jadrová energia vôbec nevyrábala. Nemecká vláda oznámila, že do roku 2022 plánuje zatvoriť všetky svoje jadrové reaktory.

V roku 2016 viac ako jedna štvrtina (27,9 %) celkovej výroby primárnej energie v EÚ28 získavala z obnoviteľných zdrojov energie, pričom podiel tuhých palív (17,5 %, najmä uhlia) bol o niečo menej ako jedna pätina a podiel zemného plynu bol nepatrne nižší (14,2 %). Jediným ďalším významným zdrojom výroby primárnej energie bola surová ropa (9,8 %) (pozri obrázok 1).

Obrázok 1: Výroba primárnej energie, EÚ28, 2016
(% celkovej výroby, na základe ton ropného ekvivalentu)
Zdroj: Eurostat (nrg_100a) a (nrg_107a)

Rast primárnej výroby z obnoviteľných zdrojov energie v EÚ28 prevýšil rast všetkých ostatných druhov energie. Tento rast bol relatívne konštantný v období rokov 2006 – 2016, s malým poklesom výroby v roku 2011 (pozri obrázok 2). V priebehu uvedeného jedenásťročného obdobia výroba z obnoviteľných zdrojov energie vzrástla o 66,5 % a do určitej miery nahradila výrobu z iných zdrojov energie. Naopak úroveň produkcie pri ostatných zdrojoch klesla, pričom najväčší pokles zaznamenal zemný plyn (–41,2 %), surová ropa (–39,0 %) a tuhé palivá (–30,8 %). Jadrová energia poklesla miernejšie, a to o 15,2 %.

Obrázok 2: Vývoj výroby primárnej energie (podľa druhu paliva), EÚ28, 2006 – 2016
(2006 = 100, na základe ton ropného ekvivalentu)
Zdroj: Eurostat (nrg_100a)

EÚ a všetky jej členské štáty sú čistými dovozcami energie

Pokles v oblasti primárnej výroby čierneho uhlia, lignitu, surovej ropy, zemného plynu a najnovšie jadrovej energie viedol k situácii, keď sa EÚ v záujme uspokojenia svojho dopytu čoraz viac spoliehala na dovoz primárnej energie, hoci táto situácia sa po finančnej a hospodárskej kríze stabilizovala. Dovoz primárnej energie do EÚ28 bol v roku 2016 takmer o 904 mtoe vyšší než vývoz. Najväčšími čistými dovozcami primárnej energie boli vo všeobecnosti najľudnatejšie členské štáty EÚ s výnimkou Poľska (kde sú ešte k dispozícii domáce zásoby uhlia). V roku 2006 bolo jediným čistým vývozcom primárnej energie spomedzi členských štátov EÚ Dánsko, ale v roku 2013 dánsky dovoz energie prevýšil vývoz, takže už neexistovali členské štáty, ktoré by boli čistými vývozcami energie (pozri tabuľku 2). Najväčšími čistými dovozcami v pomere k počtu obyvateľov boli v roku 2016 Luxembursko, Malta a Belgicko.

Tabuľka 2: Čistý dovoz primárnej energie, 2006 – 2016
Zdroj: Eurostat (nrg_100a) a (demo_pjan)

Pôvod energie dovážanej do EÚ28 sa v posledných rokoch čiastočne zmenil, aj keď postavenie hlavného dodávateľa surovej ropy a zemného plynu si udržalo Rusko (napriek tomu, že jeho podiel sa v posledných rokoch o niečo znížil), ktoré sa stalo aj najväčším dodávateľom tuhých palív (pozri tabuľku 3).

Tabuľka 3: Hlavný pôvod dovozu primárnej energie, EÚ28, 2006 – 2016
(% dovozu z krajín mimo EÚ28)
Zdroj: Eurostat (nrg_122a), (nrg_123a) a (nrg_124a)

V roku 2016 pochádzalo približne 30,2 % tuhých palív dovážaných do EÚ28 z Ruska: Rusko sa stalo hlavným dodávateľom tuhých palív v roku 2006, keď predstihlo Južnú Afriku. Ruský podiel dovozu tuhých palív do EÚ28 dosiahol prvý relatívny vrchol na úrovni 30,0 % v roku 2009, v roku 2010 však prudko klesol a potom v roku 2013 sa následne vrátil späť na úroveň 28,8 %. V nasledujúcich dvoch rokoch sa podiel Ruska takmer nezmenil a dosiahol vrchol v roku 2016. V období rokov 2006 až 2016 sa zdvojnásobil podiel dovozu tuhých palív do EÚ28 z Kolumbie, a to z úrovne 11,7 % na 23,4 % z celkového objemu. Naproti tomu podiel Južnej Afriky, ktorá bola v roku 2006 druhým najväčším dodávateľom tuhých palív do EÚ28 (23,1 % celkového objemu), v roku 2016 klesol na 5,1 %.

Rusko bolo takisto hlavným dodávateľom dovozu surovej ropy do EÚ28. Jeho podiel v roku 2006 tvoril 33,8 % a pohyboval sa v rozpätí od 34,8 % (najvyšší podiel zaznamenaný v roku 2011) do 29,1 % (najnižší podiel zaznamenaný v roku 2015). V roku 2016 podiel Ruska dosiahol úroveň 31,9 %. V tom istom období pomerne pomaly klesal podiel dovozu surovej ropy do EÚ28 z Nórska, a to z 15,4 % v roku 2006 na 12,4 % v roku 2016. V období rokov 2006 až 2016 sa rýchlo zvýšili relatívne podiely dodávok surovej ropy do EÚ28 z Iraku (2,8-krát), Azerbajdžanu (2,0-krát) a Nigérie (1,6-krát).

Naproti tomu podiel Ruska na dovoze zemného plynu do EÚ28 v období rokov 2006 až 2010 klesol z úrovne 39,3 % na úroveň 31,9 %, tento vývoj sa však zvrátil, v roku 2013 dosiahol relatívny vrchol na úrovni 41,1 % a následne o niečo klesol tesne pod 40,0 %. V priebehu 11 rokov zobrazených v tabuľke 3 zostalo druhým najväčším dovozcom zemného plynu do EÚ Nórsko, pričom jeho podiel sa pomaly znižoval z viac ako jednej štvrtiny (25,9 % v roku 2006) na trochu menej než jednu štvrtinu (24,8 % v roku 2016). Podiel dodávok zemného plynu do EÚ28 z Nigérie a Líbye sa v období rokov 2006 až 2016 zmenšil na polovicu, zatiaľ čo podiel zemného plynu dovezeného z Kataru sa zvýšil (3,2-krát).

Bezpečnosť dodávok primárnej energie do EÚ môže byť ohrozená, ak sa veľký podiel dovozu koncentruje na pomerne málo partnerov. Viac než tri štvrtiny (77,1 %) dovozu zemného plynu do EÚ28 v roku 2016 pochádzali z Ruska, Nórska alebo Alžírska. Podobná analýza ukazuje, že viac ako dve tretiny (68,2 %) tuhých palív dovezených do EÚ28 pochádzali z Ruska, Kolumbie a Austrálie, zatiaľ čo koncentrácia dovozu surovej ropy na hlavných dodávateľov bola o niečo menšia, keďže podiel dovozu z Ruska, Nórska a Iraku do EÚ28 dosiahol úroveň 52,6 %.

Viac ako polovicu energetických potrieb EÚ28 uspokojuje dovoz

Závislosť EÚ28 od dovozu energie sa zvýšila z úrovne o málo vyššej ako 40 % hrubej spotreby energie v 90. rokoch 20. storočia na úroveň 53,6 % v roku 2016 (pozri obrázok 3). Čistý dovoz energie je v EÚ28 od roku 2004 vyšší než jej primárna výroba, čo znamená, že viac než polovica hrubej domácej spotreby energie EÚ28 bola zabezpečená čistým dovozom a miera závislosti prekročila 50,0 %.

V roku 2016 bola miera energetickej závislosti na rovnakej úrovni ako v roku 2006 (53,6 %). V uvedenom období sa prejavilo niekoľko odchýlok: relatívny vrchol 54,5 % sa dosiahol v roku 2008 a najnižšia závislosť na úrovni 52,7 % bola zaznamenaná v roku 2010. Pri podrobnejšom pohľade je zrejmé, že najvyššia miera závislosti bola v roku 2016 zaznamenaná pri surovej rope (87,8 %) a zemnom plyne (70,4 %), zatiaľ čo podľa najnovších dostupných údajov miera závislosti v prípade tuhých palív predstavuje 40,2 %.

Obrázok 3: Miera energetickej závislosti, EÚ28, 2006 – 2016
(% čistého dovozu z hrubej domácej spotreby a zásobníkov, na základe ton ropného ekvivalentu)
Zdroj: Eurostat (nrg_100a), (nrg_102a) a (nrg_103a)

V období rokov 2006 až 2016 vzrástla závislosť EÚ od tretích krajín pri dodávkach zemného plynu o 11,1 percentuálneho bodu, čo je rýchlejšie zvýšenie závislosti než v prípade surovej ropy (3,9 percentuálneho bodu). Závislosť pri tuhých palivách za rovnaké obdobie klesla o 1,4 percentuálneho bodu.

Keďže Dánsko prestalo byť čistým vývozcom, jeho miera energetickej závislosti sa v roku 2013 zmenila na kladnú a takou zostala aj v roku 2016. To isté platilo aj pre všetky ostatné členské štáty EÚ (pozri obrázok 4). Najnižšiu mieru energetickej závislosti v roku 2016 zaznamenali Estónsko, Dánsko, Rumunsko a Poľsko. Malta, Cyprus a Luxembursko boli (takmer) úplne závislé od dovozu primárnej energie, pričom ich miera závislosti presiahla úroveň 96,0 %.

Analýza vývoja v období rokov 2006 až 2016 ukazuje, že Dánsko, Spojené kráľovstvo, Litva, Holandsko a Poľsko sa stali viac závislými od dovozu energii na účely uspokojenia svojej hrubej domácej spotreby. Tento vývoj do veľkej miery súvisí s poklesom výroby primárnej energie (spojeným s vyčerpávaním dodávok surovín). Energetická závislosť sa zvýšila (aj keď menej výrazne) aj v prípade Belgicka, Českej republiky, Grécka, Nemecka a Malty. Všetky ostatné členské štáty EÚ zaznamenali v období rokov 2006 až 2016 pokles miery energetickej závislosti, pričom najväčšia zmena sa prejavila v Estónsku, kde miera závislosti klesla z úrovne 29,2 % na 6,8 %. Miera závislosti klesla o viac ako o 10,0 percentuálneho bodu aj v Írsku, Lotyšsku, Portugalsku a Rakúsku, a to v dôsledku zvýšenia energetickej efektívnosti v spojení so zmenami v energetickom mixe zameranými na podporu primárnej výroby z obnoviteľných zdrojov.

Obrázok 4: Miera energetickej závislosti – všetky produkty, 2006 a 2016
(% čistého dovozu z hrubej domácej spotreby a zásobníkov, na základe ton ropného ekvivalentu)
Zdroj: Eurostat (t2020_rd320)

Zdrojové údaje pre tabuľky a grafy

Energy production and imports: tables and figures (v angličtine)

Zdroje údajov

Energetické komodity vyťažené alebo získané priamo z prírodných zdrojov sa nazývajú primárne energetické zdroje, zatiaľ čo energetické komodity vyrobené z primárnych energetických zdrojov v závodoch na transformáciu energie sa nazývajú odvodené výrobky. Výroba primárnej energie zahŕňa vnútroštátnu výrobu z primárnych energetických zdrojov a uskutočňuje sa vtedy, keď sa využívajú prírodné zdroje, napríklad v uhoľných baniach, na poliach so surovou ropou, vo vodných elektrárňach alebo pri výrobe biopalív. Vždy, keď spotreba prevýši primárnu výrobu, musí byť deficit pokrytý dovozom primárnych alebo odvodených výrobkov.

Teplo vytvorené v reaktore v dôsledku jadrového štiepenia sa považuje za primárnu výrobu jadrového tepla, alternatívne sa nazýva aj jadrová energia. Počíta sa buď na základe skutočne vyrobeného tepla, alebo na základe vykázanej hrubej výroby elektriny a tepelnej účinnosti jadrovej elektrárne. Primárna výroba uhlia a lignitu predstavuje množstvo vyťažených alebo vyrobených palív a vypočíta sa po všetkých úkonoch na odstránenie neaktívnej hmoty.

Za primárnu výrobu sa nepovažuje transformácia energie z jednej formy na druhú, napríklad výroba elektrickej energie alebo tepla v tepelných elektrárňach alebo výroba koksu v koksárenských peciach.

Čistý dovoz sa počíta ako množstvo dovozu mínus príslušné množstvo vývozu. Dovoz predstavuje všetky vstupy na vnútroštátne územie bez tranzitu (hlavne cez plynovody a ropovody). Vývoz podobne zahŕňa všetky množstvá vyvezené z vnútroštátneho územia.

Kontext

Viac ako polovica energie EÚ28 pochádza z krajín mimo EÚ a tento podiel sa v posledných desaťročiach celkovo zvyšuje (hoci určité dôkazy naznačujú, že miera závislosti sa v posledných rokoch stabilizovala). Väčšina energie dovážanej do EÚ pochádza z Ruska, ktorého nezhody s tranzitnými krajinami v posledných rokoch ohrozili dodávky. Obavy o bezpečnosť dodávok z Ruska navyše zosilnil konflikt na Ukrajine. Boli navrhnuté nové opatrenia pre trhy s ropou a plynom, aby všetky strany prijali účinné opatrenia s cieľom zabrániť dôsledkom potenciálnych narušení dodávok a zmierniť ich, a zároveň aby sa pre členské štáty vytvorili mechanizmy, vďaka ktorým by mohli spolupracovať na účinnom riešení prípadných veľkých narušení dodávok ropy alebo plynu, ktoré môžu vzniknúť. Vznikol koordinačný mechanizmus, aby členské štáty mohli v núdzových prípadoch jednotne a okamžite reagovať.

V novembri 2010 bola prijatá iniciatíva s názvom Energia 2020: Stratégia pre konkurencieschopnú, udržateľnú a bezpečnú energetiku (COM(2010) 639 final), ktorú prijala Európska komisia. V tejto stratégii sú vymedzené priority v oblasti energetiky na obdobie 10 rokov a predstavené opatrenia, ktoré by sa mohli prijať na riešenie rôznych výziev vrátanie dosiahnutia trhu s konkurencieschopnými cenami a bezpečnými dodávkami, posilnenia vedúceho postavenia v oblasti technológií a účinného rokovania s medzinárodnými partnermi (napríklad udržiavanie dobrých vzťahov s vonkajšími dodávateľmi energie EÚ a krajinami tranzitu energie). Táto práca sa ďalej dotvárala prostredníctvom 2030 energetickej stratégie do roku 2030 (v angličtine), ktorá poskytuje politický rámec pre politiku v oblasti klímy a energetiky do roku 2030 a Plánu postupu v energetike do roku 2050 (v angličtine), v ktorom sa stanovuje dlhodobý cieľ znížiť emisie skleníkových plynov v EÚ o 80 – 95 % do roku 2050.

Prostredníctvom Energetického spoločenstva (v angličtine) (zriadeného v októbri 2005) EÚ pracuje aj na integrácii susedných krajín do svojho vnútorného trhu s energiou. Bohatá skladba zdrojov energie, ako aj rozmanitosť dodávateľov, dopravných tratí a dopravných mechanizmov môžu zohrávať dôležitú úlohu pri zaisťovaní bezpečnosti dodávok energie. Napríklad prebieha niekoľko iniciatív na vybudovanie plynovodov medzi Európou a jej východnými a južnými susedmi. Medzi ne patrí Nord Stream (medzi Ruskom a EÚ cez Baltské more), ktorý začal fungovať v novembri 2011, a Transjadranský plynovod (spájajúci Turecko s Talianskom cez Grécko a Albánsko s cieľom priviesť zemný plyn z Kaspického mora do EÚ). Vytváranie spoľahlivých partnerstiev s dodávateľskými, tranzitnými a spotrebiteľskými krajinami sa považuje za cestu ku znižovaniu rizík spojených s energetickou závislosťou EÚ a Európska komisia prijala v septembri 2011 oznámenie s názvom Energetická politika EÚ: budovanie vzťahov s partnermi za hranicami EÚ (KOM(2011) 539 v konečnom znení).

V reakcii na pretrvávajúce obavy týkajúce sa závislosti EÚ od dovozu energie Európska komisia v máji 2014 predložila svoju stratégiu energetickej bezpečnosti [COM(2014) 330 final], ktorej cieľom je zabezpečenie stabilných a dostatočných dodávok energie. Stratégia Komisie je zameraná na krátkodobé opatrenia týkajúce sa vplyvu zastavenia ruského dovozu plynu alebo narušenia dovozu cez Ukrajinu, ako aj na dlhodobú bezpečnosť dodávok energie a sú v nej navrhnuté opatrenia v piatich oblastiach vrátane zvýšenia výroby energie v EÚ, diverzifikácie dodávateľských krajín a trás a spoločného vystupovania vo vonkajšej energetickej politike. Európska komisia v roku 2015 vydala oznámenie o rámcovej stratégii odolnej energetickej únie s výhľadovou politikou v oblasti zmeny klímy [COM(2015) 80 final] v ktorom sa tvrdí, že jedným z dôležitých prvkov pri zabezpečovaní energetickej bezpečnosti (predovšetkým pokiaľ ide o plyn) bol úplný súlad dohôd súvisiacich s nakupovaním energie z tretích krajín. Na uvedené oznámenie nadviazali vo februári 2016 návrhy Európskej komisie týkajúce sa nových pravidiel zaručenia bezpečnosti dodávok plynu do EÚ [COM(2016) 52 final] a nových pravidiel pre energetické dohody medzi EÚ a tretími krajinami [COM(2016) 53 final].