Rybárstvo

INSEPARABLE - Eat, Buy and Sell Sustainable FishINSEPARABLE - Eat, Buy and Sell Sustainable FishINSEPARABLE - Eat, Buy and Sell Sustainable FishINSEPARABLE - Eat, Buy and Sell Sustainable Fish

Vyhľadávanie
    Ľubovoľný text
Súvisiaci obsah
Aktuality
In response to the concerns raised by several citizens about animal welfare in fish farming, the European Commission would like to clarify that the health and welfare of farmed fish is important for EU aquaculture.
One of the world's fastest growing food sectors, aquaculture accounts for about half of the fish eaten worldwide every year.
Fish farming is healthy and can help tackle overfishing and protect wild fish stocks. That is the message to be delivered today by European Commissioner for Maritime Affairs and Fisheries, Maria Damanaki, at a specially organised event at the Seafood Expo Global held in Brussels.

Metódy v oblasti akvakultúry

Európska akvakultúra má množstvo foriem. Možno ich rozdeliť podľa rôzneho vzájomného porovnávania: extenzívna alebo intenzívna, v prirodzenom prostredí alebo v nádržiach, v sladkej vode alebo v morskej vode, so stálym prietokom alebo s recirkuláciou, tradičná alebo moderná, klasická alebo organická, krytá alebo otvorená atď. Od týchto dvojíc možno ďalej odvodiť rôzne variácie alebo kombinácie. Pri ich predstavení bude najjednoduchšie sledovať historický vývoj akvakultúry v Európe.

Informačný leták pdf - 725 KB [725 KB] български (bg) čeština (cs) dansk (da) Deutsch (de) eesti keel (et) ελληνικά (el) English (en) español (es) français (fr) Gaeilge (ga) italiano (it) latviešu valoda (lv) lietuvių kalba (lt) magyar (hu) Malti (mt) Nederlands (nl) polski (pl) português (pt) română (ro) slovenščina (sl) suomi (fi) svenska (sv)

Extenzívna akvakultúra

Prvá praktizovaná forma akvakultúry spočívala v uväznení voľne žijúcich vodných živočíchov v lagúnach, rybníkoch alebo malých plytkých jazerách, aby boli kedykoľvek k dispozícii.
Výlov kaprov v Českej republike. © Zbyněk Mejta

Táto forma chovu siaha do mladšej doby kamennej, keď človek začal pôsobiť na prírodné zdroje, t. j. v Európe 4000 rokov pred naším letopočtom. Tento minimalistický spôsob sa už v Európe nevyskytuje, pretože všetky vodné chovy obsahujú minimálne jednu technickú interakciu so životným prostredím alebo so živočíchom.

V druhej etape vývoja akvakultúry už nešlo konkrétne len o spoliehanie sa na prírodu, ale o úpravu vodného prostredia spôsobom podporujúcim rast populácií rýb, mäkkýšov a/alebo kôrovcov. Najsofistikovanejšou formou tejto akvakultúry je rybníkový chov kaprov v Číne, ktorého stopa sa našla v slávnej Fan-Liho zmluve z V. storočia pred n. l.

Pokiaľ ide o Európu, už Rimania skladovali ustrice a kŕmili ryby v špeciálne upravených rybníkoch. Techniky chovu rýb v rybníkoch sa však začali zdokonaľovať až v stredoveku najmä v kláštoroch, ktoré potrebovali pôstne jedlo pre množstvo pôstnych dní, ktoré sú súčasťou kresťanského náboženstva. Aj v južnej Európe siaha chov rýb v brakických vodách až do tohto obdobia, keď sa začali upravovať lagúny a pobrežné rybníky, aby sa v nich mohli zadržiavať ryby priplavené prílivom, ako morské okúne, pražmy a mugily, často v sezónnej alternácii s produkciou soli.

Tieto formy akvakultúry odvodené od antických skúseností pretrvávajú v celej Európe až dodnes. Tak je to aj v prípade tradičného extenzívneho chovu rýb, praktizovaného od Laponska po Sicíliu a od Kerry po Tráciu. Tento druh akvakultúry sa zakladá na údržbe rybníkov (prírodných alebo umelo vybudovaných) a lagún, aby sa v nich podporil rast vodnej fauny. Vodné plochy sa každú zimu vyčistia a zúrodnia hnojivami stimulujúcimi rast vodnej vegetácie, čím sa zvýši prítomnosť mikroorganizmov, malých mäkkýšov a kôrovcov, lariev a červov, ktoré tvoria základ vodného potravného reťazca. Výsledkom je podpora rastu „trhových“ zvierat s vyšším výnosom ako v prirodzenom ekosystéme.

Takto produkovanými druhmi v sladkovodnom rybolove sú v závislosti od jednotlivých regiónov pstruh potočný, sih, sivoň arktický, úhor európsky, zubáč veľkoústy, šťuka severná a rôzne druhy kaprovitých rýb, sumce, jesetery, raky a žaby. V minulosti sa touto činnosťou dostávalo do európskeho ekosystému množstvo nepôvodných druhov, ako pstruh dúhový, sivoň americký, kaprovité ryby a rôzne druhy žiab a rakov. V brakickej vode lagún a pobrežných rybníkov sa v závislosti od geografickej polohy chovajú morské okúne, úhory európske a rôzne druhy pražiem, mugíl, jeseterov, kreviet a lastúrnikov.





Výlov kaprov v Českej republike. © Zbyněk Mejta

Táto forma chovu siaha do mladšej doby kamennej, keď človek začal pôsobiť na prírodné zdroje, t. j. v Európe 4000 rokov pred naším letopočtom. Tento minimalistický spôsob sa už v Európe nevyskytuje, pretože všetky vodné chovy obsahujú minimálne jednu technickú interakciu so životným prostredím alebo so živočíchom.

V druhej etape vývoja akvakultúry už nešlo konkrétne len o spoliehanie sa na prírodu, ale o úpravu vodného prostredia spôsobom podporujúcim rast populácií rýb, mäkkýšov a/alebo kôrovcov. Najsofistikovanejšou formou tejto akvakultúry je rybníkový chov kaprov v Číne, ktorého stopa sa našla v slávnej Fan-Liho zmluve z V. storočia pred n. l.

Pokiaľ ide o Európu, už Rimania skladovali ustrice a kŕmili ryby v špeciálne upravených rybníkoch. Techniky chovu rýb v rybníkoch sa však začali zdokonaľovať až v stredoveku najmä v kláštoroch, ktoré potrebovali pôstne jedlo pre množstvo pôstnych dní, ktoré sú súčasťou kresťanského náboženstva. Aj v južnej Európe siaha chov rýb v brakických vodách až do tohto obdobia, keď sa začali upravovať lagúny a pobrežné rybníky, aby sa v nich mohli zadržiavať ryby priplavené prílivom, ako morské okúne, pražmy a mugily, často v sezónnej alternácii s produkciou soli.

Tieto formy akvakultúry odvodené od antických skúseností pretrvávajú v celej Európe až dodnes. Tak je to aj v prípade tradičného extenzívneho chovu rýb, praktizovaného od Laponska po Sicíliu a od Kerry po Tráciu. Tento druh akvakultúry sa zakladá na údržbe rybníkov (prírodných alebo umelo vybudovaných) a lagún, aby sa v nich podporil rast vodnej fauny. Vodné plochy sa každú zimu vyčistia a zúrodnia hnojivami stimulujúcimi rast vodnej vegetácie, čím sa zvýši prítomnosť mikroorganizmov, malých mäkkýšov a kôrovcov, lariev a červov, ktoré tvoria základ vodného potravného reťazca. Výsledkom je podpora rastu „trhových“ zvierat s vyšším výnosom ako v prirodzenom ekosystéme.

Takto produkovanými druhmi v sladkovodnom rybolove sú v závislosti od jednotlivých regiónov pstruh potočný, sih, sivoň arktický, úhor európsky, zubáč veľkoústy, šťuka severná a rôzne druhy kaprovitých rýb, sumce, jesetery, raky a žaby. V minulosti sa touto činnosťou dostávalo do európskeho ekosystému množstvo nepôvodných druhov, ako pstruh dúhový, sivoň americký, kaprovité ryby a rôzne druhy žiab a rakov. V brakickej vode lagún a pobrežných rybníkov sa v závislosti od geografickej polohy chovajú morské okúne, úhory európske a rôzne druhy pražiem, mugíl, jeseterov, kreviet a lastúrnikov.





Chov lastúrnikov

Chov lastúrnikov stále pretrváva vo forme extenzívneho chovu. Vo väčšine prípadov sa zakladá na jedincoch pochádzajúcich z prirodzeného prostredia a na výžive, ktorú zabezpečuje samotné prirodzené prostredie, bez akýchkoľvek vstupných produktov.
Chov slávok v Írsku. © Lionel Flageul

Postupy a techniky na vysokej úrovni umožňujú získavať optimálny výnos z toho, čo dodáva príroda. Chovy ustríc a slávok predstavujú 90 % z celej európskej produkcie chovu lastúrnikov. Ide o veľmi starobylé chovy, ktorých prvotiny siahajú až do staroveku.

V niektorých krajinách Európskej únie, ako napríklad vo Francúzsku (90 % produkcie EÚ) a v Holandsku, je chov ustríc v súčasnosti tradičnou činnosťou. V iných krajinách, ako napríklad v Írsku, ide o novšiu činnosť. Jednotlivé metódy chovu sa zakladajú na tradičných metódach. V Európe sa chovajú dva druhy: ustrica jedlá (Ostrea edulis) a najbežnejšia ustrica obrovská (Crassostrea gigas). Ustrice dosahujú svoju tržnú veľkosť až po troch alebo štyroch rokoch.

Aj chov slávok sa sústreďuje na dva druhy, a to v závislosti od chovateľského regiónu: na slávku jedlú (Mytilus edulis), menší druh na severe a na slávku stredomorskú (Mytilus galloprovincialis), väčšiu, nazývanú aj španielsku, na juhu. Metódy chovu sa líšia v závislosti od chovaných druhov a regiónov.

V Európe sa pestujú aj ďalšie druhy lastúrnikov, ako škľabky čeľade Veneridae, srdcovky, hrebenatky svätojakubské a lastúrniky čeľade Haliotis spp.

Chov škľabiek druhu Ruditapes decussatus a Ruditapes philippinarum je novší ako chov predchádzajúcich druhov. Datuje sa do osemdesiatych rokov minulého storočia, keď sa v záujme ochrany zdroja prestal podporovať pobrežný zber alebo lov rýpadlom. Reprodukcia prebieha prirodzeným spôsobom v chovných zariadeniach alebo kontrolovane v liahňach. Larvy rastú v nádržiach s morskou vodou alebo priamo v chovných ohradách. Škľabky sa po 3 mesiacoch nasádzajú do prílivovej zóny (Normandia, Bretónsko, Kantábria, Galícia) alebo do lagún (Poitou-Charentes, Emilia-Romagna, Benátsko) a o dva roky neskôr sa zbierajú. Hlavná časť európskej produkcie pochádza z Talianska.





Chov slávok v Írsku. © Lionel Flageul

Postupy a techniky na vysokej úrovni umožňujú získavať optimálny výnos z toho, čo dodáva príroda. Chovy ustríc a slávok predstavujú 90 % z celej európskej produkcie chovu lastúrnikov. Ide o veľmi starobylé chovy, ktorých prvotiny siahajú až do staroveku.

V niektorých krajinách Európskej únie, ako napríklad vo Francúzsku (90 % produkcie EÚ) a v Holandsku, je chov ustríc v súčasnosti tradičnou činnosťou. V iných krajinách, ako napríklad v Írsku, ide o novšiu činnosť. Jednotlivé metódy chovu sa zakladajú na tradičných metódach. V Európe sa chovajú dva druhy: ustrica jedlá (Ostrea edulis) a najbežnejšia ustrica obrovská (Crassostrea gigas). Ustrice dosahujú svoju tržnú veľkosť až po troch alebo štyroch rokoch.

Aj chov slávok sa sústreďuje na dva druhy, a to v závislosti od chovateľského regiónu: na slávku jedlú (Mytilus edulis), menší druh na severe a na slávku stredomorskú (Mytilus galloprovincialis), väčšiu, nazývanú aj španielsku, na juhu. Metódy chovu sa líšia v závislosti od chovaných druhov a regiónov.

V Európe sa pestujú aj ďalšie druhy lastúrnikov, ako škľabky čeľade Veneridae, srdcovky, hrebenatky svätojakubské a lastúrniky čeľade Haliotis spp.

Chov škľabiek druhu Ruditapes decussatus a Ruditapes philippinarum je novší ako chov predchádzajúcich druhov. Datuje sa do osemdesiatych rokov minulého storočia, keď sa v záujme ochrany zdroja prestal podporovať pobrežný zber alebo lov rýpadlom. Reprodukcia prebieha prirodzeným spôsobom v chovných zariadeniach alebo kontrolovane v liahňach. Larvy rastú v nádržiach s morskou vodou alebo priamo v chovných ohradách. Škľabky sa po 3 mesiacoch nasádzajú do prílivovej zóny (Normandia, Bretónsko, Kantábria, Galícia) alebo do lagún (Poitou-Charentes, Emilia-Romagna, Benátsko) a o dva roky neskôr sa zbierajú. Hlavná časť európskej produkcie pochádza z Talianska.





Poloextenzívna akvakultúra

Tradičná polykultúra v rybníkoch a v lagúnach sa stále vyvíja smerom k viac zaradeným spôsobom produkcie, ktoré sa kvalifikujú ako poloextenzívna akvakultúra.

Plávajúce klietky na Cypre. © Lionel Flageul

Producenti sa už neuspokojujú s posilňovaním prirodzenej produkcie rybníka alebo lagúny, ale pomáhajú prírode vysádzaním plôdika z liahní a doplňujúcou výživou. Najnázornejším príkladom je rybníkový chov kaprov, ktorý je veľmi rozšírený v krajinách strednej Európy. Akvakultúra v brakických vodách južnej Európy tiež čoraz viac využíva liahne a priemyselné krmivá, čím sa kompenzuje pokles jedincov získaných z prirodzeného prostredia. Talianska „valikultúra“ v deltách riek Pô a Adige zásobuje svoje lagúny plôdikom morského okúňa a pražmy zlatej, čím nahrádza pokles týchto druhov vo voľnej prírode a súčasne kompenzuje vymiznutie úhora európskeho. Tento spôsob chovu priniesol nové druhy do španielskych „esteros“ a do Portugalska, ako kambalu, jazyk morský a druh Solea senegalensis.

Nakoniec treba spomenúť zadržiavanie v rybníkoch, ktoré môžu byť plávajúce na mori alebo pevné na súši. Tento spôsob je spojený s rybolovom. Umožňuje zadržiavanie a výkrm ulovených zvierat, s cieľom ich neskoršieho predaja. Tento spôsob sa uplatňuje najmä pri živočíchoch, ktoré strácajú svoju chuťovú kvalitu pri tradičných spôsoboch zadržiavania, ako je apertizácia, sterilizácia alebo mrazenie. Najbežnejším príkladom sú veľké kôrovce, ako homár, langusta a krab Cancer pagurus, ktorých lovná sezóna je na jar, ale sa tradične konzumujú počas koncoročných sviatkov a v zime. Ďalším polemickejším príkladom je výkrm tuniaka modroplutvého v plávajúcich klietkach, ktorý sa objavil počas deväťdesiatych rokov v Stredozemí. V tomto prípade ide o zimný export jedincov ulovených počas jarnej lovnej sezóny, s cieľom získať čo najlepšiu cenu.





Plávajúce klietky na Cypre. © Lionel Flageul

Producenti sa už neuspokojujú s posilňovaním prirodzenej produkcie rybníka alebo lagúny, ale pomáhajú prírode vysádzaním plôdika z liahní a doplňujúcou výživou. Najnázornejším príkladom je rybníkový chov kaprov, ktorý je veľmi rozšírený v krajinách strednej Európy. Akvakultúra v brakických vodách južnej Európy tiež čoraz viac využíva liahne a priemyselné krmivá, čím sa kompenzuje pokles jedincov získaných z prirodzeného prostredia. Talianska „valikultúra“ v deltách riek Pô a Adige zásobuje svoje lagúny plôdikom morského okúňa a pražmy zlatej, čím nahrádza pokles týchto druhov vo voľnej prírode a súčasne kompenzuje vymiznutie úhora európskeho. Tento spôsob chovu priniesol nové druhy do španielskych „esteros“ a do Portugalska, ako kambalu, jazyk morský a druh Solea senegalensis.

Nakoniec treba spomenúť zadržiavanie v rybníkoch, ktoré môžu byť plávajúce na mori alebo pevné na súši. Tento spôsob je spojený s rybolovom. Umožňuje zadržiavanie a výkrm ulovených zvierat, s cieľom ich neskoršieho predaja. Tento spôsob sa uplatňuje najmä pri živočíchoch, ktoré strácajú svoju chuťovú kvalitu pri tradičných spôsoboch zadržiavania, ako je apertizácia, sterilizácia alebo mrazenie. Najbežnejším príkladom sú veľké kôrovce, ako homár, langusta a krab Cancer pagurus, ktorých lovná sezóna je na jar, ale sa tradične konzumujú počas koncoročných sviatkov a v zime. Ďalším polemickejším príkladom je výkrm tuniaka modroplutvého v plávajúcich klietkach, ktorý sa objavil počas deväťdesiatych rokov v Stredozemí. V tomto prípade ide o zimný export jedincov ulovených počas jarnej lovnej sezóny, s cieľom získať čo najlepšiu cenu.





Odchov plôdika na zarybňovanie

Od 17. storočia sa zásoby sladkovodných rýb na niektorých miestach pravdepodobne pre nárast ľudskej populácie stenčujú. Zodpovedné orgány preto hovoria o zarybňovaní riek plôdikom vyliahnutým v zajatí.

Chov poteru v liahni. © Lionel Flageul

Ryby vo voľnej prírode vypúšťajú obrovské množstvá ikier, ale len niekoľko jedincov sa po uniknutí predátorom, chorobám, nedostatku potravy, znečisteniu, termickým šokom atď. dožije stavu dospelosti. Úlohou liahne nie je len získavanie oplodnených ikier, ale aj kontrola všetkých parametrov, ktoré čo najväčšiemu počtu jedincov umožnia dosiahnuť štádium násadového jedinca, ktorý môže byť vypustený do prirodzeného prostredia s dobrou vyhliadkou na prežitie.

Nemecký mnohoodborový vedec Stephan Ludwig Jacobi zriadil v roku 1741 vo Vestfálsku prvú liaheň na pstruhy. Prešlo však celé storočie, kým sa jeho objav rozšíril vo veľkom a kým sa zarybnili rieky ochudobnené prvými vplyvmi priemyselnej revolúcie v Európe, Spojených štátoch a v Japonsku.

Vedci sa ďalej zamerali na sivoňa, siha, lososa atlantického, ako aj na pstruha dúhového zo Spojených štátov, privezeného do Európy v roku 1874 vďaka dobrým rastovým vlastnostiam. Tento pokrok sa však obmedzil iba na lososovité ryby, ktoré sa ukázali ako pomerne jednoducho rozmnožiteľné v zajatí.

Ďalším medzníkom bol rok 1934, keď bola v Brazílii objavená a následne na miestnych rybách odskúšaná hormonálna indukcia. Táto technika spočíva v injekčnom zavádzaní určitých hormónov do tela ryby, ktorého cieľom je uvoľnenie samičích aj samčích gamét v určenom čase. Tento objav otvoril nové perspektívy v oblasti liahnutia a umožnil zamerať sa na nové druhy, ktoré až dovtedy zostávali vplyvom stresu zo zajatia neplodné. Sovietski vedci v ZSSR začali od roku 1935 získavať plôdik viacerých druhov jeseterov a dokonca vytvárať hybridné varianty.

Zarybňovanie ekosystému sa v súčasnosti ešte stále hojne využíva v sladkej vode aj v morskom prostredí. Liahne pôsobiace v tomto rámci sú všeobecne financované z verejných vedecko-výskumných programov a zameriavajú sa výhradne na pôvodné druhy. Takto sa na základe zlepšovania kvality vôd a infraštruktúrnych úprav na obnovu voľného pohybu pre migrujúce druhy viacero európskych liahní zameralo na zarybnenie riek lososom a jesetermi.

Stáva sa tiež, že tieto liahne pôsobiace vo verejnom záujme sa zapájajú do projektov na vysádzanie násad migračných druhov s cieľom ich neskoršieho odlovenia. Tento zvyk siaha do 19. storočia a jeho základom je posilnenie voľne žijúcej populácie násadou z liahne, s cieľom udržať rybolovnú hospodársku činnosť, ktorá od neho závisí. Príkladom je losos z Baltského mora alebo jazyk morský zo Severného mora. Treba poznamenať, že vedecké objavy súvisiace s liahňami sa často stávajú základom budúcej obchodnej chovateľskej prevádzky.ea.





Chov poteru v liahni. © Lionel Flageul

Ryby vo voľnej prírode vypúšťajú obrovské množstvá ikier, ale len niekoľko jedincov sa po uniknutí predátorom, chorobám, nedostatku potravy, znečisteniu, termickým šokom atď. dožije stavu dospelosti. Úlohou liahne nie je len získavanie oplodnených ikier, ale aj kontrola všetkých parametrov, ktoré čo najväčšiemu počtu jedincov umožnia dosiahnuť štádium násadového jedinca, ktorý môže byť vypustený do prirodzeného prostredia s dobrou vyhliadkou na prežitie.

Nemecký mnohoodborový vedec Stephan Ludwig Jacobi zriadil v roku 1741 vo Vestfálsku prvú liaheň na pstruhy. Prešlo však celé storočie, kým sa jeho objav rozšíril vo veľkom a kým sa zarybnili rieky ochudobnené prvými vplyvmi priemyselnej revolúcie v Európe, Spojených štátoch a v Japonsku.

Vedci sa ďalej zamerali na sivoňa, siha, lososa atlantického, ako aj na pstruha dúhového zo Spojených štátov, privezeného do Európy v roku 1874 vďaka dobrým rastovým vlastnostiam. Tento pokrok sa však obmedzil iba na lososovité ryby, ktoré sa ukázali ako pomerne jednoducho rozmnožiteľné v zajatí.

Ďalším medzníkom bol rok 1934, keď bola v Brazílii objavená a následne na miestnych rybách odskúšaná hormonálna indukcia. Táto technika spočíva v injekčnom zavádzaní určitých hormónov do tela ryby, ktorého cieľom je uvoľnenie samičích aj samčích gamét v určenom čase. Tento objav otvoril nové perspektívy v oblasti liahnutia a umožnil zamerať sa na nové druhy, ktoré až dovtedy zostávali vplyvom stresu zo zajatia neplodné. Sovietski vedci v ZSSR začali od roku 1935 získavať plôdik viacerých druhov jeseterov a dokonca vytvárať hybridné varianty.

Zarybňovanie ekosystému sa v súčasnosti ešte stále hojne využíva v sladkej vode aj v morskom prostredí. Liahne pôsobiace v tomto rámci sú všeobecne financované z verejných vedecko-výskumných programov a zameriavajú sa výhradne na pôvodné druhy. Takto sa na základe zlepšovania kvality vôd a infraštruktúrnych úprav na obnovu voľného pohybu pre migrujúce druhy viacero európskych liahní zameralo na zarybnenie riek lososom a jesetermi.

Stáva sa tiež, že tieto liahne pôsobiace vo verejnom záujme sa zapájajú do projektov na vysádzanie násad migračných druhov s cieľom ich neskoršieho odlovenia. Tento zvyk siaha do 19. storočia a jeho základom je posilnenie voľne žijúcej populácie násadou z liahne, s cieľom udržať rybolovnú hospodársku činnosť, ktorá od neho závisí. Príkladom je losos z Baltského mora alebo jazyk morský zo Severného mora. Treba poznamenať, že vedecké objavy súvisiace s liahňami sa často stávajú základom budúcej obchodnej chovateľskej prevádzky.ea.





Intenzívny sladkovodný chov rýb

Prevádzka intenzívneho sladkovodného chovu rýb sa obyčajne skladá z niekoľkých pravouhlých betónových nádrží s rôznymi veľkosťami a hĺbkami, aby vyhovovali jednotlivým vývinovým štádiám rýb. Nádrže napája kanál, do ktorého vteká voda z rieky a na konci z neho vyteká naspäť, pričom preteká všetkými nádržami. Nazýva sa to systém stáleho prietoku.

Chov pstruhov v Írsku. © Lionel Flageul

Pstruh dúhový od konca 19. storočia znáša napredovania európskeho chovu rýb. Tento americký druh sa totiž ukazuje vhodnejší na akvakultúru ako jeho európsky príbuzný: je mohutnejší, rastie rýchlejšie a znáša väčšiu hustotu chovu. Ale až do polovice 20. storočia zostáva produktivita akvakultúry obmedzená pre málo prispôsobenú výživu, z hlavnej časti tvorenú odpadmi z nespracovaných rýb a pre veľmi veľkú zraniteľnosť voči epizootickým nákazám, ktoré postihujú ryby chované s vysokou hustotou v miestach nechránených pred vonkajším prostredím. Vplyvom výdobytkov 20. storočia sa však pohli veci dopredu.

Zistilo sa, že každý druh potrebuje nielen špecifickú, ale aj rôznorodú potravu v závislosti od štádia svojho vývoja. Veľká časť plôdika znáša iba žijúci planktón, ktorý sa musí produkovať v zajatí bez prítomnosti mikróbov a vírusov. Výroba suchých granúl bola významným pokrokom pre mladé aj dospelé jedince, pri každom druhu však bolo potrebné určiť správny pomer živočíšnych a rastlinných bielkovín, tukov, minerálnych solí, vitamínov a ostatných prísad, ako aj tvar týchto granúl a frekvenciu kŕmenia… Objavy v oblasti liečiv, vakcinácie a prevencie zase umožnili čeliť rôznym chorobám.

Tento pokrok umožnil v šesťdesiatych rokoch minulého storočia obchodný rozvoj intenzívnych chovov pstruhov dúhových najprv v Dánsku a potom v celej Európe. Európska akvakultúra je v súčasnosti silne diverzifikovaná z hľadiska kvality produktov, ako aj chovaných druhov. Popri dominantnom pstruhovi dúhovom sa intenzívne chovajú aj ďalšie sladkovodné ryby: pstruh potočný, sivoň americký, sivoň arktický, sih, tilapia, zubáč veľkoústy, jeseter sibírsky…

Systém stáleho prietoku však v súčasnosti prenecháva miesto systémom recirkulácie vody. V týchto systémoch voda zostáva v uzavretom okruhu a recykluje sa, aby mohla opäť vďaka potrubiam cirkulovať v nádržiach. Jednou z výhod tohto systému je jeho izolovanosť od vonkajšieho prostredia, vďaka čomu sa môžu kontrolovať všetky parametre vody: teplota, kyslosť, slanosť, dezinfekcia…; a súčasne upravovať organický odpad pred jeho uvoľnením do prírody. Nevýhodou tohto systému sú okrem investičných nákladov aj náklady na energie a jeho závislosť od zložitej technológie.

Recirkulácia nie je novým objavom. Používa sa už dlho v akváriách a v liahňach. Do výkrmných jednotiek sa rozširuje od osemdesiatych rokov minulého storočia a v súčasnosti zaznamenáva úspech najmä v krajinách s extrémnymi klimatickými podmienkami, pretože umožňuje kontrolovať teplotu vody v zime aj v lete. V sladkovodnom chove sa tento systém využíva najmä pri pstruhovi dúhovom, pri sumcovi a pri úhorovi, ale vyhovuje všetkým, aj morským druhom, ako napríklad kambale.





Chov pstruhov v Írsku. © Lionel Flageul

Pstruh dúhový od konca 19. storočia znáša napredovania európskeho chovu rýb. Tento americký druh sa totiž ukazuje vhodnejší na akvakultúru ako jeho európsky príbuzný: je mohutnejší, rastie rýchlejšie a znáša väčšiu hustotu chovu. Ale až do polovice 20. storočia zostáva produktivita akvakultúry obmedzená pre málo prispôsobenú výživu, z hlavnej časti tvorenú odpadmi z nespracovaných rýb a pre veľmi veľkú zraniteľnosť voči epizootickým nákazám, ktoré postihujú ryby chované s vysokou hustotou v miestach nechránených pred vonkajším prostredím. Vplyvom výdobytkov 20. storočia sa však pohli veci dopredu.

Zistilo sa, že každý druh potrebuje nielen špecifickú, ale aj rôznorodú potravu v závislosti od štádia svojho vývoja. Veľká časť plôdika znáša iba žijúci planktón, ktorý sa musí produkovať v zajatí bez prítomnosti mikróbov a vírusov. Výroba suchých granúl bola významným pokrokom pre mladé aj dospelé jedince, pri každom druhu však bolo potrebné určiť správny pomer živočíšnych a rastlinných bielkovín, tukov, minerálnych solí, vitamínov a ostatných prísad, ako aj tvar týchto granúl a frekvenciu kŕmenia… Objavy v oblasti liečiv, vakcinácie a prevencie zase umožnili čeliť rôznym chorobám.

Tento pokrok umožnil v šesťdesiatych rokoch minulého storočia obchodný rozvoj intenzívnych chovov pstruhov dúhových najprv v Dánsku a potom v celej Európe. Európska akvakultúra je v súčasnosti silne diverzifikovaná z hľadiska kvality produktov, ako aj chovaných druhov. Popri dominantnom pstruhovi dúhovom sa intenzívne chovajú aj ďalšie sladkovodné ryby: pstruh potočný, sivoň americký, sivoň arktický, sih, tilapia, zubáč veľkoústy, jeseter sibírsky…

Systém stáleho prietoku však v súčasnosti prenecháva miesto systémom recirkulácie vody. V týchto systémoch voda zostáva v uzavretom okruhu a recykluje sa, aby mohla opäť vďaka potrubiam cirkulovať v nádržiach. Jednou z výhod tohto systému je jeho izolovanosť od vonkajšieho prostredia, vďaka čomu sa môžu kontrolovať všetky parametre vody: teplota, kyslosť, slanosť, dezinfekcia…; a súčasne upravovať organický odpad pred jeho uvoľnením do prírody. Nevýhodou tohto systému sú okrem investičných nákladov aj náklady na energie a jeho závislosť od zložitej technológie.

Recirkulácia nie je novým objavom. Používa sa už dlho v akváriách a v liahňach. Do výkrmných jednotiek sa rozširuje od osemdesiatych rokov minulého storočia a v súčasnosti zaznamenáva úspech najmä v krajinách s extrémnymi klimatickými podmienkami, pretože umožňuje kontrolovať teplotu vody v zime aj v lete. V sladkovodnom chove sa tento systém využíva najmä pri pstruhovi dúhovom, pri sumcovi a pri úhorovi, ale vyhovuje všetkým, aj morským druhom, ako napríklad kambale.





Intenzívna morská akvakultúra

V šesťdesiatych rokoch minulého storočia prichádza z Japonska významná novinka týkajúca sa chovu rýb: plávajúca klietka.

Výlov lososov v Írsku. © Lionel Flageul

Ryby sú držané vo veľkých sieťach v tvare vaku prichyteného na dne a súčasne sa vznášajúceho na povrchu pomocou pravouhlého alebo kruhového plávajúceho rámu, pôvodne z bambusu a neskôr z plastu. Japonci v nich chovali serioly a pražmy. Tento nápad sa dostal do Európy, kde sa plávajúce klietky používajú predovšetkým na chov pstruha dúhového v chránených vodách nórskych fjordov.

Na konci šesťdesiatych rokov však klietky prichádzajú vo vhodnom čase na odskúšanie nového druhu: lososa atlantického. Liahnutie lososa atlantického funguje dobre už mnoho rokov a produkuje množstvo mladých lososov, t. j. mladých rýb, ktoré už získali schopnosť žiť v morskom prostredí. Rýchlo dochádza k ďalšiemu kroku a teda k výkrmu týchto mladých lososov na mori v plávajúcich klietkach, až po dosiahnutie veľkosti dospelého jedinca. Európsky chov lososa sa stáva jedným z úspešných príbehov sedemdesiatych a osemdesiatych rokov minulého storočia. Losos sa vďaka svojej zriedkavosti vo voľnej prírode stal veľmi luxusným produktom. Jeho nová dostupnosť za rozumnú cenu je bezprecedentným obchodným úspechom, ktorý posúva morskú akvakultúru medzi európske odvetvia s budúcnosťou. Fjordy a zálivy v Severnom mori a na západe Britských ostrovov, najmä v Nórsku a v Škótsku, sa zaplnili farmami.

Nórsky úspech má ďalších nasledovníkov. Stredomorské krajiny skúmajú a zdokonaľujú odchov plôdika morského okúňa a pražmy kráľovskej. V priebehu deväťdesiatych rokov sa ich chov rozširuje do celého Stredozemia a na Kanárske ostrovy. Losos, okúň a pražma sú v súčasnosti hlavné produkty európskej morskej akvakultúry, s kvalitatívnou diverzifikáciou zodpovedajúcou segmentácii trhu. Postupne sa v klietkach objavujú aj ďalšie druhy ako sciéna orlovitá na juhu a treska škvrnitá na severe.

V deväťdesiatych rokoch minulého storočia a po roku 2000 sa začína rozvíjať ďalšia forma intenzívnej morskej akvakultúry: morská akvakultúra platesovitých rýb. Plávajúce klietky nevyhovujú týmto rybám, ktoré sa musia držať na morskom piesčitom dne. Rozvoj chovu kambaly veľkej v Galícii sa rozvíja vďaka pozemským nádržiam, ktoré sú napájané morskou vodou. Napredovaním recirkulačnej technológie sa otvárajú ďalšie možnosti pre morskú akvakultúru na súši. Skúšajú sa nové druhy, ako jazyk morský, chovaný v nízkych, na sebe poukladaných nádržiach. Možnosť kontroly parametrov vody, predovšetkým teploty, navyše umožňuje oslobodiť sa od klimatických daností. Práve takto chov kambaly, okúňa a pražmy napreduje smerom k severu Európy.

Začiatok 21. storočia otvára novú veľkú výzvu pre akvakultúru. Európska pobrežná zóna je presýtená a už neponúka priestor na rozširovanie akvakultúry. Morská akvakultúra sa preto musí vzďaľovať od pobrežia. Buď ďalej do vnútrozemia vďaka recirkulácii, kde sú nevýhodou náklady na umelú produkciu morskej vody, alebo na otvorené more, ďaleko od chránených pobrežných zón. Morská akvakultúra na otvorenom mori je novou oblasťou výskumu európskej akvakultúry. Technologické výzvy sú však obrovské. Stredozemné more je jedným z najhlbších morí na svete a severovýchodný Atlantik je jednou z najveternejších a najnepokojnejších oblastí na planéte. Musia sa vyvinúť nové systémy na ohradenie rýb, ako sú ponorné klietky, ale aj systémy kŕmenia a monitorovania na diaľku...





Výlov lososov v Írsku. © Lionel Flageul

Ryby sú držané vo veľkých sieťach v tvare vaku prichyteného na dne a súčasne sa vznášajúceho na povrchu pomocou pravouhlého alebo kruhového plávajúceho rámu, pôvodne z bambusu a neskôr z plastu. Japonci v nich chovali serioly a pražmy. Tento nápad sa dostal do Európy, kde sa plávajúce klietky používajú predovšetkým na chov pstruha dúhového v chránených vodách nórskych fjordov.

Na konci šesťdesiatych rokov však klietky prichádzajú vo vhodnom čase na odskúšanie nového druhu: lososa atlantického. Liahnutie lososa atlantického funguje dobre už mnoho rokov a produkuje množstvo mladých lososov, t. j. mladých rýb, ktoré už získali schopnosť žiť v morskom prostredí. Rýchlo dochádza k ďalšiemu kroku a teda k výkrmu týchto mladých lososov na mori v plávajúcich klietkach, až po dosiahnutie veľkosti dospelého jedinca. Európsky chov lososa sa stáva jedným z úspešných príbehov sedemdesiatych a osemdesiatych rokov minulého storočia. Losos sa vďaka svojej zriedkavosti vo voľnej prírode stal veľmi luxusným produktom. Jeho nová dostupnosť za rozumnú cenu je bezprecedentným obchodným úspechom, ktorý posúva morskú akvakultúru medzi európske odvetvia s budúcnosťou. Fjordy a zálivy v Severnom mori a na západe Britských ostrovov, najmä v Nórsku a v Škótsku, sa zaplnili farmami.

Nórsky úspech má ďalších nasledovníkov. Stredomorské krajiny skúmajú a zdokonaľujú odchov plôdika morského okúňa a pražmy kráľovskej. V priebehu deväťdesiatych rokov sa ich chov rozširuje do celého Stredozemia a na Kanárske ostrovy. Losos, okúň a pražma sú v súčasnosti hlavné produkty európskej morskej akvakultúry, s kvalitatívnou diverzifikáciou zodpovedajúcou segmentácii trhu. Postupne sa v klietkach objavujú aj ďalšie druhy ako sciéna orlovitá na juhu a treska škvrnitá na severe.

V deväťdesiatych rokoch minulého storočia a po roku 2000 sa začína rozvíjať ďalšia forma intenzívnej morskej akvakultúry: morská akvakultúra platesovitých rýb. Plávajúce klietky nevyhovujú týmto rybám, ktoré sa musia držať na morskom piesčitom dne. Rozvoj chovu kambaly veľkej v Galícii sa rozvíja vďaka pozemským nádržiam, ktoré sú napájané morskou vodou. Napredovaním recirkulačnej technológie sa otvárajú ďalšie možnosti pre morskú akvakultúru na súši. Skúšajú sa nové druhy, ako jazyk morský, chovaný v nízkych, na sebe poukladaných nádržiach. Možnosť kontroly parametrov vody, predovšetkým teploty, navyše umožňuje oslobodiť sa od klimatických daností. Práve takto chov kambaly, okúňa a pražmy napreduje smerom k severu Európy.

Začiatok 21. storočia otvára novú veľkú výzvu pre akvakultúru. Európska pobrežná zóna je presýtená a už neponúka priestor na rozširovanie akvakultúry. Morská akvakultúra sa preto musí vzďaľovať od pobrežia. Buď ďalej do vnútrozemia vďaka recirkulácii, kde sú nevýhodou náklady na umelú produkciu morskej vody, alebo na otvorené more, ďaleko od chránených pobrežných zón. Morská akvakultúra na otvorenom mori je novou oblasťou výskumu európskej akvakultúry. Technologické výzvy sú však obrovské. Stredozemné more je jedným z najhlbších morí na svete a severovýchodný Atlantik je jednou z najveternejších a najnepokojnejších oblastí na planéte. Musia sa vyvinúť nové systémy na ohradenie rýb, ako sú ponorné klietky, ale aj systémy kŕmenia a monitorovania na diaľku...