Navigačný riadok

Hospodárska a menová únia

Hospodárska a menová únia (HMÚ) predstavuje významný krok smerom k integrácii hospodárstiev členských štátov EÚ. Zahŕňa koordináciu hospodárskych a fiškálnych politík, jednotnej menovej politiky a jednotnej meny, eura. Hospodársku úniu tvorí všetkých 27 členských štátov EÚ, no len niektoré z nich pokročili vo svojej integrácii tým, že prijali euro ako spoločnú menu. Spolu vytvárajú tieto štáty oblasť eurozóny.

Rozhodnutie vytvoriť hospodársku a menovú úniu prijala Európska rada v holandskom meste Maastricht v decembri 1991. Toto rozhodnutie sa neskôr stalo súčasťou Zmluvy o Európskej únii (Maastrichtská zmluva). Hospodárska a menová únia posúva EÚ o krok ďalej v procese hospodárskej integrácie, ktorá začala v roku 1957 pri jej založení.Hospodárska integrácia prináša hospodárstvu EÚ ako celku, ale aj hospodárstvam jednotlivých členských štátov výhody veľkosti, vnútornej efektivity a odolnosti. Tieto sa premietajú do ďalších príležitostí pre rozvoj hospodárskej stability, väčšieho rastu a vyššej zamestnanosti – čo sú výhody s priamym dopadom na občanov EÚ. Z pohľadu praxe znamená HMÚ:

  • Koordináciu tvorby hospodárskej politiky medzi členskými štátmi
  • Koordináciu fiškálnych politík, najmä prostredníctvom obmedzení v oblasti verejného dlhu a schodku
  • Nezávislú menovú politiku, ktorú riadi Európska centrálna banka (ECB)
  • Jednotnú menu a eurozónu

Riadenie hospodárstva v rámci HMÚ

V rámci HMÚ neexistuje žiadna samostatná inštitúcia poverená riadením hospodárskej politiky. Zodpovednosť za jej riadenie je rozdelená medzi členské štáty a inštitúcie EÚ. Hlavnými aktérmi na poli HMÚ sú:

  • Európska rada – stanovuje hlavné politické smerovanie
  • Rada Európskej únie („Rada“) – koordinuje tvorbu hospodárskej politiky a rozhoduje o prijatí eura v členských štátoch
  • „Euroskupina“ – koordinuje politiky spoločného záujmu členských štátov eurozóny
  • Členské štáty – rozhodujú o svojich štátnych rozpočtoch v rámci schválených obmedzení pre verejný dlh a schodok a určujú vlastné štrukturálne politiky týkajúce sa pracovných, dôchodkových a kapitálových trhov
  • Európska komisia – sleduje uplatňovanie a dodržiavanie politík
  • Európska centrálna banka (ECB) – určuje menovú politiku, ktorej hlavným cieľom je cenová stabilita
  • Európsky parlament - spolu s Radou sa zúčastňuje na formulácii právnych predpisov a správu ekonomických záležitostí podrobuje demokratickému preskúmaniu najmä prostredníctvom nového hospodárskeho dialógu.

Čo sa skrýva pod pojmom „hospodárska integrácia“?

Jednoducho povedané, hospodárska a menová únia znamená posun vpred v rámci procesu hospodárskej integrácie. Jednotlivé etapy hospodárskej integrácie je možné rozdeliť do šiestich krokov:

  1. Zóna preferenčného obchodu (so zníženými colnými tarifami medzi určitými krajinami)
  2. Zóna voľného obchodu (bez vnútorných sadzieb vzťahujúcich sa na niektoré druhy tovaru alebo všetok tovar predávaný medzi zúčastnenými krajinami)
  3. Colná únia (s rovnakými externými colnými sadzbami pre tretie krajiny a s jednotnou obchodnou politikou)
  4. Jednotný trh (so spoločnými nariadeniami pre výrobky a voľný pohyb tovaru, kapitálu, práce a služieb)
  5. Hospodárska a menová únia (jednotný trh so spoločnou menou a menovou politikou)
  6. Celková hospodárska integrácia (všetko uvedené vyššie spolu s harmonizovanou fiškálnou a ďalšími hospodárskymi politikami).

Keď bola v roku 1958 založená Európska únia ako Európske hospodárske spoločenstvo, jej cieľom bolo vybudovať colnú úniu a spoločný trh pre poľnohospodárstvo. Neskôr sa tento vymedzený spoločný trh rozšíril tak, aby pokrýval aj tovar a služby jednotného trhu. To sa z väčšej časti podarilo v roku 1993. Dnes sa Európska únia nachádza v piatom kroku tohto modelu. Progresívna hospodárska integrácia však nezačala rozhodnutím vytvoriť euro: je to dlhý proces, súčasť histórie EÚ a jeden z jej najväčších úspechov.