Archive:Štatistika obyvateľstva na regionálnej úrovni

This Statistics Explained article has been archived - for recent articles on Population statistics at regional level see Here.

Údaje extrahované v mesiaci marca 2016. Najnovšie údaje: Ďalšie informácie z Eurostatu, Hlavné tabuľky a Databáza. Plánovaná aktualizácia článku: novembra 2017.

Mapy sa dajú prezerať interaktívne pomocou štatistického atlasu Eurostatu Eurostat’s Statistical Atlas (pozri používateľskú príručku user manual (v angličtine)).

Mapa 1: Stredná dĺžka života pri narodení podľa regiónov NUTS 2, 2014 (1)
(v rokoch)
Zdroj: Eurostat (demo_r_mlifexp) a (demo_mlexpec)
Obrázok 1: Rozdiel medzi pohlaviami v strednej dĺžke života pri narodení podľa regiónov NUTS 2, 2014 (1)
(rozdiely v rokoch strednej dĺžky života žien a mužov)
Zdroj: Eurostat (demo_r_mlifexp) a (demo_mlexpec)
Obrázok 2: Rozdelenie celkového počtu obyvateľov podľa vekových skupín, vybraté regióny NUTS 3, 1. január 2015 (1)
(%)
Zdroj: Eurostat (demo_r_pjangrp3) a (demo_pjangroup)
Mapa 2: Podiel obyvateľov v produktívnom veku (20 – 64 rokov) na celkovom počte obyvateľov podľa regiónov NUTS 3, 1. január 2015 (1)
(%)
Zdroj: Eurostat (demo_r_pjangrp3) a (demo_pjangroup)
Mapa 3: Hrubá miera celkového pohybu obyvateľstva podľa regiónov NUTS 3, 2014 (1)
(na 1 000 obyvateľov)
Zdroj: Eurostat (demo_r_gind3) a (demo_gind)
Mapa 4: Hrubá miera migračného salda (vrátane štatistického očistenia) podľa regiónov NUTS 3, 2014 (1)
(na 1 000 obyvateľov)
Zdroj: Eurostat (demo_r_gind3) a (demo_gind)
Obrázok 3: Hrubá pôrodnosť podľa regiónov NUTS 2, 2014 (1)
(počet živonarodených detí na 1 000 obyvateľov)
Zdroj: Eurostat (demo_r_gind3) a (demo_gind)
Obrázok 4: Úhrnná plodnosť podľa regiónov NUTS 2, 2014 (1)
(priemerný počet živonarodených detí na jednu ženu)
Zdroj: Eurostat (demo_r_frate2)
Mapa 5: Úhrnná plodnosť podľa regiónov NUTS 3, 2014 (1)
(priemerný počet živonarodených detí na jednu ženu)
Zdroj: Eurostat (demo_r_frate3) a (demo_find)
Obrázok 5: Hrubá úmrtnosť podľa regiónov NUTS 2, 2014 (1)
(počet úmrtí na 1 000 obyvateľov)
Zdroj: Eurostat (demo_r_gind3) a (demo_gind)

Tento článok je súčasťou súboru štatistických článkov vychádzajúceho z regionálnej ročenky Eurostatu. Venuje sa regionálnemu demografickému vývoju v celej Európskej únii (EÚ).

Regionálne demografické štatistiky patria k niekoľkým oblastiam, v ktorých sa zbierajú a publikujú podrobné informácie podľa regiónov NUTS 3 za každý členský štát EÚ. V čase vypracovania boli k dispozícii najnovšie informácie o najdôležitejších demografických javoch (živorodenosť a úmrtia) a rôznych demografických ukazovateľoch až do konca roka 2014, pričom údaje o veľkosti a štruktúre obyvateľstva boli k dispozícii k 1. januáru 2015.

Analýza celkového počtu obyvateľov podľa stupňa urbanizácie je k dispozícii v úvode regionálnej ročenky Eurostatu. Regionálna analýza populačných projekcií do roku 2050 sa uvádza v samostatnom článku.

Hlavné štatistické výsledky

Stredná dĺžka života

Stredná dĺžka života pri narodení sa za posledných 50 rokov vďaka lepším sociálno-ekonomickým a environmentálnym podmienkam a lepšej zdravotnej starostlivosti zvýšila v EÚ v priemere asi o 10 rokov. Na mape 1 sa uvádza stredná dĺžka života pri narodení v regiónoch NUTS 2 v roku 2014.

Stredná dĺžka života Európana narodeného v roku 2014 je 80,9 roka

Na mape 1 vidieť, že v roku 2014 bola stredná dĺžka života pri narodení v krajinách EÚ 28 približne 80,9 roka. V 45 regiónoch úrovne 2 bola stredná dĺžka života pri narodení 83,0 roka alebo vyššia; tieto regióny sa nachádzali iba v siedmich členských štátoch EÚ a vo Švajčiarsku: 16 talianskych regiónov, 11 španielskych regiónov, osem francúzskych regiónov, dva britské regióny, po jednom regióne v Rakúsku, Grécku a Fínsku a päť švajčiarskych regiónov. Najvyššia stredná dĺžka života bola v roku 2014 (spomedzi regiónov úrovne 2) zaznamenaná v regióne španielskeho hlavného mesta Comunidad de Madrid, a to na úrovni 84,9 roka.

Na druhej strane rozpätia sa nachádzalo 58 regiónov úrovne 2 s priemernou strednou dĺžkou života nižšou ako 78,0 roka (zobrazené najsvetlejším odtieňom oranžovej na mape 1), ktoré tvorili prevažne regióny vo východoeurópskych členských štátoch EÚ – Bulharsku, Českej republike, Chorvátsku, Maďarsku, Poľsku, Rumunsku a na Slovensku, ale aj v Turecku. Jedinými ďalšími regiónmi krajín EÚ 28, v ktorých sa zaznamenala stredná dĺžka života nižšia ako 78,0 roka, boli tri pobaltské členské štáty (každý z nich predstavuje na tejto úrovni podrobností jeden región), dva portugalské regióny (regiões autónomas da Madeira a dos Açores), ako aj Čierna Hora, bývalá Juhoslovanská republika Macedónsko (obe predstavujú na tejto úrovni podrobností jeden región) a Srbsko (celoštátne údaje). Najnižšia stredná dĺžka života pri narodení v roku 2014 (spomedzi regiónov úrovne 2) bola 73,0 roka a zaznamenala sa v bulharskom regióne Severozapaden, najchudobnejšom regióne krajín EÚ 28 (podľa hrubého domáceho produktu (HDP) na obyvateľa v štandarde kúpnej sily (PPS)). Rozdiel v strednej dĺžke života medzi regiónmi Severozapaden a Comunidad de Madrid bol teda 11,9 roka.

Je dôležité poznamenať, že hoci sa na mape 1 uvádzajú informácie za všetkých obyvateľov, existujú veľké rozdiely v strednej dĺžke života mužov a žien – a to napriek dôkazom, ktoré naznačujú, že tieto rozdiely medzi pohlaviami sa vo väčšine členských štátov EÚ postupne zmierňujú. Rozdiel medzi pohlaviami v krajinách EÚ 28 bol 5,5 roka, keďže u žien narodených v roku 2014 bola stredná dĺžka života 83,6 roka a u mužov 78,1 roka. Na obrázku 1 je znázornený rozdiel medzi pohlaviami v regiónoch úrovne 2. Rozpätie od najväčšieho po najmenší rozdiel medzi pohlaviami bolo v jednotlivých krajinách relatívne malé, pričom výnimky často vznikali v dôsledku jednej extrémnej hodnoty, ako napríklad relatívne malé rozdiely v regiónoch Åland vo Fínsku, Bratislavský kraj na Slovensku a Praha v Českej republike.

Štruktúra obyvateľstva a demografické starnutie

Na začiatku roka 2015 žilo v krajinách EÚ 28 celkom 508,5 milióna obyvateľov. V krajinách EÚ 28 tvorili mladí ľudia (0 – 19 rokov) k 1. januáru 2015 spolu 20,9 % celkového počtu obyvateľov, zatiaľ čo ľudia v produktívnom veku (20 – 64 rokov) tri pätiny (60,2 %) celkového počtu obyvateľov (ďalšie informácie o tejto podskupine možno nájsť v článku o trhu práce) a starší ľudia (vo veku nad 65 rokov) 18,9 % obyvateľstva. Treba poznamenať, že tieto vekové triedy použité na analýzu štruktúry obyvateľstva v krajinách EÚ 28 boli upravené (v porovnaní s predchádzajúcimi vydaniami regionálnej ročenky Eurostatu) tak, aby zohľadňovali vekovú skupinu použitú v súvislosti s cieľom stratégie Európa 2020 týkajúcim sa miery zamestnanosti (20 – 64 rokov).

Z podrobnejšieho skúmania vekových skupín obyvateľstva v produktívnom veku vyplýva, že 12,2 % obyvateľov bolo vo veku 20 – 34 rokov (táto veková skupina sa používa pri niektorých ukazovateľoch v článku o vzdelávaní a odbornej príprave), 28,6 % bolo vo veku 35 – 54 rokov a 12,8 % obyvateľov bolo vo veku 55 – 64 rokov.

Demografické štruktúry sú v jednotlivých členských štátoch EÚ nepravidelné, čo môže mať vplyv na regionálnu konkurencieschopnosť a súdržnosť. Niekedy sú tieto rozdiely zjavné, napríklad v Nemecku (kde je často rozdiel medzi regiónmi na východe a západe), Francúzsku (severovýchod a juhozápad), Taliansku (sever a juh) a Turecku (východ a západ). Tieto rozdiely môžu vyplývať z najrôznejších faktorov, napríklad z vývoja klímy, krajiny, z historického, politického a sociálno-ekonomického vývoja.

V zámorských a mestských regiónoch bolo zväčša mladšie obyvateľstvo…

Na obrázku 2 sa uvádzajú informácie o 10 regiónoch NUTS 3 v EÚ s najvyšším podielom mladých ľudí (vo veku do 20 rokov), 10 regiónoch NUTS 3 v EÚ s najvyšším podielom obyvateľov v produktívnom veku (20 – 64 rokov) s rozdelením na vekové skupiny 20 – 34 rokov (vrátane osôb, ktoré ešte môžu byť v procese vzdelávania), 35 – 54 rokov (vrátane osôb, ktoré si založili rodinu) a 55 – 64 rokov (vrátane osôb, ktoré môžu byť na dôchodku) a informácie o 10 regiónoch NUTS 3 v EÚ s najvyšším podielom starších ľudí (vo veku nad 65 rokov); údaje sú k 1. januáru 2015.

Regióny NUTS 3 v EÚ s najvyšším podielom mladých ľudí sa zvyčajne nachádzali v členských štátoch s najvyššou pôrodnosťou a plodnosťou (pozri plodnosť na mape 5), čím sa zdôrazňuje relatívny význam mladých ľudí v celkovom počte obyvateľov danej krajiny. Išlo najmä o niektoré írske a francúzske regióny, ako napríklad francúzske zámorské regióny Guyane a La Réunion alebo prímestské regióny v okolí Paríža. Vo vekových štruktúrach prevažne mestských regiónov sa môže prejavovať vyšší podiel mladých ľudí a obyvateľov v produktívnom veku v dôsledku „efektu príťažlivosti“, ktorý súvisí s lepšími pracovnými príležitosťami priťahujúcimi domácich migrantov (z rôznych regiónov tej istej krajiny), ako aj medzinárodných migrantov (z iných členských štátov a nečlenských krajín).

... zatiaľ čo relatívny význam obyvateľov v produktívnom veku bol v niektorých regiónoch hlavných miest mimoriadne vysoký …

Väčšinu z 10 regiónov NUTS 3 v EÚ s najvyšším podielom obyvateľov v produktívnom veku tvorili regióny hlavných miest, pričom šesť z nich sa nachádzalo v časti Inner London (Spojené kráľovstvo) a jeden v Dánsku (Byen København) a Rumunsku (Bucureşti). Zvyšné dva regióny z prvej desiatky tvorili španielske ostrovné regióny Eivissa, Formentera (na Baleárskych ostrovoch) a Fuerteventura (na Kanárskych ostrovoch), ktoré mali relatívne nízky podiel obyvateľov vo veku 20 – 34 rokov (v porovnaní s uvedenými regiónmi hlavných miest) pravdepodobne preto, že mladí ľudia študujú v pevninskom Španielsku, ale vyšší podiel obyvateľov vo veku 35 – 54 a 55 – 64 rokov.

Na mape 2 sa uvádza komplexná analýza podielu obyvateľov v produktívnom veku v regiónoch úrovne 3. Spomedzi 1 482 znázornených regiónov (celoštátne údaje za Albánsko a Srbsko) podiel obyvateľov v produktívnom veku dosiahol alebo prekročil 62 % v 306 regiónoch a v 61 regiónoch z nich tento podiel dosiahol alebo prekročil 65 %. Mnohé z týchto regiónov tvorili hlavné alebo iné veľké mestá, najmä v Nemecku, Poľsku, Rumunsku, na Slovensku a v Spojenom kráľovstve, ale patria sem aj regióny Sofia (stolitsa) v Bulharsku a Oslo v Nórsku. Medzi ďalšie regióny s pomerne vysokým podielom patrili tri z ôsmich štatistických regiónov v bývalej Juhoslovanskej republike Macedónsko.

…a relatívny význam starších ľudí sa vo väčšine regiónov EÚ zvyšuje

Väčšina regiónov v EÚ zaznamenáva postupné zvyšovanie relatívneho podielu staršieho obyvateľstva v dôsledku výrazného a nepretržitého predlžovania strednej dĺžky života a odchodu generácie populačne silných ročníkov z bdobia po druhej svetovej vojne do dôchodku. Tieto regióny s najvyšším podielom starších ľudí sú často vidiecke, relatívne vzdialené a riedko osídlené a nízky podiel obyvateľov v produktívnom veku v nich môže, aspoň čiastočne, súvisieť s nedostatkom pracovných a vzdelávacích príležitostí, čo mladšie generácie motivuje k odchodu za prácou alebo štúdiom.

Starší ľudia tvorili osobitne vysoký podiel na celkovom počte obyvateľov v niekoľkých vidieckych a vzdialených regiónoch Grécka, Španielska, Francúzska a Portugalska, ale aj v mnohých regiónoch východného Nemecka. Starší ľudia tvorili k 1. januáru 2015 viac než jednu tretinu (33,7 %) celkového počtu obyvateľov vo vnútrozemskom regióne Evrytania v strednom Grécku – čo je najvyšší podiel v EÚ. Jediným ďalším regiónom NUTS 3 v EÚ, v ktorom tvorili starší ľudia viac ako 30 % celkového počtu obyvateľov, bol región Ourense v severozápadnom Španielsku, ktorý bol jedným z troch španielskych regiónov spomedzi 10 regiónov EÚ s najvyšším podielom starších ľudí (28,5 % alebo vyšším).

Pohyb obyvateľstva

Počet obyvateľov v krajinách EÚ 28 sa od 1. januára 1960 do 1. januára 2015 každý rok zvyšoval a celkovo išlo o nárast o 101,7 milióna obyvateľov, čo sa rovná ročnému nárastu o 0,4 %. V minulosti odrážal rast počtu obyvateľov v EÚ do veľkej miery vývoj v prirodzenom pohybe obyvateľstva (celkový počet narodení mínus celkový počet úmrtí), a nie migračné vzory. Bližšie skúmanie odhaľuje, že prirodzený rast počtu obyvateľov v členských štátoch spolu za EÚ 28 bol najvyšší v roku 1964, keď bolo zaznamenaných o 3,6 milióna viac narodení ako úmrtí. Potom pôrodnosť postupne klesala a stredná dĺžka života sa postupne predlžovala, čo malo za následok spomalenie prirodzeného rastu počtu obyvateľov. Do roku 2003 bol prirodzený rast počtu obyvateľov v členských štátoch EÚ 28 takmer vyvážený, keďže počet narodených detí prevyšoval počet úmrtí o menej ako 100 000. Neskôr sa pôrodnosť a prirodzený rast počtu obyvateľov v niekoľkých členských štátoch EÚ znovu mierne zvýšili, hoci tento vývoj sa vo všeobecnosti obrátil po nástupe finančnej a hospodárskej krízy: v rokoch 2008 až 2013 prirodzený pohyb obyvateľstva klesol z nárastu o 578 tisíc na nárast o 82 tisíc, aj keď v roku 2014 opäť vzrástol na 191 tisíc.

Región Tower Hamlets vo východnom Londýne a región Ilfov obklopujúci hlavné mesto Rumunska zaznamenali v roku 2014 najvyšší nárast počtu obyvateľov

Na mape 3 je znázornená hrubá miera celkového pohybu obyvateľstva v roku 2014: tento pohyb vyplýva z kombinovaných vplyvov prirodzeného pohybu a migračného salda od 1. januára 2014 do 1. januára 2015. Počet obyvateľov v krajinách EÚ 28 sa v tomto období zvýšil o 1,3 milióna, čo sa rovná 2,5 na 1 000 obyvateľov. Spomedzi 1 341 regiónov NUTS 3, ktorých údaje sú znázornené na mape 3 (za francúzsky región Mayotte nie sú k dispozícii žiadne údaje), oznámilo viac regiónov v EÚ nárast počtu obyvateľov (806 regiónov) a menej regiónov oznámilo pokles (530 regiónov); v piatich regiónoch sa počet obyvateľov nezmenil.

Najtmavším odtieňom modrej je označených 238 regiónov NUTS 3, v ktorých sa v roku 2014 počet obyvateľov priemerne zvýšil minimálne o 8,0 na 1 000 obyvateľov; v 32 regiónoch z nich sa počet obyvateľov zvýšil minimálne o 15,0 na 1 000 obyvateľov. Najvyšší nárast sa zaznamenal v regióne Tower Hamlets v Londýne (33,0 na 1 000 obyvateľov), za ním nasledoval región Ilfov (30,6 na 1 000 obyvateľov), ktorý obklopuje hlavné mesto Rumunska Bukurešť. 13 z týchto 32 regiónov s najvyššou hrubou mierou rastu počtu obyvateľov sa nachádzalo v Spojenom kráľovstve, pričom štyri z nich v časti Outer London a šesť v časti Inner London. Deväť regiónov bolo v Nemecku, pričom žiadny sa nenachádzal v hlavnom meste Berlíne, aj keď medzi ne patrili regióny Potsdam, Kreisfreie Stadt v susednom regióne Brandenburg. Ďalších päť regiónov tvorili regióny v hlavných mestách Dánska, Írska, Luxemburska, Rakúska a Švédska. Medzi zvyšné regióny patril druhý región v Rakúsku (Innsbruck), francúzsky zámorský región Guyane, dva španielske ostrovné regióny (Fuerteventura a Eivissa, Formentera) a región Ilfov.

Množstvo regiónov s klesajúcim počtom obyvateľov sa nachádzalo vo východoeurópskych a juhoeurópskych členských štátoch

V 17 regiónoch NUTS 3 klesol v roku 2014 počet obyvateľov o viac než 15,0 na 1 000 obyvateľov. Tieto regióny sa nachádzali najmä v Bulharsku (sedem regiónov), Chorvátsku (tri regióny) a Portugalsku (dva regióny) a po jednom regióne v Nemecku, Grécku, Lotyšsku, Litve a Rumunsku. Najväčší pokles počtu obyvateľov spomedzi regiónov NUTS 3 (24,9 na 1 000 obyvateľov) bol zaznamenaný v gréckom regióne Kentrikos Tomeas Athinon, zatiaľ čo región Vidin v Bulharsku bol jediným, v ktorom sa zaznamenal pokles počtu obyvateľov najmenej o 20,0 na 1 000 obyvateľov.

Vo všeobecnosti sa 268 regiónov NUTS 3 v EÚ, v ktorých počet obyvateľov v roku 2014 klesol o viac než 4,0 na 1 000 obyvateľov (najtmavší odtieň oranžovej na mape 3), sústreďovalo v niekoľkých oblastiach: pobaltské členské štáty; oblúk v juhovýchodnej Európe od Chorvátska cez Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko až po Grécko; niekoľko regiónov na Pyrenejskom polostrove a množstvo východonemeckých regiónov. V niekoľkých ďalších krajinách sa nachádzalo niekoľko regiónov, v ktorých počet obyvateľov poklesol o viac než 4,0 na 1 000 obyvateľov, a to vrátane 22 regiónov z celého Talianska.

Spomedzi regiónov krajín EZVO a kandidátskych krajín bola najväčšia odchýlka v raste počtu obyvateľov zaznamenaná v tureckých regiónoch

V roku 2014 bol rast počtu obyvateľov typickejší pre regióny úrovne 3 v krajinách EZVO a kandidátskych krajinách (celoštátne údaje za Albánsko a Srbsko), ako je znázornené na mape 3, pričom pozitívny vývoj sa zaznamenal v 115 regiónoch a pokles v počte obyvateľov iba v 25 regiónoch. V krajinách EZVO sa počet obyvateľov zvyšoval v každom regióne. V relatívnom vyjadrení bol najrýchlejší rast počtu obyvateľov zaznamenaný v regióne Oslo (hlavné mesto Nórska) a v regióne Freiburg (západné Švajčiarsko).

V kandidátskych krajinách bola situácia rôznorodejšia. Počet obyvateľov klesol v Albánsku a Srbsku (celoštátne údaje), v polovici ôsmich regiónov bývalej Juhoslovanskej republiky Macedónsko a v 19 tureckých regiónoch, z ktorých väčšina sa nachádzala v strednom a severovýchodnom Turecku. Pokles počtu obyvateľov v týchto regiónoch Turecka kontrastuje s veľmi vysokým rastom počtu obyvateľov v ostatných častiach krajiny. Turecko teda vykazuje najvyšší stupeň odchýlky v pohybe obyvateľstva medzi regiónmi úrovne 3, keďže hrubá miera rastu počtu obyvateľov sa pohybuje od nízkej hodnoty -39,3 na 1 000 obyvateľov v regióne Çankiri (pri hlavnom meste Ankara) po vysokú hodnotu 63,8 na 1 000 obyvateľov v regióne Bayburt (na severovýchode krajiny). Veľké rozdiely v demografickom vývoji tureckých regiónov možno často pripísať interným migračným vzorom a toku migrantov z východných do západných regiónov.

Od roku 1985 sa zaznamenáva čistý prílev prisťahovalcov do členských štátov EÚ 28

Celkový pohyb obyvateľstva vyplýva zo vzťahu medzi dvomi prvkami: prirodzeným pohybom obyvateľstva a migračným saldom vrátane štatistického očistenia (ďalej len „migračné saldo“). Tieto prvky sa môžu kombinovať a zvyšovať rast počtu obyvateľov alebo pokles počtu obyvateľov alebo sa môžu pri pohybe opačnými smermi do istej miery vynulovať.

V minulosti boli migračné vzory v 60. rokoch 20. storočia relatívne vyvážené a do 70. rokov predstavoval čistý úbytok 707 028 obyvateľov, ktorí sa z členských štátov EÚ 28 presťahovali na iné miesta sveta. Ide o najväčší čistý počet vysťahovalcov za celé obdobie rokov 1961 – 2014. Ďalšia vlna migrantov odchádzajúcich z členských štátov EÚ 28 bola zaznamenaná v rokoch 1982 až 1984 (v období recesie). Neskôr do týchto členských štátov neustále prichádzalo viac prisťahovalcov, než odchádzalo vysťahovalcov. Od roku 1988, s výnimkou rokov 1991 a 1997, kladné migračné saldo každoročne prekračovalo hodnotu pol milióna osôb, pričom v 10 z 27 rokov v období rokov 1988 – 2014 migračné saldo predstavovalo viac ako jeden milión ľudí. V roku 2003 dosiahlo migračné saldo členských štátov EÚ 28 úroveň 1,8 milióna obyvateľov a potom sa rast počtu obyvateľov podľa migračného salda spomalil na nízku úroveň 712 000 obyvateľov v roku 2011. V roku 2013 sa migračné saldo zvýšilo na 1,7 milióna a zostalo nad úrovňou jedného milióna aj v roku 2014.

Kladné migračné saldo je vysoké najmä v mnohých regiónoch Nemecka

Na mape 4 je znázornená hrubá miera migračného salda za rok 2014 s priemerom 2,2 na 1 000 obyvateľov v krajinách EÚ 28. Mapy 3 a 4 vyzerajú podobne, čo podčiarkuje úzky vzťah medzi migračnými vzormi a celkovým pohybom obyvateľstva. Tento vývoj posilnila takmer vyvážená miera prirodzeného pohybu obyvateľstva v mnohých regiónoch EÚ.

V roku 2014 sa čistý prílev prisťahovalcov (z iných regiónov tohto istého členského štátu, z iných regiónov EÚ alebo z nečlenských krajín) sústreďoval najmä v mnohých nemeckých regiónoch. Spomedzi 19 regiónov s migračným saldom 15,0 alebo viac na 1 000 obyvateľov sa 12 nachádzalo v Nemecku. Keď toto porovnanie rozšírime na 217 regiónov s migračným saldom minimálne 8,0 na 1 000 obyvateľov (najtmavší odtieň modrej na mape 4), počet nemeckých regiónov sa zvýši na 147. Medzi bežné cieľové krajiny migrantov patrili aj Spojené kráľovstvo (26 regiónov), Francúzsko (11 regiónov), Rakúsko (10 regiónov) a Švédsko (9 regiónov).

Najvyšší čistý prílev migrantov bol zaznamenaný v regióne Ilfov v Rumunsku, v ktorom dosiahla hrubá miera migračného salda 29,8 na 1 000 obyvateľov. Ďalšie štyri regióny s najvyššou zaznamenanou mierou migračného salda boli nemecké regióny Landshut, Kreisfreie Stadt; Suhl, Kreisfreie Stadt; Leipzig, Kreisfreie Stadt a Gießen, Landkreis, v ktorých sa táto miera pohybovala od 21,8 do 23,9 na 1 000 obyvateľov. Jediným ďalším regiónom NUTS 3 s hrubou mierou migračného salda vyššou ako 20,0 na 1 000 obyvateľov bol Tower Hamlets v Londýne, za ktorým tesne nasledovali regióny Luxembourg (19,9) a Frankfurt am Main, Kreisfreie Stadt (19,2).

Všetky štyri regióny, z ktorých sa skladá hlavné mesto Grécka, zaznamenali v roku 2014 záporné migračné saldo

V roku 2014 zaznamenalo záporné migračné saldo 430 regiónov NUTS 3 v krajinách EÚ 28 (inými slovami v týchto regiónoch viac ľudí odišlo než prišlo) a v 117 z nich bola hrubá miera nižšia ako -4,0 na 1 000 obyvateľov. Išlo o regióny v Slovinsku, Chorvátsku, Maďarsku, Rumunsku, Bulharsku, Grécku a na Cypre (jeden región na tejto úrovni podrobností) vo východnej a južnej Európe, ako aj v pobaltských členských štátoch v severnej Európe, ďalej išlo o niekoľko regiónov na Pyrenejskom polostrove, francúzsky región Île de France a susedný región Champagne-Ardenne, ako aj väčšinu Írska a niekoľko ďalších regiónov v ďalších oblastiach. Medzi týmito regiónmi bolo osem regiónov hlavných miest vrátane všetkých štyroch regiónov tvoriacich hlavné mesto Grécka Atény, jedného regiónu časti Inner London a regiónov Paris, Bucureşti a Cyprus. Najvýraznejšia záporná hrubá miera migračného salda bola zaznamenaná v írskom regióne Border a v jednom z regiónov gréckeho hlavného mesta, Kentrikos Tomeas Athinon, v ktorom miera migračného salda klesla na -21,1 na 1 000 obyvateľov.

ZAOSTRENÉ NA REGIÓNY

Border, Írsko

Dkit1 1024x768.jpg

Regiónom NUTS 3 v EÚ s najnižšou hrubou mierou migračného salda bol región Border v Írsku. V roku 2014 dosiahol hrubú mieru migračného salda (rozdiel medzi mierou prisťahovalectva a vysťahovalectva) -21,1 na 1 000 obyvateľov.

©: Scollonp

V prípade krajín EZVO a kandidátskych krajín sa v roku 2014 je vidieť rôznorodý vývoj, pokiaľ ide o vývoj migračného salda (v prípade Albánska a Srbska sú k dispozícii iba celoštátne údaje). Týka sa to najmä Turecka, v ktorom 22 regiónov úrovne 3 zaznamenalo dvojciferné hodnoty zápornej miery migračného salda s najnižšou mierou -43,3 na 1 000 obyvateľov v regióne Çankiri (severovýchodne od Ankary). Na druhej strane sa však v 11 tureckých regiónoch úrovne 3 zaznamenali dvojciferné kladné miery s najvyššou hodnotou 54,1 na 1 000 obyvateľov v regióne Bayburt (severovýchodné Turecko). Migračné saldo bolo v ostatných prípadoch vo všetkých regiónoch úrovne 3 v krajinách EZVO kladné, pričom najvyššia hodnota 14,6 na 1 000 obyvateľov sa dosiahla v západošvajčiarskom regióne Freiburg.

Pôrodnosť a plodnosť

Ženy v EÚ majú menej detí, čo prispieva k pomalšiemu prirodzeného rastu počtu obyvateľov, a dokonca k zápornému prirodzenému pohybu (viac úmrtí než narodení): pozri článok o populačných projekciách, v ktorom sa uvádza prehľad odhadovaného vplyvu demografického vývoja na obyvateľstvo v regiónoch EÚ.

V tejto časti sa uvádzajú informácie o hrubej pôrodnosti (pomer počtu narodených detí k strednému stavu obyvateľov vyjadrený na 1 000 obyvateľov) a plodnosti (stredný počet narodených detí na jednu ženu). Hrubá pôrodnosť v krajinách EÚ 28 dosiahla v roku 2014 mieru 10,1 narodeného dieťaťa na 1 000 obyvateľov. V členských štátoch EÚ dosiahla hrubá pôrodnosť najvyššiu mieru 14,6 narodeného dieťaťa na 1 000 obyvateľov v Írsku a relatívne vysoká bola vo Francúzsku (12,4 narodeného dieťaťa), v Spojenom kráľovstve (12,0 narodeného dieťaťa) a vo Švédsku (11,9 narodeného dieťaťa). Na druhej strane vo väčšine štátov východnej Európy (Bulharsko, Chorvátsko, Maďarsko, Poľsko a Rumunsko), južnej Európy (Grécko, Španielsko, Taliansko, Malta a Portugalsko), ako aj v Nemecku a Rakúsku predstavuje hrubá pôrodnosť 10,0 alebo menej narodených detí na 1 000 obyvateľov.

Medzi regióny s najvyššou hrubou pôrodnosťou v EÚ patrili regióny hlavných miest Belgicka, Írska, Francúzska a Spojeného kráľovstva

Na obrázku 3 je znázornená hrubá pôrodnosť v regiónoch NUTS 2 v roku 2014. Vo všetkých zobrazených členských štátoch EÚ s viacerými regiónmi a v nečlenských krajinách dosahovala v regióne hlavného mesta hrubá pôrodnosť úroveň nad celoštátnym priemerom. V niektorých členských štátoch bola hrubá regionálna pôrodnosť veľmi rovnomerná, napríklad v Českej republike, Poľsku a Maďarsku. Ostatné štáty zaznamenali väčšiu rôznorodosť, často pre mimoriadne vysokú pôrodnosť v jednom alebo viacerých regiónoch: v Belgicku bol jediným regiónom s hrubou pôrodnosťou nad celoštátnym priemerom región hlavného mesta Région de Bruxelles-Capitale/Brussels Hoofdstedelijk Gewest a odľahlé regióny Ciudad Autónoma de Melilla a Ciudad Autónoma de Ceuta v Španielsku a La Réunion vo Francúzsku uviedli pôrodnosť, ktorá bola podstatne vyššia ako v ostatných regiónoch týchto členských štátov. Tri najvyššie úrovne hrubej pôrodnosti spomedzi regiónov EÚ boli zaznamenané v regiónoch Guyane, Ciudad Autónoma de Melilla a La Réunion, za ktorými nasledovali tri regióny hlavných miest: Inner London – East, Région de Bruxelles-Capitale/Brussels Hoofdstedelijk Gewest a Île de France, pričom všetky mali pôrodnosť na úrovni 15,0 narodeného dieťaťa na 1 000 obyvateľov alebo vyššiu, podobne ako región Outer London – West and North West.

Päť regiónov s najnižšou hrubou pôrodnosťou (nižšou ako 7,0 narodeného dieťaťa na 1 000 obyvateľov v roku 2014) bolo sústredených v juhoeurópskych členských štátoch – po dva v Taliansku a Portugalsku a jeden v Španielsku. Najnižšia pôrodnosť bola zaznamenaná v severozápadnom Španielsku v regióne Principado de Asturias (6,3 narodeného dieťaťa na 1 000 obyvateľov).

V regiónoch úrovne 2 krajín EZVO dosahovala pôrodnosť v roku 2014 vo všeobecnosti 10,0 – 15,0 narodeného dieťaťa na 1 000 obyvateľov. Jediné výnimky tvorili región Hedmark og Oppland (juhovýchodné Nórsko) a tri švajčiarske regióny – Espace Mittelland, Ostschweiz a Ticino. Vo všetkých štyroch regiónoch dosahovala hrubá pôrodnosť úroveň nižšiu ako 10,0 narodeného dieťaťa na 1 000 obyvateľov.

Na druhej strane v kandidátskych krajinách (celoštátne údaje za Albánsko a Srbsko) sa hrubá pôrodnosť pohybovala v rozpätí 10,0 – 15,0 živonarodeného dieťaťa na 1 000 obyvateľov, s výnimkou 14 tureckých regiónov úrovne 2, v ktorých bola hrubá pôrodnosť vyššia. Najvyššia pôrodnosť na úrovni 30,8 živonarodeného dieťaťa na 1 000 obyvateľov bola zaznamenaná v južnom Turecku v regióne Şanliurfa, Diyarbakir.

V prvom desaťročí 21. storočia došlo k zníženiu plodnosti

Úhrnná plodnosť na začiatku storočia v krajinách EÚ 28 klesala. V roku 2001 a 2002 bola na úrovni 1,46 živonarodeného dieťaťa na jednu ženu, do roku 2010 sa zvýšila na 1,62, do roku 2013 znovu klesla na 1,54 a v roku 2014 sa opäť zvýšila na 1,58. V rozvinutých častiach sveta sa za prirodzenú záchovnú hodnotu považuje úhrnná plodnosť na úrovni 2,10 živonarodeného dieťaťa na jednu ženu, inými slovami za úroveň, na ktorej zostáva veľkosť obyvateľstva z dlhodobého hľadiska nemenná v prípade nulového prisťahovalectva a vysťahovalectva.

Najvyššia plodnosť v členských štátoch EÚ bola v roku 2014 zaznamenaná vo Francúzsku (2,01 živonarodeného dieťaťa na jednu ženu), po ktorom nasledovalo Írsko (1,94), Švédsko (1,88) a Spojené kráľovstvo (1,81). Plodnosť bola často vyššia v členských štátoch s relatívne nízkym zastúpením rodinnej jednotky (nízky podiel ľudí vstupujúcich do manželstva a vysoký podiel detí narodených mimo manželstva), relatívne bežnou nestabilnosťou párov (relatívne vysoká rozvodovosť) a vysokou účasťou žien na trhu práce. V 13 členských štátoch EÚ bola plodnosť na úrovni 1,50 živonarodeného dieťaťa na jednu ženu, pričom najnižšia miera bola zaznamenaná v Portugalsku (1,23 živonarodeného dieťaťa na jednu ženu).

Rozdiely v plodnosti v rámci regiónov môžu súvisieť s rôznymi faktormi, ako sú sociálno-ekonomická štruktúra obyvateľstva (napríklad dosiahnuté vzdelanie, pracovné postavenie, príjem alebo vek), bydlisko (napríklad dostupnosť infraštruktúry, detské zariadenia alebo trh s bývaním) alebo kultúrne faktory (napríklad náboženská viera a zvyklosti, postoj k rodeniu detí mimo manželstva alebo postoj k antikoncepcii). Na obrázku 4 je znázornené rozdelenie plodnosti v regiónoch úrovne 2: podobne ako na obrázku 3 je rozdelenie veľmi rovnomerné, keďže vo väčšine regiónov v rámci jedného členského štátu EÚ sa v roku 2014 zriedka zaznamenali údaje, ktoré by sa výrazne líšili od celoštátneho priemeru. Výnimky z tohto pravidla opäť tvoria odľahlý španielsky región Ciudad Autónoma de Melilla a francúzske zámorské regióny Guyane, La Réunion, Guadeloupe a Martinique; sú to jediné regióny NUTS 2, v ktorých sa v roku 2014 zaznamenala celková miera plodnosti nad úrovňou záchovnej hodnoty 2,10.

V analýze krajín EZVO sa potvrdzuje, že plodnosť v regiónoch úrovne 2 bola neustále pod úrovňou záchovnej hodnoty. To isté platilo aj pre kandidátske krajiny (celoštátne údaje za Albánsko a Srbsko) s výnimkou Turecka. V Turecku existujú veľké rozdiely medzi západnými regiónmi (s relatívne nízkou plodnosťou) a východnými regiónmi (s oveľa vyššou plodnosťou): najnižšia plodnosť (1,59 živonarodeného dieťaťa na jednu ženu) bola napríklad zaznamenaná v regióne Zonguldak, Karabük, Bartin na pobreží Čierneho mora, zatiaľ čo najvyššia v regióne Şanliurfa, Diyarbakir (3,91 živonarodeného dieťaťa na jednu ženu) – v tomto regióne bola zaznamenaná aj najvyššia hrubá pôrodnosť v Turecku (pozri vyššie).

Najvyššiu plodnosť dosahujú najmä francúzske a britské regióny

Na mape 5 je uvedená podrobnejšia analýza rovnakého ukazovateľa a znázornená plodnosť v regiónoch NUTS 3. V roku 2014 vykazovali najvyššiu mieru francúzsky zámorský región Guyane (3,50 živonarodeného dieťaťa na jednu ženu) a španielske odľahlé územie Ciudad Autónoma de Melilla (2,70 živonarodeného dieťaťa na jednu ženu). Za nimi nasledovali regióny Seine-Saint-Denis (pri hlavnom meste Francúzska) a ďalší francúzsky zámorský región La Réunion. Celkom 34 regiónov NUTS 3 zaznamenalo plodnosť vyššiu ako 2,10. Viac než polovica z nich (spolu 20) sa nachádzala vo Francúzsku a viac než štvrtina (9) v Spojenom kráľovstve. Podobná situácia je v 186 regiónoch NUTS 3 s plodnosťou 1,90 alebo vyššou (najtmavší odtieň oranžovej na mape 5), keďže viac než tri štvrtiny týchto regiónov sa nachádzali vo Francúzsku alebo v Spojenom kráľovstve. Táto skupina regiónov však obsahuje aj šesť z ôsmich írskych a 10 z 21 švédskych regiónov.

ZAOSTRENÉ NA REGIÓNY

Douro, Portugalsko

1280px-Douro.jpg

V rozvinutých krajinách sveta sa za záchovnú hodnotu považuje plodnosť na úrovni 2,10 živonarodeného dieťaťa na jednu ženu, inými slovami za úroveň, na ktorej zostáva veľkosť obyvateľstva z dlhodobého hľadiska nemenná v prípade nulového prisťahovalectva a vysťahovalectva. Plodnosť v regiónoch EÚ je vo všeobecnosti oveľa nižšia: napríklad región Douro bol jedným zo štyroch portugalských regiónov NUTS 3, v ktorom bola v roku 2014 zaznamenaná plodnosť nižšia ako 1,0 živonarodeného dieťaťa na jednu ženu.

©: Aires Almeida

Na druhej strane sa najnižšia plodnosť (menej ako 1,35) zaznamenala najmä v Nemecku, ako aj v juhoeurópskych a východoeurópskych členských štátoch, najmä na Cypre (jeden región na tejto úrovni podrobností), v Portugalsku (22 z 25 regiónov), Španielsku (37 z 59 regiónov), na Slovensku (päť z ôsmich regiónov) a v Poľsku (42 zo 72 regiónov) a v menšej miere aj v Grécku a Taliansku.

V roku 2014 sa v žiadnom z regiónov úrovne 3 v krajinách EZVO neznamenala vyššia plodnosť ako 2,10, ale štyri nórske, jeden švajčiarsky a jeden islandský región dosiahli plodnosť vyššiu ako 1,90 s najvyššou mierou v regióne Landsbyggð na Islande (2,03).

Spomedzi kandidátskych krajín (celoštátne údaje za Albánsko a Srbsko) vykazovali v roku 2014 tri z ôsmich regiónov v bývalej Juhoslovanskej republike Macedónsko plodnosť nižšiu ako 1,35. Naopak v Turecku bolo 29 regiónov s plodnosťou prekračujúcou hodnotu 2,10 a ďalších 13 regiónov s plodnosťou na úrovni 1,90 alebo vyššej. Dve najvyššie hodnoty v roku 2014 boli zaznamenané v západotureckých regiónoch Şanliurfa (4,52) a Sirnak (4,22). Táto relatívne vysoká plodnosť sa dramaticky líšila od plodnosti zaznamenanej vo väčšine západotureckých regiónov, v ktorých sa plodnosť vo všeobecnosti pohybuje v rozmedzí 1,5 – 1,9 živonarodeného dieťaťa na jednu ženu (hodnoty bližšie plodnosti zaznamenanej v EÚ).

Úmrtnosť

V roku 2014 sa v krajinách EÚ 28 zaznamenalo 4,94 milióna úmrtí, čo bolo o 1,1 % menej než v roku 2013. Hrubá úmrtnosť v roku 2014 v krajinách EÚ 28 bola 9,7 úmrtia na 1 000 obyvateľov, a to v rozsahu od 15,1 v Bulharsku, 14,3 v Lotyšsku a 13,7 v Litve po úroveň nižšiu ako 8,0 úmrtia na 1 000 obyvateľov na Malte, v Luxembursku, na Cypre a v Írsku.

Hrubá úmrtnosť vo všeobecnosti odráža štruktúru obyvateľstva (pri starších ľuďoch je väčšia pravdepodobnosť úmrtia), ako aj pravdepodobnosť ochorenia/nakazenia sa konkrétnou chorobou alebo úmrtia z dôvodu vonkajšej príčiny smrti. Regionálne štatistiky o niektorých príčinách smrti (od ochorení obehového systému po rakovinu) sa nachádzajú v článku o zdraví.

Na obrázku 5 je znázornená úmrtnosť v rôznych regiónoch úrovne 2. Možno ho porovnať s obrázkom 3, na ktorom je znázornená podobná analýza hrubej pôrodnosti. Z porovnania vyplýva, že hrubá úmrtnosť sa v rámci regiónov líši viac než hrubá pôrodnosť. Najrovnomernejšiu úmrtnosť vo svojich regiónoch zaznamenala Česká republika. Väčšie rozdiely sa vyskytovali v Španielsku, Francúzsku a Spojenom kráľovstve a úmrtnosť bola tiež pomerne rôznorodá v tureckých regiónoch. Takmer vo všetkých členských štátoch s viacerými regiónmi bola hrubá úmrtnosť v regióne hlavného mesta nižšia ako celoštátny priemer. Jediné výnimky tvorili Chorvátsko, Poľsko a Slovinsko a rovnako to bolo vo Švajčiarsku.

V roku 2014 zaznamenali najvyššiu hrubú úmrtnosť v EÚ štyri bulharské regióny, a to od 14,5 do 19,8 úmrtia na 1 000 obyvateľov. Najvyššia úmrtnosť bola zaznamenaná v severnom regióne Severozapaden, v ktorom bola zaznamenaná aj najnižšia úroveň strednej dĺžky života. Najnižšiu hrubú úmrtnosť dosiahol francúzsky zámorský región Guyana s hodnotou 3,1 úmrtia na 1 000 obyvateľov a rovnako nízka úmrtnosť sa zaznamenala aj v tureckom regióne Mardin, Batman, Sirnak, Siirt. K ďalším regiónom EÚ s nízkou úmrtnosťou patrili Inner London – East (4,3) a Inner London – West (4,7). Nízku hrubú mieru úmrtnosti mali aj niektoré ďalšie regióny hlavných miest, napríklad vo Francúzsku, Írsku, Španielsku, Luxembursku (jeden región na tejto úrovni podrobností), vo Švédsku a Fínsku.

Dojčenská úmrtnosť

Výrazné predĺženie strednej dĺžky života v EÚ v posledných rokoch nie je len dôsledkom predlžovania života, ale možno ho pripísať aj zníženiu dojčenskej úmrtnosti. V roku 2014 zomrelo v krajinách EÚ 28 pred dosiahnutím prvého roku života 19 100 detí. To sa rovná dojčenskej úmrtnosti 3,7 úmrtia na 1 000 živonarodených detí, pričom pred desiatimi rokmi to bolo 5,3 a pred polstoročím 32,8.

Na obrázku 6 je znázornený rozsah dojčenskej úmrtnosti v regiónoch NUTS 2 za rok 2014. Medzi členské štáty EÚ s pomerne rôznorodou dojčenskou úmrtnosťou v regiónoch patrili Slovensko, Fínsko, Francúzsko a Rakúsko; relatívne vysoká rôznorodosť vo Fínsku môže byť dôsledkom osobitnej situácie v ostrovnom regióne Åland, v ktorom nezomrelo žiadne dieťa vo veku do jedného roka (preto tam dojčenská úmrtnosť dosiahla úroveň 0,0). Medzi regióny EÚ s najnižšou mierou patril okrem regiónu Åland aj západorakúsky región Vorarlberg s mierou na úrovni 0,7. Naopak v troch regiónoch východnej Európy bola zaznamenaná miera 10,0 úmrtia na 1 000 živonarodených detí: Sud-Est (Rumunsko), Yugoiztochen (Bulharsko) a Východné Slovensko (Slovensko). Päť členských štátov s viacerými regiónmi uviedlo dojčenskú úmrtnosť v regióne hlavného mesta nad úrovňou celoštátneho priemeru: Chorvátsko, Portugalsko, Španielsko, Holandsko a Rakúsko; rovnako to bolo v Nórsku.

V krajinách EZVO bola dojčenská úmrtnosť na Islande, v Lichtenštajnsku a vo všetkých siedmich regiónoch úrovne 2 v Nórsku pod priemerom krajín EÚ 28. Švajčiarsko zaznamenalo v priemere mierne vyššiu dojčenskú úmrtnosť, hoci regióny Région lémanique, Espace Mittelland a Ticino tiež zaznamenali mieru pod priemerom krajín EÚ 28.

Vyššia dojčenská úmrtnosť bola zaznamenaná v kandidátskych krajinách (celoštátne údaje za Albánsko a Srbsko) v rozmedzí 4,9 úmrtia na 1 000 živonarodených detí v Čiernej Hore (jeden región na tejto úrovni podrobností) až 11,1 úmrtia na 1 000 živonarodených detí v Turecku. V Turecku sa dojčenská úmrtnosť medzi regiónmi do veľkej miery líši, a to od 7,0 úmrtia na 1 000 živonarodených detí v regióne hlavného mesta Ankara po vysokú mieru 16,9 úmrtia na 1 000 živonarodených detí v južnom regióne Gaziantep, Adiyaman, Kilis.

Zdroje a dostupnosť údajov

Eurostat zbiera rôzne údaje regionálnej demografickej štatistiky: patria medzi ne údaje o počte obyvateľov a rôznych demografických javoch, ktoré majú vplyv na veľkosť, štruktúru a osobitné charakteristiky obyvateľstva. Tieto údaje sa môžu použiť na rôzne opatrenia v súvislosti s plánovaním, monitorovaním a hodnotením v mnohých dôležitých sociálno-ekonomických oblastiach politiky, napríklad na:

  • analýzu starnutia obyvateľstva a jeho vplyvu na udržateľnosť a sociálnu pomoc;
  • hodnotenie ekonomického vplyvu demografických zmien;
  • výpočet pomerov a ukazovateľov na obyvateľa – ako napr. regionálneho hrubého domáceho produktu na obyvateľa, ktoré sa môžu použiť na prideľovanie finančných prostriedkov zo štrukturálnych fondov ekonomicky znevýhodneným regiónom;
  • budovanie a monitorovanie imigračných a azylových systémov.

Právny základ na zhromažďovanie štatistických údajov o obyvateľstve predstavuje nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1260/2013 o európskej demografickej štatistike a príslušné vykonávacie nariadenie (EÚ) č. 205/2014. V nariadení Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 862/2007 a vo vykonávacom nariadení (EÚ) č. 351/2010 sa stanovuje zber štatistických údajov Spoločenstva o migrácii a medzinárodnej ochrane.

Ďalšie informácie nájdete v osobitnej časti webovej lokality Eurostatu venovanej populačným projekciám.

Štatistika pohybu a štruktúry obyvateľstva sa čoraz viac používa na podporu prijímania politických rozhodnutí a poskytuje príležitosť na monitorovanie demografického správania v politickom, ekonomickom, sociálnom alebo kultúrnom kontexte. Európsky parlament prijal uznesenie o „demografickej zmene a jej dôsledkoch pre budúcu politiku súdržnosti EÚ“ (2013/C 153 E/02), v ktorom sa zdôrazňuje, že demografický vývoj v regiónoch je potrebné štatisticky merať a demografické zmeny by sa mali považovať za prierezový cieľ v rámci budúcej politiky súdržnosti.

Klasifikácia NUTS

Údaje uvádzané v tomto článku vychádzajú výlučne z verzie NUTS 2013.

Definície ukazovateľov

Stredná dĺžka života pri narodení je stredný počet rokov, ktoré v priemere ešte prežije práve narodený človek za predpokladu, že sa úmrtnostné pomery nezmenia.

Pohyb obyvateľstva je rozdiel medzi veľkosťou populácie na konci a na začiatku obdobia (napríklad jedného kalendárneho roka). Kladný pohyb obyvateľstva je rast počtu obyvateľov, zatiaľ čo záporný pohyb obyvateľstva je pokles počtu obyvateľov. Pohyb obyvateľstva zahŕňa dve zložky.

  • Prirodzený pohyb, počítaný ako rozdiel medzi počtom živonarodených detí a počtom úmrtí. Kladný prirodzený pohyb, známy aj ako prirodzený prírastok, nastáva, keď je počet živonarodených detí vyšší ako počet úmrtí. Záporný prirodzený pohyb, známy aj ako prirodzený úbytok, nastáva, keď je počet živonarodených detí nižší ako počet úmrtí.
  • Migračné saldo vrátane štatistického očistenia, počítané ako rozdiel celkového pohybu obyvateľstva a prirodzeného pohybu. Na štatistiku migračného salda majú preto vplyv všetky štatistické nepresnosti v dvoch zložkách tejto rovnice, najmä v pohybe obyvateľstva. Migračné saldo vrátane štatistického očistenia môže obsahovať okrem rozdielu medzi prisťahovalectvom a vysťahovalectvom aj iné zmeny v počte obyvateľov od 1. januára jedného roka do 1. januára nasledujúceho roka, ktoré nespôsobili narodenia, úmrtia, prisťahovalectvo ani vysťahovalectvo.

Hrubá miera pohybu sa vypočítava za celkový pohyb obyvateľstva, prirodzený pohyb obyvateľstva a migračné saldo vrátane štatistického očistenia. Vo všetkých prípadoch sa úroveň pohybu počas roka porovná s priemerným počtom obyvateľov v predmetnej oblasti v tom istom roku a výsledný pomer sa vyjadrí na 1 000 obyvateľov.

Hrubá miera najdôležitejších demografických javov (narodenia a úmrtia) je pomer počtu demografických javov k priemernému počtu obyvateľov regiónu v rovnakom roku, čo sa opäť vyjadruje na 1 000 obyvateľov.

Úhrnná plodnosť je priemerný počet detí, ktoré by sa narodili žene počas jej života, ak by svoje reprodukčné obdobie prežila v súlade s plodnosťou špecifickou podľa veku, ktorá sa meria v sledovanom roku.

Dojčenská úmrtnosť je pomer počtu úmrtí dojčiat (deti vo veku do jedného roka) a počtu živonarodených detí v regióne v rovnakom roku. Vyjadruje sa na 1 000 živonarodených detí.

Kontext

Demografické zmeny v EÚ budú mať v nasledujúcich desaťročiach pravdepodobne veľký význam, keďže väčšina modelov týkajúcich sa budúcich demografických trendov svedčí o tom, že obyvateľstvo EÚ bude vzhľadom na nepretržite nízku plodnosť a rast strednej dĺžky života naďalej starnúť.

Hoci migrácia zohráva dôležitú úlohu v dynamike obyvateľstva členských štátov EÚ, je nepravdepodobné, že samotná migrácia zmení súčasný trend starnutia obyvateľstva, ktorý sa zaznamenal v mnohých častiach EÚ.

Sociálno-ekonomické dôsledky súvisiace so starnutím obyvateľstva budú mať pravdepodobne vážne dôsledky v celej Európe, a to na celoštátnej aj regionálnej úrovni. Nízka plodnosť bude napríklad viesť k zníženiu počtu študentov v systéme vzdelávania, nižšiemu počtu osôb v produktívnom veku, ktorí pracujú na zvyšnú časť obyvateľstva, a vyššiemu podielu starších ľudí (z ktorých niektorí budú potrebovať dodatočnú infraštruktúru, zdravotnícke služby a prispôsobené bývanie). Tieto štrukturálne demografické zmeny môžu mať vplyv na schopnosť vlád vyberať dane, dosahovať finančnú rovnováhu alebo vyplácať primerané dôchodky a financovať zdravotnícke služby.

Medzi regióny, ktoré majú podľa prognózy čeliť najväčším demografickým problémom, patria aj okrajové, vidiecke a postindustriálne regióny, v ktorých bude počet obyvateľov pravdepodobne klesať. Územný rozmer demografických zmien sa prejavuje najmä prostredníctvom:

  • východno-západného vplyvu, pričom veľa členských štátov, ktoré vstúpili do EÚ od roku 2004, sa stále snaží dohnať vývoj;
  • severo-južného vplyvu, ktorý často spôsobuje veľké rozdiely medzi regiónmi Stredozemia a regiónmi s miernejším podnebím v severnej a západnej časti EÚ;
  • rozdielneho vývoja miest a vidieka, pričom väčšina mestských regiónov naďalej zaznamenáva rast počtu obyvateľov, zatiaľ čo počet osôb s pobytom v mnohých vidieckych oblastiach klesá;
  • vplyvu regiónu hlavného mesta, keďže v niektorých mestách a ich okolitých regiónoch (napríklad v okolí dvoch svetových metropol EÚ – Paríža a Londýna) sa prejavuje „efekt príťažlivosti“ spojený s lepšími pracovnými príležitosťami;
  • niekoľkých príkladov regionálnych rozdielov na vnútroštátnej úrovni, ktoré môžu mať vplyv na regionálnu konkurencieschopnosť a súdržnosť, napríklad v Nemecku a Turecku (medzi regiónmi na východe a západe) alebo vo Francúzsku, v Taliansku a Spojenom kráľovstve (medzi regiónmi na severe a juhu).

Tvorba politík

Nie je prekvapujúce, že tvorcovia politík, ktorých znepokojuje budúci demografický vývoj, riešia celý rad problémov. Európska komisia prijala oznámenie s názvom Demografická budúcnosť Európy – pretvorme výzvu na príležitosť (KOM(2006) 571 v konečnom znení), v ktorom sa zdôraznilo päť ústredných oblastí politík:

  • podpora demografickej obnovy tým, že sa vytvoria lepšie podmienky pre rodiny s deťmi a uľahčí sa zosúladenie pracovného a rodinného života;
  • podpora zamestnanosti na základe väčšieho počtu pracovných miest a dlhšieho a kvalitnejšieho produktívneho veku;
  • produktívnejšia a dynamickejšia EÚ, ktorá zvyšuje produktivitu a hospodársku výkonnosť investovaním do vzdelávania a výskumu;
  • prijatie a integrácia migrantov v EÚ;
  • zabezpečenie udržateľných verejných financií, aby zaručovali primerané dôchodky, sociálne zabezpečenie, zdravotnú a dlhodobú starostlivosť.

Európa 2020

Okrem toho sa väčšina zo siedmich hlavných iniciatív stratégie Európa 2020 zaoberá aj demografickými výzvami, najmä starnutím obyvateľstva. Hlavná iniciatíva innovation union poskytuje príležitosť spojiť verejných a súkromných aktérov na rôznych územných úrovniach s cieľom riešiť rôzne výzvy a v roku 2011 bolo vytvorené partnerstvo European innovation partnership on active and healthy ageing, ktorého cieľom je do roku 2020 predĺžiť priemernú dĺžku zdravého života Európanov. Ďalšia hlavná iniciatíva digital agenda podporuje počítačovú gramotnosť a prístup k IKT pre starších členov spoločnosti, zatiaľ čo program pre nové zručnosti a nové pracovné miesta podporuje dlhší produktívny život vďaka celoživotnému vzdelávaniu a presadzovaniu zdravého a aktívneho starnutia. Okrem toho sa Európska platforma proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu zameriava na primeranosť a udržateľnosť systémov sociálnej ochrany a dôchodkových systémov a potrebu zabezpečiť primeranú podporu príjmov v starobe a prístup k systémom zdravotnej starostlivosti.

Migrácia

V máji 2015 predstavila Európska komisia agendu European agenda on migration, v ktorej uvádza bezodkladné opatrenia ako reakcie na prílev migrantov a žiadateľov o azyl z celého Stredozemia a v ktorej stanovuje rad politických možností pre dlhodobé riadenie migrácie do EÚ. V tejto agende sa uvádza, že aj keď je potrebné reagovať na humanitárne výzvy, musí sa zvýšiť počet navrátení nelegálnych migrantov a zároveň naďalej zachovať právo požiadať o azyl.

V agende sa stanovujú štyri úrovne činností v súvislosti s migračnou politikou EÚ, konkrétne:

  • nová politika v oblasti legálnej migrácie – umožniť EÚ, aby zostala atraktívnou destináciou pre migrantov, najmä zmenou priorít politík v oblasti integrácie migrantov, riadením migrácie prostredníctvom dialógu a partnerstiev s tretími krajinami a modernizáciou systému blue card pre vysoko vzdelané osoby z krajín mimo EÚ;
  • znižovanie motivácie pre nelegálnu migráciu – posilnením úlohy agentúry Frontex, najmä v súvislosti s navrátením migrantov;
  • správa hraníc – pomôcť posilniť schopnosť tretích krajín spravovať svoje hranice;
  • silná spoločná azylová politika – zabezpečiť úplné a jednotné vykonávanie spoločného európskeho azylového systému common European asylum system.

Vzhľadom na prisťahovaleckú krízu, ktorá trvala väčšinu roka 2015 a prvú štvrtinu roka 2016, Európska komisia v marci 2016 oznámila návrhy nástroja núdzovej pomoci v rámci EÚ. Podľa plánu by sa mala prideliť pomoc vo výške 700 miliónov EUR (v priebehu trojročného obdobia) na odvrátenie humanitárnej krízy a rýchlejšie poskytovanie potravín, prístrešia a zdravotnej starostlivosti potrebných pre utečencov v EÚ.

Pozri aj

Ďalšie informácie z Eurostatu

Vizualizácia údajov

Publikácie

Hlavné tabuľky

Regional demographic statistics (t_reg_dem)
Crude rates of population change by NUTS 2 region (tgs00099)
Population on 1 January by NUTS 2 region (tgs00096)

Databáza

Regional demographic statistics (reg_dem)
Population and area (reg_dempoar)
Fertility (reg_demfer)
Mortality (reg_demmor)
Regional data (demopreg)

Zvláštna sekcia

Metodológia/Metadáta

  • Population (v angličtine) (ESMS metadata file — demo_pop_esms)

Zdrojové údaje pre tabuľky, obrázky a mapy (MS Excel)

Externé odkazy