HDP na obyvateľa, spotreba na obyvateľa a indexy cenových hladín

This Statistics Explained article is outdated and has been archived - for recent articles on regional GDP see here.

Údaje z decembra 2011. Najnovšie údaje: Ďalšie informácie z Eurostatu, Hlavné tabuľky a Databáza. Anglická verzia obsahuje aktuálnejšie informácie.

Tento článok sa zameriava najmä na hrubý domáci produkt (HDP) na obyvateľa v 27 členských štátoch Európskej únie (EÚ), tiež sa však zaoberá úrovňou skutočnej individuálnej spotreby (AIC) na obyvateľa a indexmi cenových hladín jednotlivých krajín. Analýza sa vzťahuje na 27 členských štátov EÚ, členské štáty EZVO (Island, Nórsko a Švajčiarsko), ako aj na štyri kandidátske krajiny EÚ (Chorvátsko, Bývalá juhoslovanská republika Macedónsko, Čierna Hora a Turecko) a tri potenciálne kandidátske krajiny západného Balkánu (Albánsko, Bosna a Hercegovina a Srbsko).

Obr. 1: Objemové indexy HDP na obyvateľa, 2010 (EÚ-27=100)
Zdroj: Eurostat (tec00114)
Tabuľka 1: Objemové indexy na obyvateľa, 2008 – 2010 (EÚ-27=100)
Zdroj: Eurostat (tec00114)
Tabuľka 2: Výmenné kurzy a indexy cenovej hladiny týkajúce sa skutočnej individuálnej spotreby, 2008 – 2010 (EÚ-27=100)
Zdroj: Eurostat (prc_ppp_ind)

Hlavné štatistické výsledky

Spomedzi členských štátov EÚ zaznamenalo v roku 2010 najnižšiu úroveň HDP na obyvateľa Bulharsko, v ktorom dosahovalo menej ako polovicu priemeru EÚ. Holandsko bolo na úrovni 33 percent nad uvedeným priemerom, prekonalo ho len Luxembursko. Úrovne AIC boli do určitej miery rovnorodejšie, napriek tomu vykazovali značné rozdiely medzi členskými štátmi EÚ. Podobne ako v predchádzajúcich rokoch, najvyššiu cenovú hladinu v EÚ malo Dánsko.

Relatívne objemy HDP na obyvateľa

Objemové indexy HDP na obyvateľa za jednotlivé krajiny sú znázornené v ľavej časti tabuľky 1 (objemové indexy na obyvateľa sú vysvetlené v oddiele Zdroje a dostupnosť údajov).

Rozptyl HDP na obyvateľa v členských štátoch EÚ ostáva dosť významný. Luxembursko malo podobne ako v predchádzajúcich rokoch doposiaľ najvyšší HDP na obyvateľa spomedzi všetkých 37 krajín, ktoré boli zahrnuté do analýzy, a jeho HDP je dvaapolkrát vyšší ako priemer EÚ-27 a asi 6-krát vyšší v porovnaní s Bulharskom, ktoré je podľa tohto ukazovateľa najchudobnejším členským štátom EÚ. Jednou osobitnou črtou luxemburského hospodárstva, ktorou sa do určitej miery dá vysvetliť veľmi vysoký HDP na obyvateľa, je skutočnosť, že v tejto krajine je zamestnaný veľký počet zahraničných rezidentov, ktorí prispievajú k jeho HDP a zároveň nie sú zahrnutí do počtu obyvateľov Luxemburska.

Na druhom mieste spomedzi členských štátov EÚ sa umiestnilo Holandsko s úrovňou 33 percent nad priemerom EÚ-27, ale prekonali ho členské štáty EZVO, a to Nórsko a Švajčiarsko. Írsko si udržiava svoju pozíciu medzi najbohatšími členskými štátmi EÚ, ale v období od roku 2008 do roku 2010 malo jasnú klesajúcu tendenciu. Možno to vysvetliť najmä vývojom jeho nominálneho HDP, ktoré v tomto období kleslo o viac ako 13 percent.

Ostatné členské štáty EÚ s HDP na obyvateľa o 20 alebo o viac percent nad úrovňou EÚ boli v roku 2010 Dánsko, Rakúsko a Švédsko. Belgicko a Nemecko sú približne na rovnakej úrovni, po nich nasleduje Fínsko a Spojené kráľovstvo, zatiaľ čo sa Francúzsko umiestnilo s výrazným predstihom pred Talianskom a Španielskom, ktoré boli niekoľko rokov na podobných úrovniach.

Cyprus s HDP na obyvateľa o málo nižším ako bol priemer EÚ-27 v roku 2010 ostáva pred Gréckom, ktoré v roku 2010 zasiahla hospodárska kríza. Slovinsko, Malta, Portugalsko a Česká republika sa pohybujú na úrovni okolo 20 percent pod priemerom EÚ-27, so značným predstihom pred Slovenskom, Maďarskom, Estónskom, Poľskom a Chorvátskom (jedna z kandidátskych krajín EÚ), ktoré sú približne na úrovni 40 percent pod priemerom EÚ-27. Poľsko vykazuje jasné zlepšenie svojej relatívnej pozície, zatiaľ čo na druhej strane Litva a Lotyšsko vykázali v období rokov 2008 až 2010 pokles v HDP na obyvateľa.

Rumunsko a Bulharsko mali úrovne HDP na obyvateľa tesne pod 50 percent priemeru EÚ-27. Turecko, kandidátska krajina EÚ, bolo nad úrovňou Rumunska a Bulharska.

Päť krajín má HDP na obyvateľa o 60 alebo viac percent nižšie, ako je priemer EÚ-27. Ide o dve kandidátske krajiny EÚ, Čiernu Horu a Bývalú juhoslovanskú republiku Macedónsko a tri krajiny západného Balkánu, Srbsko, Bosnu a Hercegovinu a Albánsko. Relatívna pozícia posledných uvedených krajín sa v období od roku 2008 do roku 2010 významne nezmenila.

Relatívne objemy spotreby na obyvateľa

Zatiaľ čo HDP na obyvateľa sa často využíva ako ukazovateľ úrovne blahobytu krajín, nie je automaticky vhodným ukazovateľom reálnej životnej úrovne domácností. Na tento účel môže byť vhodnejší ukazovateľ skutočnej individuálnej spotreby (AIC) na obyvateľa.

V národných účtoch predstavujú výdavky domácností na konečnú spotrebu (HFCE) výdavky na tovary a služby, ktoré nakupujú a za ktoré platia domácnosti. Na druhej strane, skutočná individuálna spotreba sa skladá z tovarov a služieb, ktoré skutočne spotrebovali fyzické osoby bez ohľadu na to, či tento tovar a služby si kúpili alebo zaplatili domácnosti, vláda alebo neziskové inštitúcie. V medzinárodných porovnaniach objemu je AIC často vnímaná ako vhodnejšia miera, pretože nie je ovplyvnená skutočnosťou, že organizácia určitých dôležitých služieb spotrebovaných domácnosťami, ako napríklad služieb v oblasti zdravia a vzdelania, sa v jednotlivých krajinách veľmi líši. Ak napríklad v jednej krajine platí za služby zubných lekárov vláda a v inej krajine domácnosti, v medzinárodnom porovnaní založenom na výdavkoch domácností na konečnú spotrebu by sa neporovnávali veci rovnakého typu, ale v porovnávaní založenom na AIC áno.

Objemové indexy krajín AIC na obyvateľa sa nachádzajú v pravej časti tabuľky 1.

Všeobecne sú úrovne AIC na obyvateľa rovnorodejšie ako HDP, ale medzi členskými štátmi EÚ sú ešte stále značné rozdiely. Na ilustráciu, v roku 2010 sa trinásť krajín pohybovalo v rozmedzí od 95 do 121 percent priemeru EÚ a zároveň sú úrovne HDP na obyvateľa v týchto krajinách v rozpätí od 90 do 133 percent.

Luxembursko si drží svoju pozíciu krajiny s najvyššou úrovňou AIC na obyvateľa v EÚ na úrovni 50 percent nad priemerom členských štátov EÚ 27. Hoci v súvislosti s HDP možno o Luxembursku povedať, že patrí do samostatnej kategórie, v prípade AIC to platí menej. Jedným z dôvodov je, že výdavky na spotrebu zahraničných rezidentov pracujúcich v Luxembursku sú zaznamenané v národných účtoch krajiny pobytu.

Členským štátom EÚ s druhou najvyššou AIC na obyvateľa je Spojené kráľovstvo s úrovňou o 21 percent vyššou ako priemer, pričom jeho HDP na obyvateľa bolo o 12 percent vyššie ako priemer EÚ. Naopak, AIC na obyvateľa v Írsku bola len o trochu vyššia v porovnaní s priemernou úrovňou EÚ a HDP na obyvateľa bol o 28 percent vyšší ako priemer. V období rokov 2008 – 2010 patrilo Írsko, tri pobaltské krajiny a Island ku krajinám, ktoré zaznamenali veľmi výrazný pokles svojej relatívnej pozície.

Cenové hladiny v Európe

Korekčné koeficienty cenových hladín používané na odvodenie objemových indexov v tabuľke 1 sa môžu uplatniť aj pri analýze cenových hladín krajín. V tabuľke 2 napravo sú zobrazené indexy cenových hladín krajín s priemerom EÚ-27 na úrovni 100, pokiaľ ide o AIC. Obsahuje aj výmenné kurzy, ktoré sa uplatňujú pri výpočte indexov cenovej hladiny. Ďalej sú rozobrané len indexy cenovej hladiny AIC, pretože sú bližšie k poňatiu cenových hladín, ktorý je väčšine ľudí známy, na rozdiel od ukazovateľa cenovej hladiny na základe HDP.

Dánsko má najvyššiu cenovú hladinu, ktorá je o 47 percent vyššia ako priemer EÚ a ostáva s veľkým odstupom najdrahším členským štátom EÚ. V roku 2010 však členské štáty EZVO, Nórsko a Švajčiarsko predbehli Dánsko s cenovými hladinami, ktoré prekročili celkovú úroveň EÚ o viac ako 50 percent. K ostatným krajinám, ktoré majú cenové hladiny vyššie o viac ako 20 percent v porovnaní s priemerom EÚ-27, patrí Luxembursko, Švédsko, Írsko a Fínsko. Belgicko, Francúzsko, Rakúsko, Holandsko, Taliansko, Nemecko a Spojené kráľovstvo majú cenové hladiny do 20 percent vyššie, ako je priemer.

V prípade Islandu je mimoriadne zaujímavé, že býval najdrahšou krajinou z celej Európy. Najvýznamnejší faktor, ktorý prispieval k tomuto výraznému vývoju, je, že islandská koruna do roku 2009 výrazne klesla. Z dôvodu posilnenia koruny sa cenové hladiny v roku 2010 opäť zvýšili.

Španielsko, Grécko a Cyprus majú cenové hladiny o trochu nižšie, ako je priemer EÚ, za nimi nasleduje Portugalsko a Slovinsko.

V dolnej časti tabuľky sa nachádza niekoľko krajín, ktorých cenové hladiny sa pohybujú na úrovni 25 až 50 percent pod priemerom EÚ: Malta, Česká republika, Estónsko, Slovensko, Lotyšsko a dve kandidátske krajiny – Chorvátsko a Turecko. Litva, Maďarsko, Poľsko, Čierna Hora, Bosna a Hercegovina a Rumunsko tiež patria do tohto rozpätia.

Najnižšie cenové hladiny – tvoriace menej ako polovicu priemeru EÚ – sú v Srbsku, Bulharsku, Albánsku a v Bývalej juhoslovanskej republike Macedónsko.

Výmenné kurzy sú kľúčové pri určovaní indexov cenovej hladiny a následkom toho pohyby výmenných kurzov majú často veľký vplyv na vývoj cenovej hladiny v priebehu času, ako sme to videli v prípade Islandu. V skutočnosti možno niekoľko dôležitých zmien cenových hladín spozorovaných medzi rokmi 2008 až 2010 čiastočne vysvetliť kolísaniami mien krajín voči euru. Tieto pohyby boli výraznejšie v období rokov 2008 až 2009 ako v období rokov 2009 až 2010. V období rokov 2008 až 2009 sa národné meny Islandu, Poľska, Srbska, Rumunska, Turecka, Spojeného kráľovstva, Maďarska a Švédska znehodnotili o viac ako 10 %. V období rokov 2009 až 2010 meny takmer všetkých krajín mimo eurozóny posilnili voči euru, najmä vo Švédsku, Švajčiarsku a Nórsku. Výnimku predstavuje Srbsko: pokles dinára v roku 2010 pokračoval.

V posledných troch riadkoch tabuľky 2 sú variačné koeficienty cenovej hladiny týkajúce sa troch skupín krajín: eurozóny (EZ-16), 27 členských štátov EÚ a celej skupiny 37 krajín. Časové rady týchto koeficientov môžu byť vysvetlené ako základný ukazovateľ cenovej konvergencie.

Z týchto údajov vyplývajú dve veci. Prvá, ako sa dalo očakávať, cenový rozptyl je oveľa zreteľnejší v EÚ ako v celku a v skupine 37 krajín, ako v eurozóne. Druhá, zatiaľ čo cenové hladiny sa v rámci eurozóny zbližujú len nepatrne, zdá sa, že v EÚ ako celku alebo v celej skupine krajín to tak nie je.

Zdroje a dostupnosť údajov

Údaje v tomto článku pochádzajú z programu Eurostat-OECD zameraného na parity kúpnej sily (PPP). Celá metodika používaná v programe je opísaná v Metodickej príručke Eurostatu a OECD k paritám kúpnej sily.

Objemové indexy HDP a AIC znázornené v tabuľke 1 a na Obr. 1 predstavujú skutočný objem HDP a AIC na obyvateľa. „Skutočné objemy“ znamenajú, že údaje boli s využitím programu PPP upravené o rozdiel cenovej hladiny v krajinách a sú vyjadrené vo vzťahu k priemeru Európskej únie (EÚ-27=100). Ak objemový index HDP (alebo AIC) na obyvateľa je vyšší ako 100, potom úroveň HDP (alebo AIC) na obyvateľa je v tejto krajine vyššia ako príslušná úroveň pre EÚ ako celku. Indexy by mali byť vykladané s určitou obozretnosťou, aby sa zohľadnila tolerancia chýb. Napríklad v roku 2010 objemový index HDP na obyvateľa v Nemecku dosiahol 118 a index v Belgicku dosiahol 119. V skutočnosti z týchto údajov vyplýva, že HDP na obyvateľa je v týchto dvoch krajinách na podobnej úrovni.

Indexy cenových hladín, ako sú uvádzané v tomto článku, predstavujú pomery PPP k výmenným kurzom. Poskytujú mieru rozdielov cenových hladín medzi krajinami tak, že za určitú skupinu výrobkov predstavujú počet jednotiek spoločnej meny potrebných na nákup rovnakého objemu skupiny výrobkov alebo súhrnu v každej krajine.

Indexy cenovej hladiny (PLI) poskytujú porovnanie cenových hladín krajín so zreteľom na priemer Európskej únie; ak PLI je vyšší ako 100, dotknutá krajina je pomerne drahá v porovnaní s priemerom EÚ a naopak. Priemer EÚ sa počíta ako vážený priemer národných PLI vážených výdavkami upravenými o rozdiely cenových hladín. Indexy cenovej hladiny nie sú určené na striktné hodnotenie krajín. Udávajú vlastne len rozsah cenovej hladiny v jednej krajine vo vzťahu k iným krajinám, najmä keď sa krajiny pohybujú okolo veľmi úzkeho rozpätia výsledkov. Stupeň nejasnosti spojený so základnými cenovými údajmi a postupmi používanými na zostavenie PPP môže ovplyvniť v takomto prípade menšie rozdiely medzi PLI a vyústiť do rozdielov v pozíciách v rebríčku, ktoré nie sú štatisticky alebo hospodársky významné.

Kontext

Objemové indexy HDP na obyvateľa (na regionálnom základe – pozri HDP na regionálnej úrovni) sa používajú pri prideľovaní štrukturálnych fondov v rámci EÚ. Regióny, v ktorých je reálny HDP na obyvateľa nižší ako 75&nbsp% v porovnaní s priemerom EÚ (za obdobie troch rokov), majú nárok na podporu zo štrukturálnych fondov. Okrem toho HDP na obyvateľa, cenové hladiny a cenová konvergencia predstavujú tri kľúčové „štrukturálne ukazovatele“, ktoré uverejnila Európska komisia.

Eurostat úzko spolupracuje s ostatnými medzinárodnými inštitúciami na vytváraní a rozširovaní PPP. Spolupracuje s OECD na vytváraní štatistiky PPP pre krajiny OECD a so Svetovou bankou a Medzinárodným menovým fondom (MMF) na vytváraní svetových údajov PPP. Pozri externé odkazy.

Ďalšie informácie z Eurostatu

Publikácie

Hlavné tabuľky

GDP per capita in Purchasing Power Standards (PPS)
Comparative price levels
Price convergence between EU Member States

Databáza

Purchasing power parities (PPPs), price level indices and real expenditures for ESA95 aggregates (prc_ppp_ind)
Price convergence indicator (coefficient of variation of comparative price level index for final household consumption in %) (prc_ppp_conv)

Zvláštna sekcia

Metodológia / Metadáta

Externé odkazy

Pozri aj