Riadenie inflácie
Glosár
- Inflácia musí byť riadená, aby sa predchádzalo vysokým a nestabilným mieram.
- Miera inflácie sa môže ovplyvňovať prostredníctvom menovej a fiškálnej politiky.
- Menová politika pozostáva z riadenia dostupného množstva peňazí v hospodárstve. To vykonávajú centrálne banky.
- Fiškálna politika sa venuje tomu, koľko peňazí sa vlády rozhodnú vyzbierať a koľko minúť (rozpočet).
Vysoké a nestabilné miery inflácie narúšajú hodnotu príjmov obyvateľstva a môžu poškodzovať trvalo udržateľný hospodársky rast a tvorbu pracovných miest (Dôsledky inflácie). Nízke a stabilné úrokové sadzby sú v záujme všetkých. Preto musí byť inflácia riadená. Ako sa to robí?
Dva hlavné spôsoby riadenia inflácie sú prostredníctvom menovej a fiškálnej politiky.
Obe politiky spolupracujú prostredníctvom ovplyvňovania dostupného množstva peňazí v hospodárstve. Vytvárať viac dostupných finančných prostriedkov v hospodárstve znamená, že ľudia budú mať sklon viac míňať, a tak podporovať dopyt po tovaroch a službách. Vyšší dopyt má tendenciu vytláčať mieru inflácie smerom nahor, ak nemôže byť pokrytý ponukou (Čo je inflácia?). Znižovanie ponuky peňazí má opačný účinok.
Menová politika – úloha centrálnych bánk
Menová politika pozostáva z regulovania množstva peňazí dostupného v hospodárstve. Množstvo peňazí musí byť priamo úmerné potrebám hospodárstva, aby sa zabezpečila zdravá úroveň zamestnanosti a rastu pri nízkej miere inflácie.
Centrálne banky – ako je Európska centrálna banka (ECB) – realizujú menovú politiku. Robia to napríklad prostredníctvom zvyšovania alebo znižovania kľúčových úrokových sadzieb.
Prečo sú kľúčové úrokové sadzby také dôležité?
Všeobecne povedané, kľúčové úrokové sadzby sú ceny, za ktoré centrálne banky požičiavajú peniaze komerčným bankám. Určuje sa nimi množstvo peňazí, ktoré si komerčné banky požičiavajú od centrálnych bánk a následne aj sadzby, ktoré banky účtujú jednotlivcom a podnikom za poskytnutie pôžičiek. To znamená, že centrálna banka riadi ponuku peňazí alebo „likviditu“ v hospodárstve.
Ak banky zvyšujú svoje úrokové sadzby:
- Pôžičky sa stávajú drahšími,
- Ľudia si napríklad na kúpu domu alebo nového auta požičiavajú menej peňazí,
- Ľudia uprednostňujú úspory pred spotrebou,
- V obehu je menej peňazí, a preto klesá dopyt,
- Pokles dopytu vo všeobecnosti vedie k poklesu cien, a teda aj k poklesu miery inflácie.
Naopak, ak banky znížia svoje úrokové sadzby, požičiavanie sa stane menej nákladným, do hospodárstva začne prúdiť viac peňazí, porastie dopyt a zvýšia sa miery inflácie.
Keď je inflácia nízka a stabilná, úrokové sadzby sa takisto môžu udržiavať na nízkej úrovni.
Menová politika v EÚ
V celej EÚ sú za menovú politiku zodpovedné centrálne banky všetkých 27 členských štátov EÚ a Európska centrálna banka (ECB). Centrálne banky a ECB tvoria Európsky systém centrálnych bánk (ESCB). Národné banky členských štátov eurozóny a ECB v rámci tohto zoskupenia tvoria Eurosystém.
ECB a centrálne banky v Eurosystéme riadia menovú politiku v eurozóne. Ich hlavným cieľom je „zachovanie cenovej stability“, ktorá je stanovená mierou inflácie nižšou alebo mierne pod úrovňou 2 %. Od nástupu eura už Eurosystém z veľkej časti tento cieľ dosiahol, najmä v porovnaní s uplynulými desaťročiami.
Graf: Úrokové sadzby na financie požičiavané Európskou centrálnou bankou
Prečo je cenová stabilita dôležitá
S predvídateľnou mierou inflácie môžu ľudia robiť dobre informované rozhodnutia o svojich budúcich nákupoch a investíciách. Zachovávaním cenovej stability sa takisto predchádza dlhotrvajúcim obdobiam inflácie alebo deflácie, čo je nepretržitý a neustále silnejúci pokles širokej škály cien. Jedným z príkladov škodlivej deflácie je Veľká hospodárska kríza z 30. rokov 20. storočia, keď reštriktívna menová politika prispela k rýchlemu a silnému úbytku spotreby, ktorá viedla k poklesu cien a oslabeniu hospodárskej činnosti.
Prečo je cieľom hodnota mierne pod 2 %?
Miery inflácie s hodnotou mierne pod 2 % sú dostatočne nízke na to, aby hospodárstvo plne využívalo výhody cenovej stability. Tento cieľ predstavuje „primerané rozpätie na predchádzanie rizika deflácie“.
Inflácia a fiškálna politika – úloha vlád
Fiškálna politika sa venuje tomu, koľko peňazí a akým spôsobom sa vlády rozhodnú získať a minúť, t.j. rozpočet. Vláda zvyčajne získava príjmy prostredníctvom uloženia daní alebo poplatkov na tovary, služby alebo príjmy podnikov a jednotlivcov. Na druhej strane, vláda utráca peniaze napríklad za sociálnu starostlivosť alebo infraštruktúrne projekty.
Daňové sadzby a štátne výdavky, ktoré získava a požičiava, zohrávajú dôležitú úlohu vo väčšine hospodárstiev. Príjmy vlády znižujú množstvo dostupných peňazí na míňanie pre obyvateľov. Na druhej strane, keď vláda utráca peniaze investovaním do infraštruktúry alebo služieb, vkladá peniaze späť do hospodárstva, čím sa zvyšuje dopyt.
Takže fiškálnou politikou sa môžu upraviť hnacie mechanizmy inflácie – ponuka a dopyt – a teda ovplyvňovať rast alebo pokles inflácie.
Koordinovanie fiškálnej politiky – Pakt stability a rastu a úloha Európskej komisie
V EÚ sú za fiškálnu politiku zodpovedné členské štáty vrátane tých, ktoré sú v eurozóne. 27 členských štátov sa však dohodlo na koordinácii svojich fiškálnych politík prostredníctvom usmernení ustanovených v Pakte stability a rastu (PSR) a v Zmluve. Najdôležitejšími prvkami Paktu sú požiadavky na udržanie vládneho deficitu pod úrovňou 3 % hrubého domáceho produktu (HDP) a verejného dlhu pod úrovňou 60 % HDP.
Pakt má zabezpečiť zdravé a trvalo udržateľné verejné financie. Spolu s jednotnou menou a jednotnou menovou politikou eurozóny tvorí Pakt neoddeliteľnú súčasť Hospodárskej a menovej únie (HMÚ). Európska komisia je poverená monitorovaním súladu s pravidlami Paktu a túto povinnosť vykonáva v spolupráci s členskými štátmi.
Graf: Vládne deficity v eurozóne (1992 – 2008) ako percentuálna hodnota HDP
Európska komisia – Hospodárske a finančné záležitosti: Pakt stability a rastu