Všetky členské štáty EÚ sú súčasťou hospodárskej a menovej únie (HMÚ) a svoje hospodárske politiky koordinujú s cieľom podporovať hospodárske ciele EÚ. Niekoľko členských štátov však spoluprácu ešte prehĺbilo a nahradilo svoje národné meny jednotnou menou euro. Tieto členské štáty tvoria eurozónu.

Pri zavedení eura ako zúčtovacej jednotky v roku 1999 tvorilo eurozónu 11 z vtedajších 15 členských štátov EÚ. Grécko pristúpilo v roku 2001, len rok pred prechodom na hotovostné euro. Po ňom nasledovali Slovinsko v roku 2007, Cyprus a Malta v roku 2008, Slovensko v roku 2009, Estónsko v roku 2011, Lotyšsko v roku 2014 a Litva v roku 2015. V súčasnosti patrí do eurozóny 19 členských štátov EÚ.

Spomedzi členských krajín, ktoré nepatria do eurozóny, uplatňuje Dánsko doložku o neúčasti (opt-out) stanovenú v protokole pripojenom k Zmluve, hoci v prípade záujmu môže euro prijať v budúcnosti. Švédsko zatiaľ nesplnilo podmienky na vstup do eurozóny.

Zvyšné členské štáty, ktoré nepatria do eurozóny, pristúpili k Európskej únii v rokoch 2004, 2007 a 2013, teda po zavedení eura. V čase svojho pristúpenia nespĺňali podmienky na vstup do eurozóny, ale zaviazali sa euro prijať hneď, ako tieto podmienky splnia – sú to členské štáty, pre ktoré platí výnimka, ako napríklad Švédsko.

Andorra, Monako, San Maríno a Vatikán prijali euro ako svoju národnú menu na základe osobitných menových dohôd s EÚ a môžu v rámci určitých obmedzení vydávať svoje vlastné euromince. Keďže však nie sú členskými štátmi EÚ, nie sú súčasťou eurozóny.

Riadenie eurozóny

Prijatím eura sa integrácia hospodárstiev členských krajín eurozóny prehĺbila. Táto hospodárska integrácia musí byť náležite riadená, aby bolo možné naplno využívať prínosy spoločnej meny. Eurozóna má preto iné hospodárske riadenie ako ostatné časti EÚ, najmä v menovej a hospodárskej politike.

  • Menovú politiku eurozóny má na starosti nezávislý Eurosystém, ktorý tvorí Európska centrálna banka (ECB) so sídlom v nemeckom Frankfurte a centrálne banky členských štátov eurozóny. Prostredníctvom svojej rady guvernérov stanovuje ECB menovú politiku pre celú eurozónu – jeden menový orgán s jednotnou menovou politikou, ktorej hlavným cieľom je udržať cenovú stabilitu.
  • Hospodárska politika v rámci eurozóny patrí v prevažnej miere do právomoci členských štátov, ktoré však musia tieto politiky koordinovať s cieľom dosiahnuť spoločné ciele stability, rastu a zamestnanosti. Koordinácia sa zabezpečuje prostredníctvom mnohých štruktúr a nástrojov, z ktorých najdôležitejším je Pakt stability a rastu (PSR). Pakt stability a rastu zahŕňa dohodnuté pravidlá fiškálnej disciplíny, napríklad hranicu deficitu verejných financií a verejného dlhu, ktoré musia dodržiavať všetky členské štáty EÚ, hoci len krajiny eurozóny poliehajú sankciám – finančným alebo iným – v prípade nesplnenia povinností.
  • Správa hospodárskych záležitostí EÚ sa organizuje v rámci ročného cyklu známeho ako európsky semester.

Členovia eurozóny