Navigačný riadok

Euro

Euro predstavuje jednotnú menu, ktorú (v súčasnosti) spoločne používa 18 členských štátov EÚ, ktoré zároveň tvoria eurozónu. Zavedenie eura v roku 1999 bolo významným krokom smerom k integrácii Európy. Zároveň bolo aj jedným z najväčších úspechov únie: asi 333 miliónov obyvateľov EÚ používa euro ako svoju menu a požíva výhody, ktoré im prináša. Tie budú tým väčšie, čím viac krajín EÚ prijme euro.

1. januára 1999, v deň svojho zavedenia, sa euro stalo novou oficiálnou menou 11 členských štátov, v ktorých nahradilo pôvodné národné menové jednotky, napríklad nemeckú marku alebo francúzsky frank. Stalo sa tak v dvoch fázach. Prvou fázou bolo uvedenie virtuálnej meny na bezhotovostné platby a účtovné účely, pričom staré menové jednotky sa aj naďalej používali na hotovostné platby a boli vnímané ako „čiastkové jednotky“ eura. V druhej fáze dostalo euro fyzickú podobu bankoviek a mincí, ktoré boli uvedené do obehu 1. januára 2002.

Euro však nie je menovou jednotkou všetkých členských štátov EÚ. Dve krajiny (Dánsko a Spojené kráľovstvo) využili článok Zmluvy o možnosti neúčasti (tzv. „opt-out“), ktorý im umožňuje ponechať si svoju menu, zatiaľ čo ostatné krajiny (najnovší členovia EÚ a Švédsko) musia najskôr splniť podmienky pre prijatie jednotnej meny. Keď sa tak stane, nahradia svoje národné menové jednotky eurom.

ktoré krajiny prijali euro – a kedy?

Euro a hospodárska a menová únia

Všetky členské štáty EÚ sú súčasťou hospodárskej a menovej únie (HMÚ), ktorú je možné popísať ako vyšší stupeň hospodárskej integrácie postavenej na jednotnom trhu. Jej predmetom je úzka koordinácia hospodárskych a fiškálnych politík a pre tie krajiny, ktoré spĺňajú určité podmienky, jednotná menová politika a spoločná mena – euro.

Proces hospodárskej a menovej integrácie v EÚ sa vyvíja paralelne s históriou Únie. Keď bola EÚ v roku 1957 založená, členské štáty sa sústredili na vytvorenie „spoločného trhu“. Časom sa však prišlo na to, že vnútorný trh sa bude rozvíjať a prosperovať len vtedy, ak krajiny začnú užšie spolupracovať v hospodárskej a menovej oblasti. Avšak cieľ dosiahnuť plne etablovanú HMÚ a jednotnú menu nebol zmluvne zakotvený skôr ako v roku 1992, keď bola podpísaná Maastrichtská zmluva (Zmluva o Európskej únii), ktorou sa ustanovili základné pravidlá na jej zavedenie. Tie hovoria o tom, aké sú ciele HMÚ, kto nesie akú zodpovednosť a za akých podmienok môžu členské štáty prijať euro. Tieto podmienky sú známe pod pojmom „konvergenčné kritériá“ (alebo „maastrichtské kritériá“) a zahŕňajú nízku a stabilnú infláciu, stabilitu výmenných kurzov a priaznivý stav verejných financií.

Kto spravuje euro?

Keď vzniklo euro, zodpovednosť za monetárnu politiku prevzala nezávislá Európska centrálna banka (ECB), ktorá bola vytvorená na tento účel, a národné centrálne banky členských štátov, ktoré prijali euro. Tie spolu tvoria eurosystém.

Fiškálna politika (dane a výdavky) zostáva v rukách vlád jednotlivých štátov, hoci tieto sa zaväzujú dodržiavať schválené pravidlá o verejných financiách známe ako pakt stability a rastu. Rovnako nesú plnú zodpovednosť za vlastné štrukturálne politiky (pracovný, dôchodkový a kapitálový trh), ale dávajú svoj súhlas na ich koordinovanie, aby bolo možné dosiahnuť spoločné ciele stability, rastu a zamestnanosti.

Kto ho používa?

Euro je menovou jednotkou pre 333 miliónov ľudí žijúcich v 18 krajinách eurozóny. Formálne ako zákonné platidlo alebo na praktické účely sa používa aj v mnohých ďalších krajinách, napríklad susedných štátoch či bývalých kolóniách.

Preto niet divu, že sa veľmi rýchlo stalo druhou najdôležitejšou medzinárodnou menou po americkom dolári a v určitých ohľadoch (napríklad z hľadiska hodnoty hotovosti v obehu) ho dokonca predbehlo.

Prečo ho potrebujeme?

Okrem toho, že s jednotnou menou sa ľahšie cestuje, má aj veľmi dobrý hospodársky a politický zmysel. Systém, ktorý riadi euro, z neho robí stabilnú menu s nízkou infláciou, nízkymi úrokovými sadzbami a podporuje priaznivý stav verejných financií. Jednotná mena logicky dopĺňa jednotný trh, ktorý je tak efektívnejší. Používanie jednotnej meny zvyšuje cenovú transparentnosť, odstraňuje zmenárenské poplatky, poháňa európske hospodárstvo, zjednodušuje medzinárodný obchod a posilňuje hlas EÚ v celosvetovom meradle. Veľkosť a sila eurozóny slúžia ako väčšia ochrana pred hospodárskymi šokmi z vonkajšieho prostredia, akými sú napríklad neočakávané zvýšenie cien ropy alebo otrasy na devízových trhoch.

V neposlednom rade je euro pre občanov EÚ hmatateľným symbolom ich európskej identity, na ktorú môžu byť čoraz viac hrdí, keďže eurozóna sa rozširuje a znásobuje tým výhody, ktoré prináša pre svojich existujúcich aj budúcich členov.

Ďalšie nástroje

  • Verzia na tlač 
  • Zmenšiť písmo 
  • Zväčšiť písmo