Kde sú tie časy, keď sa ľudia zachumlali do mäkkúčkeho kresla a ponorili sa do príbehov a sveta, ktorý nasávali z riadkov tak, že hodiny nevnímali nič okolo seba. Iba si naplno vychutnávali tento „flow“? Dnes sa tomu hovorí hlboké čítanie – „deep reading“, ale takto už nečíta takmer nik. Naopak, čoraz viac ľudí ku knihám pristupuje tak, že ich len prelistuje (hovorí sa tomu „skimming“) alebo preletí- preskenuje stránky tak, že sa snaží zachytiť nadpisy a kľúčové slová (označuje sa ako „scanning“). 

 

Digitálne čítanie nahráza to tradičné. Prinieslo iné zvyky a zlozvyky vnímania textu a myšlienok. Psychologička Patricia Greenfield si všimla, že digitálne média umožňujú rýchlejšie vidieť veľké kvantá textu a preskakovať cez hypertextové prepojenia do viacerých textov súčasne, ale spomalenie pri klasickom „papierovom“ čítaní prinášalo schopnosť „inferencie“ (vzťahovania sa k dôsledkom prečítaného), schopnosť kritickej analýzy a empatie.

 Digitálne rýchločítanie umožňuje obsiahnuť viacero faktov, ale možno prídeme o nejakú jemnejšie vyjadrenú súvislosť. Výskum ukázal, že „digitálni rýchločítači“ väčšinou na stránke nepostupujú riadok po riadku a myšlienku po myšlienke, ale oči im bežia len po niekoľkých riadkoch na stránke akoby v smere veľkého písmena „Z“ alebo veľkého písmena „F“. Prvý riadok prečítajú takmer celý, ale ak nich niečo nezaujme už v prvom riadku (nie je to natoľko silné, neočakávané, „lepkavé“), zvyšok stránky rýchlo preletia v smere „Z“ alebo „F“.

Ak si chce autor digitálneho textu čitateľa udržať, musí nahodiť bombastickú prvú vetu alebo titulok, potom vysvetlenie tej prvej vety. Ak sa podarilo vzbudiť zvedavosť a “čitateľ“ neodskočil inde, nasleduje ďalšia emočne sýtená informácia alebo obrázok a prísľub, že v ďalšom odstavci alebo na ďalšej strane bude niečo ešte bobastickejšie. Ak „čitateľ“ text dočíta, často sa dozvie, že to čo bolo v nadpise neplatí, alebo že obsah čítaného nie je to, čo bolo náznakovo sľubované... Ale jeho pozornosť sa často presúva už na inú kapitolu alebo na iný článok.

 

Znalec anglickej literatúry Mark Edmundson konštatuje , že stále väčší počet študentov sa nedokáže sústrediť na texty spisovateľov 19. a 20. storočia , ktoré majú určitú hĺbku a komplexnosť. Uprednostňujú texty, ktoré sú ľahké, neproblematické, povrchné.

Nórska psychologička Anne Mangen porovnávala, čo si z textu odnášajú stredoškoláci ak sa im sprostredkuje prostredníctvom rôznych médií. Dve skupiny stredoškolákov mali za úlohu prečítať si milostnú flirtujúcu poviedku „Jenny, Mon Amour“. Polovica študentov ju (ten istý text) čítala z papierovej knižky, druhá polovica elektronicky (z Kindle). Ukázalo sa, že polovica, ktorá ju čítala z papierovej knižky dokázala oveľa presnejšie odhaliť a pamätať si poradie detailov, lepšie pochopiť zápletku. Pri čítaní z knižky pomáha „geometria slov“, čitatelia sa počas čítania častejšie vracajú k už prečítanému. Pri prelietavaní slov, ktoré často nastáva pri elektronickom texte, sa čitatelia menej často vracajú k už prečítaným slovám, menej často ich opätovne preskúmavajú. 

Zdá sa, že čítanie tlačeného a digitálneho textu predpokladá iné čitateľské návyky. Maryanne Wolf hovorí, že by sme už u detí mali kultivovať dvojitú gramotnosť („bi-literate brain"), kde by deti zvládali veľké kvantá informácií – ako pri digitálnom čítaní a súčasne dokázali v niektorých textoch čítať pomaly, kriticky, s opätovným overovaním a analýzou prečítaného. 
Článok Maryanne Wolf v Guardian z 25.aug. 2018 tu. (externý zdroj)

Skresleniam ku ktorým dochádza pri analýze textu sa venuje aj kurz PDCS. 

 

Autor textu: Dušan Ondrušek, August 2018