Otázky a odpovede
- Aké sú úspechy eura?
Aké sú úspechy eura?
Vyššia stabilita, väčší výber
Jednou z hlavných príčin zavedenia eura bola hospodárska stabilita a po desiatich rokoch môžeme jasne potvrdiť úspech. Uplynulých desať rokov je poznamenaných neobvyklou stabilitou a nízkymi úrokovými sadzbami pre vyše 320 miliónov občanov eurozóny. Za posledných desať rokov dosiahla priemerná ročná inflácia okolo 2 %, čo je oveľa menej ako na začiatku deväťdesiatych rokov, kedy táto hodnota v mnohých krajinách EÚ dosahovala dvojnásobok, v niektorých dokonca ešte viac.
Lepšie možnosti podnikania
Obchod v eurozóne bol značne posilnený. Polovica všetkých predajov prebieha medzi členskými štátmi. Vďaka jednotnej mene je tento obchod medzi štátmi eurozóny chránený pred menovými výkyvmi a devalváciou, ktoré v minulosti prinášali rýchle nárasty spotrebiteľských cien a opatrnosť podnikov pri investovaní do vytvárania pracovných miest. Dnes môžu podniky i spotrebitelia rozhodovať o výdavkoch a investíciách s väčšou dôverou.
Lepšia ochrana spotrebiteľov
Euro predstavuje silnú menu na medzinárodných trhoch a chráni tak občanov a podniky EÚ proti prípadným hospodárskym otrasom. Napríklad pri vzostupe cien ropy v lete 2008 sa na čerpacích staniciach ceny v eurách zvýšili oveľa menej ako ceny ropy v amerických dolároch, čo bolo veľkým prínosom pre občanov EÚ.
Lepšie dlhodobo udržateľné verejné financie
Verejné financie v členských štátoch eurozóny značne profitujú z prezieravého hospodárskeho rámca stanoveného Paktom stability a rastu. Deficit verejného rozpočtu – čiže rozdiel medzi vládnymi príjmami a výdavkami – je v eurozóne rekordne nízky, v priemere 0,6 % za rok 2007. To znamená menej výdavkov na zaplatenie dlhu krajiny a viac zdrojov na sociálne dávky, zníženie daní a verejné investovanie. Ďalším faktom je značné zlepšenie dlhodobej udržateľnosti verejných financií v eurozóne, čím sa zaistí dlhodobé spoľahlivé fungovanie dôchodkových systémov, ktoré nezaťaží budúce generácie.
Lepšia hospodárska integrácia
HMÚ a euro presadzujú hospodársku integráciu, vďaka ktorej sa hospodárstvo EÚ stalo efektívnejším a účinnejším. Hospodárstvo je efektívnejšie vďaka odstráneniu nákladov pri používaní viacerých mien, čo prinieslo rozmach cezhraničného obchodu. V praxi to znamená nižšie ceny pre spotrebiteľov, jednoduchšie cestovanie a menšie riziko pri podnikaní. Väčšia efektivita je dôsledkom vyššej flexibility, konkurencieschopnosti a integrácie v rámci eurozóny. To umožnilo od roku 1999, kedy bolo zavedené euro, vytvoriť 16 miliónov nových pracovných miest, v porovnaní s 12 miliónmi vytvorenými v deväťdesiatych rokoch a dvoma miliónmi v rokoch osemdesiatych.
Prehĺbenie jednoty
Jednotná mena prispela k užšej spolupráci členských štátov EÚ v rámci eurozóny a zaistila tak Európe významné miesto vo svetovom hospodárstve. Pre občanov EÚ euro predstavuje asi najkonkrétnejší symbol európskej jednoty a toho, čo môže zjednotená Európa ešte dokázať.
Viac informácií
„Správa EMU@10 Zhrnutie určené občanom“ na webovej lokalite GR ECFIN
„EMU@10“ na webovej lokalite GR ECFIN
„Euro“ na webovej lokalite GR ECFIN - Kto môže vstúpiť do eurozóny? Budú do eurozóny raz musieť vstúpiť všetci členovia EÚ?
Kto môže vstúpiť do eurozóny? Budú do eurozóny raz musieť vstúpiť všetci členovia EÚ?
Do eurozóny môžu vstúpiť a euro môžu prijať všetky členské štáty Európskej únie, len čo splnia podmienky stanovené v zmluve. Aj keď od roku 2009 bude jednotnú menu zdieľať len 16 štátov spomedzi 27 členov EÚ, v budúcnosti sa očakáva ďalšie rozširovanie eurozóny a pristúpenie ostatných krajín Únie. Všetky krajiny EÚ, bez ohľadu na to, či už prijali euro alebo nie, sa podieľajú na niektorých bodoch Hospodárskej a menovej únie, napríklad na koordinácii hospodárskej politiky.
Štáty, ktoré nie sú členmi...
Dvaja členovia EÚ, Spojené kráľovstvo a Dánsko, sa hneď na začiatku rozhodli odmietnuť jednotnú menu a získali právo ju neuplatniť. Tieto dohody sú zaznamenané v protokoloch k Zmluve o Európskej únii (Maastrichtská zmluva) z roku 1992, ktorá stanovuje právne základy Hospodárskej a menovej únie. Obe krajiny však stále môžu vstúpiť do eurozóny, i keď to nie je ich povinnosťou.
... a tie, ktoré zatiaľ nie sú členmi
Do eurozóny zatiaľ nevstúpilo Švédsko, hoci na rozdiel od Dánska a Spojeného kráľovstva nemá žiadnu špecifickú výnimku. Očakáva sa, že po splnení konvergenčných kritérií Švédsko euro prijme.
Pre krajiny, ktoré vstúpili do EÚ od roku 1999, kedy sa začalo používať euro, je prijatie jednotnej meny súčasťou balíčka podmienok, ktoré sa zaviazali dodržať. Zmluva o pristúpení každého členského štátu obsahuje záväzok prijať euro po tom, ako štát splní maastrichtské kritériá.
Niektoré z najnovších členských štátov euro už zaviedli, a to len niekoľko rokov po tom, ako vstúpili do EÚ. Medzi prvými bolo v roku 2007 Slovinsko, v roku 2008 nasledovali Malta a Cyprus a v roku 2009 Slovensko. Ostatné štáty ešte pripravujú svoje hospodárstvo a snažia sa splniť konvergenčné kritériá.
Oficiálne a neoficiálne použitie v iných krajinách
Členstvo v eurozóne nie je otvorené pre krajiny, ktoré nepatria do EÚ, môžu však aspoň používať euro ako oficiálnu či paralelnú menu v rámci svojho hospodárstva. Napríklad malé štáty, ako sú San Marino, Monako a Vatikán, po dohode s Úniou prijali euro ako oficiálnu menu a razia príslušné množstvo svojich vlastných euromincí. Niektoré francúzske zámorské územia, napríklad ostrov Mayotte v Indickom oceáne, používajú so súhlasom EÚ euro ako oficiálnu menu, no nerazia vlastné euromince. Ďalšie krajiny, ako balkánske štáty Kosovo a Čierna Hora, používajú euro ako domácu menu neoficiálne a bez súhlasu EÚ – rovnako ako pred príchodom eura používali nemeckú marku.
Viac informácií
„Prijímanie eura“ na webovej lokalite GR ECFIN
„Vaša krajina a euro“ na webovej lokalite GR ECFIN
„The euro outside the euro area“ (Euro mimo eurozóny) na webovej lokalite GR ECFIN - Čo sú „konvergenčné kritériá“?
Čo sú „konvergenčné kritériá“?
Tieto (prevažne ekonomické) kritériá sú veľmi dôležité, pretože jednotlivé krajiny v oblasti s jednotnou menou môžu prosperovať bez rizika vlastného ohrozenia či ohrozenia celej eurozóny a dokážu plniť požiadavky na zaistenie dlhodobej stability a trvalo udržateľného rozvoja len vtedy, ak bude hospodárstvo všetkých krajín v eurozóne vyrovnané.
V nasledujúcej tabuľke je uvedených päť konvergenčných kritérií:
Čo sa hodnotí Ako sa hodnotí Konvergenčné kritériá Cenová stabilita Na základe harmonizovanej úrovne inflácie spotrebiteľských cien Presahovať úroveň troch členských štátov s najnižšou infláciou najviac o 1,5 percentuálnych bodov Dobrý stav verejných financií Deficit štátneho rozpočtu vyjadrený v % z HDP Deficit najviac 3 % Trvalo udržateľné verejné financie Verejný dlh vyjadrený v % z HDP Najviac 60 % Trvalá hospodárska konvergencia Dlhodobé úrokové sadzby Presahovať úroveň troch členských štátov s najvyššou cenovou stabilitou najviac o 2 percentuálne body Stabilita výmenného kurzu Odchýlka od stredového kurzu Dvojročná účasť v mechanizme výmenných kurzov bez väčšej odchýlky
Ako ukazuje tabuľka, konvergenčné kritériá sa zameriavajú na meranie stability a trvalej udržateľnosti hospodárstva a na dobrý stav jeho verejných financií. Vytvárajú hospodársky rámec, od ktorého závisí dlhodobo udržateľný hospodársky rast jednotlivých hospodárstiev v eurozóne i eurozóny ako takej. Treba tiež splniť niekoľko právnych kritérií, napríklad nezávislosť národných centrálnych bánk. Mechanizmus výmenných kurzov (ERM II) predstavuje postup, pri ktorom sa stanoví výmenný kurz pre členský štát mimo eurozóny v pomere k euru a kurz daného štátu môže následne stúpať či klesať len v rozsahu 15 % oproti určenému stredovému kurzu. Cieľom je zabezpečiť, aby výkyvy výmenných kurzov medzi eurom a inými menami v rámci EÚ nenarúšali hospodársku stabilitu na jednotnom trhu, a pomôcť krajinám mimo eurozóny pripraviť sa na prijatie eura.
Pre členské štáty, ktoré ešte nie sú súčasťou eurozóny, vypracováva Komisia aspoň raz za dva roky konvergenčnú správu, v ktorej hodnotí, ako daný štát pokročil na ceste ku konvergencii.
Rovnaké konvergenčné kritériá museli splniť aj zakladajúce členské štáty v roku 1999 pri prijatí eura. To isté platí o krajinách, ktoré vstúpili do eurozóny neskôr. A tieto kritériá sa nemenia ani pre krajiny, ktoré plánujú vstúpiť do eurozóny v budúcnosti.
Viac informácií
„Prijímanie eura“ na webovej lokalite GR ECFIN
„What is ERM II“ (Čo je ERM II) na webovej lokalite GR ECFIN
„Stabilizačné a konvergenčné programy“ na webovej lokalite GR ECFIN
„Vaša krajina a euro“ na webovej lokalite GR ECFIN - Čo zahŕňa Hospodárska a menová únia?
Čo zahŕňa Hospodárska a menová únia?
Hospodárska a menová únia (HMÚ) zahŕňa koordináciu hospodárskych a fiškálnych politík, spoločnej menovej politiky a spoločnej meny, eura. Všetky krajiny EÚ sa zúčastňujú rôznych koordinačných mechanizmov HMÚ, no nie všetky z nich sú súčasťou eurozóny.
Jednotná mena a jednotná menová politika
Euro je najkonkrétnejším bodom HMÚ. Európska centrálna banka zodpovedá za menovú politiku v rámci eurozóny a za jej devízové operácie. Stanovuje úrokové sadzby pre celú eurozónu, do ktorej bude od roku 2009 patriť 16 z 27 členov EÚ.
Koordinácia hospodárskej politiky
HMÚ okrem toho pomáha všetkým členským štátom EÚ vzájomne koordinovať svoju hospodársku politiku. Pre členské štáty eurozóny je táto koordinácia ešte užšia.
Pakt stability a rastu určuje spoločné pravidlá vytvorené vzájomnou dohodou medzi štátmi v oblasti vedenia fiškálnej politiky, predovšetkým vo vzťahu k obmedzeniu deficitu štátneho rozpočtu (3 % HDP) a verejného dlhu (60 % HDP).
Iné hospodárske politiky, napríklad štrukturálne politiky (týkajúce sa práce, kapitálu, vecného trhu a podobne), sú tiež koordinované v spoločnom záujme, ale nevzťahujú sa ne žiadne záväzné pravidlá vyplývajúce z kapitoly o HMÚ v zmluve.
Širšia spolupráca
Opatrenia HMÚ pre koordináciu hospodárstva platia pre všetky členské štáty EÚ – vrátane štátov mimo eurozóny a štátov, ktoré euro neprijali (Dánsko a Spojené kráľovstvo) – hoci pri prekročení pravidiel sa na ne nevzťahujú rovnaké sankcie.
Kľúčoví hráči HMÚ
Medzi päť kľúčových hráčov HMÚ patrí Európska rada (hlavy štátov, prípadne vlád), ktorá určuje celkové smerovanie politiky, Rada Ecofin, ktorá je kľúčovým rozhodovacím orgánom, euroskupina, kde ministri hospodárstva a financií štátov eurozóny neoficiálne prerokúvajú záležitosti týkajúce sa eurozóny, Európska komisia, monitorujúca hospodársku situáciu a pripravujúca rozhodnutia Rady, a Európska centrálna banka.
Viac informácií
- Čo je Pakt stability a rastu?
Čo je Pakt stability a rastu?
Pakt stability a rastu (PSR) je systém pravidiel pre fiškálnu disciplínu schválený Európskou radou v roku 1997 a zreformovaný v roku 2005. Cieľom PSR je zabezpečiť dobrý stav a trvalú udržateľnosť verejných financií, aby sa dokázali vyrovnať s budúcimi otrasmi (napríklad problém s dôchodkami vzhľadom na starnutie obyvateľstva). Tento pakt je neoddeliteľnou súčasťou Hospodárskej a menovej únie. Jeho najdôležitejšie body sa týkajú požiadavky udržať deficit štátneho rozpočtu nižší ako 3 % HDP a verejný dlh nižší ako 60 % HDP.
PSR stanovuje preventívne a odradzujúce opatrenia. Inak povedané, predstavuje rámec plánov pre budúcnosť s cieľom zabezpečiť efektívne riadenie verejných financií členských štátov a po druhé zaisťuje sankcie (v zásade ide o mechanizmus zverejňovania mien tých, ktorí nedodržali kritériá, hoci teoreticky sú možné aj finančné pokuty) v prípade prekročenia hornej hranice deficitu. PSR objasňuje postup pri nadmernom prekročení deficitu, ktorý je uvedený v zmluve.
Za monitorovanie PSR zodpovedá Európska komisia. Členské štáty každý rok odovzdávajú podrobnú správu o očakávanom vývoji verejných financií počas nasledujúceho roka, v ktorej sa uvádza, nakoľko rátajú s dodržaním hraničných hodnôt pre verejné výdavky. Súčasne stanovia strednodobý rozpočtový cieľ, ktorý im má pomôcť postupne dosiahnuť vyrovnaný rozpočet. Tieto správy sa nazývajú Programy stability (pre štáty eurozóny) a Konvergenčné programy (pre štáty, ktoré nie sú členmi eurozóny). Komisia zhodnotí programy a Rada na základe týchto hodnotení vyjadrí odporúčania k programu každej krajiny. Ak je deficit krajiny považovaný za nadmerný, Rada stanoví termín, dokedy by sa mali verejné financie dostať naspäť pod určenú hranicu.
Kde je možné tento pakt nájsť?
Pakt stability a rastu nie je len jeden dokument. Vychádza z článkov 99 a 104 Zmluvy o EÚ a zahŕňa aj súbor nariadení Rady.
Prečo 3 % a 60 %?
Ohraničenie deficitu na 3 % a dlhu na 60 % z HDP vychádza zo všeobecného názoru ekonómov, že tieto hodnoty najlepšie vyjadrujú rovnováhu medzi potrebou vládnych pôžičiek a výdavkov a cieľom zaistiť trvalú udržateľnosť a spoľahlivosť financií krajiny.
Viac informácií
„Pakt stability a rastu“ na webovej lokalite GR ECFIN
Právne texty
„Stabilizačné a konvergenčné programy“ na webovej lokalite GR ECFIN - Kto zodpovedá za hospodársku politiku v eurozóne?
Kto zodpovedá za hospodársku politiku v eurozóne?
Vlády členských štátov zodpovedajú za hospodársku politiku svojich krajín. V Zmluve o EÚ sa však v článku 99.1 uvádza, že „členské štáty považujú svoje hospodárske politiky za vec spoločného záujmu a koordinujú ich v rámci Rady“.
Členovia EÚ preto koordinujú plánovanie svojej hospodárskej politiky a snažia sa dosiahnuť spoločné hospodárske ciele, ako sú hospodárska stabilita, rast a trvalá udržateľnosť. Pre členov eurozóny je úzka koordinácia hospodárskych záležitosti v rámci oblasti s jednotnou menou dvojnásobne dôležitá.
Koordinácia hospodárskej politiky
Hospodársku politiku koordinuje Rada EÚ. Zoskupenie Rady, ktoré združuje zástupcov štátov z oblasti hospodárstva a financií, sa nazýva Rada Ecofin – tu sa stretávajú všetci ministri hospodárstva a financií štátov EÚ. V rámci Ecofinu sa prediskutovávajú aj záležitosti výhradne súvisiace s eurozónou, a to formou neoficiálneho zoskupenia ministrov, zastupujúcich štáty eurozóny – toto zoskupenie sa nazýva euroskupina. Takúto koordináciu podporuje aj Európska komisia, ktorá má na starosť monitorovať dodržiavanie Paktu stability a rastu a ďalších spoločne stanovených cieľov.
Koordinácia v praxi
Existujú dva typy koordinácie hospodárskej politiky.
Plánovanie fiškálnej politiky (štátne výdaje a zdaňovanie) je koordinované v rámci systému pravidiel v Pakte stability a rastu, ktorý zároveň určuje hraničné hodnoty pre deficit a dlh.
Štrukturálne hospodárske politiky sú koordinované prostredníctvom menej prísnych mechanizmov, ako je stratégia hospodárskeho rastu EÚ a zamestnanosti, zameraná na podporu trvalo udržateľného rastu prostredníctvom technológie, inovácie, výskumu a podobne. V tomto prípade ide predovšetkým o využívanie usmernení, referenčného porovnávania a zdieľania príkladov dobrej praxe („otvorená metóda koordinácie“).
Viac informácií
„Hospodárska a menová únia“ na webovej lokalite GR ECFIN
Lisbon Strategy for Growth and Jobs (Lisabonská stratégia pre rast a zamestnanosť) na webovej lokalite Komisie EÚ Europa.
Brožúra GR ECFIN „Cesta k euru“ - Kto zodpovedá za menovú politiku v eurozóne?
Kto zodpovedá za menovú politiku v eurozóne?
Za riadenie menovej politiky eurozóny zodpovedá Európska centrálna banka (ECB). V predstavenstve ECB sú zastúpené národné centrálne banky všetkých členských štátov eurozóny.
Primárnym cieľom ECB, stanoveným v článku 105 Zmluvy o Európskej únii (Maastrichtská zmluva), je „udržiavať cenovú stabilitu“. V súčasnosti to znamená smerovať infláciu spotrebiteľských cien mierne pod hranicu 2 %. ECB musí tiež „podporovať všeobecné hospodárske politiky v Spoločenstve“ (článok 4 Zmluvy o ES), nesmie tým však byť ohrozený primárny cieľ cenovej stability.
ECB a centrálne banky všetkých 27 členských štátov dokopy vytvárajú Európsky systém centrálnych bánk (ESCB). V rámci ESCB sa ďalej národné banky členských štátov eurozóny a ECB združujú do eurosystému. Členovia eurosystému tvoria predsedníctvo ECB, ktoré predstavuje najvyšší rozhodovací orgán. Za uplatňovanie rozhodnutí predstavenstva zodpovedá správna rada ECB, zložená zo šiestich členov menovaných na základe dohody hláv štátu či vlád krajín eurozóny na čele s predsedom ECB.
Dodnes sa vo funkcii predsedu vystriedali dve osoby. Prvým predsedom bol Holanďan Wim Duisenberg, od roku 1998 do roku 2003, a po ňom nasledoval Francúz Jean-Claude Trichet, ktorý túto funkciu zastáva dodnes. Predstavenstvo ECB sa stretáva dvakrát do mesiaca a prerokúva hospodársky a menový vývoj. Na tieto stretnutia je tiež prizývaný komisár pre hospodárske a finančné záležitosti a predseda euroskupiny. Všetky rozhodnutia na stretnutí sa týkajú menovej politiky a kľúčových úrokových sadzieb a rezerv; tieto rozhodnutia následne uplatňujú členovia správnej rady, ktorí vydávajú potrebné pokyny národným centrálnym bankám.
Viac informácií
„Hospodárska a menová únia“ na webovej lokalite GR ECFIN
Webová lokalita Európskej centrálnej banky - Kto vydáva eurobankovky a euromince?
Kto vydáva eurobankovky a euromince?
Bankovky
Európska centrálna banka má výhradné právo povoľovať vydávanie bankoviek národnými bankami v rámci eurozóny. ECB okrem iného tiež rozhoduje o dizajne bankoviek, nominálnej hodnote a bezpečnosti. Jednotlivé národné banky v eurozóne zodpovedajú za praktické aspekty, ako je vydávanie bankoviek a ich spúšťanie do obehu.
Mince
Za vydávanie mincí zodpovedajú vlády štátov eurozóny. Bežne túto úlohu vykonáva štátna pokladnica v rámci vnútroštátneho ministerstva financií. Nominálne hodnoty a technické špecifikácie určuje Rada a koordinuje Európska komisia. Objem a hodnotu vydávaných mincí každoročne schvaľuje ECB. Mince potom vydávajú štátne mincovne a národné centrálne banky ich uvádzajú do obehu. Na základe dohody s EÚ majú aj Monako, San Marino a Vatikán právo raziť určitý počet euromincí.
Nové bankovky a mince sú potrebné z dôvodu rastúceho dopytu a tiež ako náhrada za poškodené a nepoužiteľné kusy. Každá národná banka zodpovedá za určitú časť z celkovej plánovanej produkcie bankoviek. Napríklad v roku 2008 bolo celkovo vydaných 6,445 miliárd bankoviek s hodnotou vyše 129 miliárd eur. Z tohto celkového množstva boli všetky bankovky s nominálnou hodnotou 100 € vydané v Taliansku (130 miliónov bankoviek) a v Nemecku, Španielsku, Francúzsku a Portugalsku sa vydávali bankovky s nominálnou hodnotou 5 € (1,37 miliardy). Výroba bankoviek s inými nominálnymi hodnotami bola tiež rozdelená medzi členské štáty.
Dizajn eurobankoviek je rovnaký pre celú eurozónu a vznikol na základe súťaže, ktorá prebehla pri zavádzaní eura. Na aktuálne platnej sérii bankoviek sú vyobrazené európske architektonické štýly od klasiky – antiky až po dnešok. Euromince majú jednu stranu spoločnú pre všetky štáty. Druhá strana má špecifický dizajn, ktorý si volí každý členský štát.
Viac informácií
„Eurobankovky a euromince“ na webovej lokalite GR ECFIN
„Euro banknotes“ na webovej lokalite GR ECFIN
„Euro coins“ na webovej lokalite GR ECFIN
„Bankovky a mince“ na webovej lokalite ECB - Aká je úloha Komisie vo vzťahu k euru a Hospodárskej a menovej únii?
Aká je úloha Komisie vo vzťahu k euru a Hospodárskej a menovej únii?
Európska komisia predstavuje výkonný orgán EÚ. Jej hlavnou úlohou je navrhovať právne predpisy a monitorovať ich uplatňovanie. Úzko spolupracuje s ostatnými inštitúciami EÚ (Rada a Parlament) a vládnymi predstaviteľmi členských štátov.
V oblasti hospodárstva a financií je jej hlavnou úlohou zabezpečovať koordináciu hospodárskych politík. To znamená okrem iného monitorovanie a analýzy hospodárskeho vývoja v rámci EÚ a eurozóny a monitorovanie dodržiavania pravidiel Paktu stability a rastu.
Komisia napríklad každý rok hodnotí program stability a konvergencie každého štátu (plán verejných financií na nasledujúce roky) a odporúča Rade, aké stanovisko zaujať (napríklad zahájenie postupu pri nadmernom prekročení deficitu v prípade prekročenia hornej hranice deficitu).
Zároveň pravidelne (aspoň raz za dva roky) podáva správu o stave konvergencie (hospodárskej pripravenosti na prijatie eura) v členských štátoch, ktoré ešte neprijali jednotnú menu. Táto správa je opäť podkladom pre ďalší postup Rady.
GR ECFIN
GR ECFIN (Generálne riaditeľstvo pre hospodárske a finančné záležitosti) je oddelenie Komisie, ktoré zodpovedá primárne za hospodárske záležitosti. Jeho úlohou je starať sa o úspešné fungovanie HMÚ a eura.
Popri zákonnej povinnosti podávať hlásenia o svojich aktivitách týkajúcich sa hospodárskeho dozoru má GR ECFIN aj analytické kompetencie. Štyrikrát do roka vydáva hospodárske prognózy a pravidelne predkladá správy o záležitostiach, ako sú verejné financie či vývoj pracovného trhu a podobne. Spolupracuje tiež s ďalšími oddeleniami a radí im v hospodárskych bodoch ich politiky.
Pomáha pripravovať schôdze Rady v úzkej spolupráci s Hospodárskym a finančným výborom – prípravným orgánom, kde sa stretávajú riadiaci pracovníci vnútroštátnych ministerstiev a centrálnych bánk.
Komisár
Za činnosť GR ECFIN zodpovedá európsky komisár pre hospodárske a finančné záležitosti, Joaquín Almunia, ktorý je v rámci Európskej komisie poverený koordináciou hospodárskej politiky, hospodárskym dozorom a hodnotením politiky.
Viac informácií
Webová lokalita GR ECFIN
The mission statement of DG ECFIN (Informácia o poslaní GR ECFIN)
„Činnosti Európskej únie: Hospodárske a menové záležitosti“ na portáli Europa
Webová lokalita komisára pre hospodárske a menové záležitosti - Prečo sa členské štáty rozhodli zaviesť jednotnú menu?
Prečo sa členské štáty rozhodli zaviesť jednotnú menu?
Hľadanie stability
Hospodárska a menová únia mala byť odpoveďou na hospodársku nestabilitu, ktorá sa rozšírila na začiatku sedemdesiatych rokov po kolapse povojnového bretonwoodskeho menového systému zabezpečujúceho stabilitu výmenných kurzov na svetovej úrovni. Táto únia mala byť tiež prostriedkom na podporu rastu a zamestnanosti. Kvôli politickým prekážkam a hospodárskym výkyvom však k jej založeniu došlo až na začiatku deväťdesiatych rokov. K opätovnému zahájeniu procesu došlo v roku 1989 na základe Delorsovej správy, návrhu postupnosti na uplatňovanie hospodárskej a monetárnej politiky s troma štádiami, pričom tretím štádiom bolo prijatie jednotnej meny.
Doplnok jednotného trhu
V roku 1992 bol vytvorený jednotný trh EÚ, ktorý priniesol otvorenie vnútorných obchodných hraníc v EÚ a záruku voľného pohybu tovaru, služieb a ľudí v rámci únie. Tým sa otvorili široké možnosti pre obchodovanie s tovarom a službami, cezhraničné investície a pre občanov možnosť žiť a pracovať, kdekoľvek sa im zapáči. Aby jednotný trh fungoval účinne a efektívne, bolo potrebné odstrániť všetky prekážky pre mobilitu. Hoci by bolo možné mať jednotný trh s rôznymi menami a stabilnými výmennými kurzami, znamenalo by to vysoké náklady pre podniky a spotrebiteľov. Z tohto dôvodu bolo prijaté rozhodnutie vytvoriť jednotnú menu – euro – s cieľom dosiahnuť všetky výhody jednotného trhu.
Väčšia hospodárska a politická integrácia
Pri plánovaní HMÚ išlo tiež o snahu dosiahnuť hospodársku integráciu, nakoľko bližšie hospodárske záujmy by znamenali prehĺbenie politickej integrácie v rámci EÚ a zblíženie členských štátov v sérii politických oblastí. A euro – pravdepodobne najkonkrétnejší symbol európskej integrácie – naďalej zohráva dôležitú úlohu pri budovaní európskej identity medzi viac ako 320 miliónmi ľudí, ktorí ho každodenne používajú.
Silnejšie európske hospodárstvo
Jednotná mena, spoločne s vytvorením jednotného trhu a jednotnej menovej politiky, vyniesli eurozónu medzi najsilnejšie hospodárstva na svete. Vďaka jednotnej mene v kombinácii s jednotným trhom začala Európa viac priťahovať obchod a investície. Rozsah hospodárstva eurozóny súčasne posilnil hospodárstvo jednotlivých členských štátov, ktoré sa tak stali odolnejšími voči vonkajším výkyvom a dokážu dnes lepšie využiť príležitosti na globálnom trhu.
Viac informácií
Brožúra GR ECFIN „Cesta k euru“
„Prečo euro“ na webovej lokalite GR ECFIN - Čo je hlavným cieľom Európskej centrálnej banky?
Čo je hlavným cieľom Európskej centrálnej banky?
Hlavným cieľom Európskej centrálnej banky (ECB) je „udržiavať cenovú stabilitu“ v eurozóne – inak povedané, udržiavať infláciu pod kontrolou. Tento cieľ je stanovený v článku 105 Zmluvy o ES. ECB toto poverenie premietla do konkrétneho strednodobého cieľa udržať infláciu blízko pod hranicou 2 %.
Cenová stabilita je dôležitá, pretože vytvára priaznivé prostredie pre hospodársky rast a zamestnanosť. Podľa Zmluvy má ECB zároveň podporovať aj tieto širšie ciele, nikdy však nie na úkor cenovej stability, ktorá ostáva jej prvoradým cieľom. Úroveň „blízko pod hranicou“ 2 % bola stanovená tak, aby sa vytvoril dostatočný priestor na ochranu pred rizikom deflácie so súčasným zachovaním nízkej inflácie.
Udržanie inflácie pod kontrolou znamená, že spotrebitelia a výrobcovia môžu prijímať informované rozhodnutia, pretože ceny sú relatívne predvídateľné a transparentné. Vďaka tomu môžu efektívne vynakladať alebo investovať peňažné prostriedky. Taktiež to znamená, že veritelia nemusia zahrnúť cenu rizika inflácie do podmienok poskytnutia úveru. Pomáha to udržiavať nízke úrokové sadzby, čo podnecuje k investovaniu. Inflácia aj deflácia môžu byť pre jednotlivca podľa situácie výhodou aj nevýhodou, pričom môžu narúšať prijímanie ekonomických rozhodnutí. Stabilné ceny sú pre každého spravodlivejšie.
ECB udržiava cenovú stabilitu tým, že stanovuje úrokové sadzby a reguluje prísun peňazí do ekonomiky.
Viac informácií
Monetary policy and price stability na webovej lokalite ECB
„Inflácia a euro“ na webovej lokalite ECB - Je možné pokladať eurozónu za jednu ekonomiku?
Je možné pokladať eurozónu za jednu ekonomiku?
Myšlienka pokladať eurozónu za jeden hospodársky celok je čoraz opodstatnenejšia, keďže stále viac verejných aj súkromných inštitúcií publikuje správy a analýzy hospodárskeho vývoja v eurozóne ako celku a nevenuje sa len jednotlivým ekonomikám eurozóny.
Obchodné cykly v eurozóne sa podarilo lepšie integrovať už počas príprav na zavedenie eura vďaka vplyvom programu jednotného trhu na obchodnú a finančnú integráciu a odvtedy zostávajú úzko prepojené. Odhaduje sa, že od samotného zavedenia jednotnej meny sa obchod medzi jednotlivými členmi eurozóny zvýšil o 5 – 15 %.
Vďaka rámcu HMÚ, ktorý má zabezpečovať zdravé a stabilné verejné financie, sa tiež podarilo uplatniť na infláciu a úrokové sadzby spoločné pravidlá a spoločnú menovú politiku. Dodržiavanie spoločne dohodnutých pravidiel všetkými členmi eurozóny úspešne zabezpečuje, aby sa žiadna krajina nedostala do rozpočtových ťažkostí, čo by mohlo mať negatívny dopad na jej partnerov.
Štáty EÚ koordinujú svoje hospodárske politiky aj v rámci Lisabonskej stratégie pre rast a zamestnanosť. Tá kladie osobitný dôraz na koordináciu medzi jednotlivými štátmi eurozóny. Pre všetkých členov sa vydávajú zvláštne odporúčania, ktorými sa majú riadiť.
Hospodárske výsledky sa medzi jednotlivými členmi eurozóny i naďalej líšia, čo znamená, že hospodárske otrasy môžu niektoré štáty zasiahnuť viac než iné. Flexibilnejšie ekonomiky sú odolnejšie voči takýmto „asymetrickým“ (lokálnym) otrasom. To je dôvod, prečo členovia eurozóny v súčasnosti kladú mimoriadny dôraz na koordinované štrukturálne reformy (ktoré napríklad pomáhajú efektívnejšie fungovať trhom práce alebo trhom s výrobkami), pretože môžu rozptýliť otrasy a pomôcť trhom v celej eurozóne prispôsobiť sa meniacim hospodárskym podmienkam.
Viac informácií
„EMU in figures“ na webovej lokalite GR ECFIN
Stratégia EÚ pre rast a zamestnanosť (Growth and Jobs Strategy) na portáli Europa - Ako sa vyrábajú eurobankovky a euromince?
Ako sa vyrábajú eurobankovky a euromince?
Tlač eurobankoviek
Európska centrálna banka (ECB) má výhradné právo autorizovať vydávanie eurobankoviek v siedmich nominálnych hodnotách. Jednotlivé národné centrálne banky v eurozóne zodpovedajú za praktické aspekty vydávania bankoviek a ich uvoľňovania do obehu. Technické normy stanovuje ECB a kontrola kvality prebieha v autorizovaných tlačiarňach počas celého výrobného procesu.
Papier eurobankoviek sa vyrába z bavlnených vlákien, aby bol čo najtrvácnejší. Na každej bankovke sú použité štyri technológie tlače – ofsetová tlač, hĺbkotlač, sieťotlač a kníhtlač, ktorými sa aplikujú vodoznaky, bezpečnostné vlákna, ochranné prúžky, špeciálne atramenty, reliéfna tlač, holografické prúžky a iné znaky v závislosti od nominálnej hodnoty. Tieto bezpečnostné prvky sťažujú falšovanie bankoviek.
Razenie mincí
Za výrobu euromincí v ôsmich nominálnych hodnotách zodpovedajú vlády štátov eurozóny. Objem a hodnotu každoročne vydaných mincí však musí schváliť ECB. Mince potom vyrábajú národné mincovne a národné centrálne banky ich uvádzajú do obehu.
Euromince sa líšia rozmerom, hmotnosťou, materiálom, farbou a hrúbkou. Každá nominálna hodnota má inú hranu alebo obrubu. Na minciach hodnoty 1 euro a 2 eurá (vrátane pamätných mincí) je použité dvojfarebné vyhotovenie s vnútorným a vonkajším kruhom kvôli ochrane pred falšovaním a na hrane mince hodnoty 2 eurá sú vyryté znaky kvôli dodatočnej bezpečnosti. Každá mincovňa musí dôsledne a presne zreprodukovať všetky prvky.
Mince hodnoty 1, 2 a 5 centov sú zhotovené z ocele pokrytej meďou. Mince hodnoty 10, 20 a 50 centov sú vyrobené zo zliatiny medi, hliníka, zinku a cínu. Mince hodnoty 1 euro a 2 eurá sa vyrábajú zo zliatin cupronickel niklu a mosadze za použitia zložitej bimetalovej technológie.
Viac informácií
„Eurobankovky a euromince“ na webovej lokalite GR ECFIN
Eurové bankovky na webovej lokalite ECB
Eurové mince na webovej lokalite ECB - Aké praktické prípravy musia prebehnúť pri prijatí eura?
Aké praktické prípravy musia prebehnúť pri prijatí eura?
Za praktické prípravy na zavedenie eura zodpovedá vláda daného štátu, ktorá vypracuje národný plán prechodu na euro a vytvorí riadiaci orgán, ktorý bude na prechod dohliadať. Musí schváliť právne predpisy upravujúce zavedenie eura, zorganizovať praktické záležitosti a zabezpečiť poradenstvo.
Praktické prípravy zahŕňajú:
- logistické opatrenia samotnej výmeny hotovosti,
- prípravy rôznych sektorov, ako napríklad finančných inštitúcií, obchodov, podnikov a verejných orgánov,
- informovanie verejnosti.
Prechod na euro je zložitá logistická operácia. Z Eurosystému (ECB a národné centrálne banky členských štátov eurozóny) je potrebné získať dostatočné množstvo bankoviek a nových euromincí s vyrazenými národnými motívmi danej krajiny. Národná centrálna banka tieto peniaze distribuuje do komerčných bánk, ktoré zase zásobujú maloobchodníkov a iné podniky. Vypracujú sa plány stiahnutia starej meny z obehu, pričom na vymedzený čas sa umožní jej používanie ako legálneho platidla súbežne s eurom.
V období pred zmenou musia prebehnúť prípravy na prepočet bankových účtov na euro a je potrebné dohodnúť s obchodníkmi a bankami, aby určitý čas pred prechodom na euro a po ňom uvádzali všetky sumy v národnej mene aj v eurách. V prípade obchodov, bánk a podnikov sa okrem toho musia dohodnúť alebo právne stanoviť pravidlá zaokrúhľovania súm pri prepočte na euro. Predajcovia musia byť jasne informovaní aj o tom, ako budú úrady zisťovať a posudzovať neoprávnené zvyšovanie cien počas prechodu.
Z praktického hľadiska sa musia upraviť všetky bankomaty, registračné pokladne, účtovné a elektronické platobné systémy a výdajné automaty. Podniky musia prispôsobiť svoje informačné systémy, mzdovú agendu, pokladničné a účtovné systémy.
Prostredníctvom informačných kampaní je potrebné pripraviť širokú verejnosť na to, aby používala novú menu s istotou hneď od prvého dňa. Najdôležitejšie je zabezpečiť, aby každý poznal konverzný kurz a vedel, koľko by mali veci stáť v eurách. Verejnosť musí byť informovaná aj o plánovaných obdobiach duálneho zobrazovania cien, o harmonograme zavedenia eura a zároveň o tom, ako, kde a do kedy si možno vymeniť starú menu za euro.
Viac informácií
„Preparing for the euro“ na webovej lokalite GR ECFIN
- Prečo pri prvom zavedení eura trvalo prechodné obdobie tri roky?
Prečo pri prvom zavedení eura trvalo prechodné obdobie tri roky?
Trojročné prechodné obdobie predtým, ako sa 1. januára 2002 prvýkrát objavili eurobankovky a euromince, sa pokladalo za nevyhnutné vzhľadom na to, že išlo o operáciu nevídaného rozsahu. Na jednotnú menu prechádzalo dvanásť národných mien, tisícky bánk a finančných organizácií museli zmeniť svoje pokladničné a riadiace systémy, milióny podnikov museli upraviť svoje ceny a účtovné systémy a viac než 300 miliónov občanov si muselo zvyknúť na používanie nového obeživa v každodennom živote. V minulosti ešte niky neprebehla taká obrovská zmena, takže pochopiteľne panovala istá neistota, ako dlho to potrvá.
Všetkým zúčastneným stranám to zároveň umožnilo pružne naplánovať zmeny podľa vlastných potrieb. Niektoré organizácie sa napríklad rozhodli skĺbiť prechod na euro s inými programami zmien. Okrem toho to umožnilo riešiť obavy z tzv. „millenium bug“ (t. j. prispôsobenia informačných systémov na rok 2000) nezávisle od operácií súvisiacich s výmenou hotovosti. Mnohé veľké verejné aj súkromné organizácie však začali s prípravami prechodu na euro už pred 1. januárom 2000.
Určitá neistota panovala aj v otázke, ako rýchlo sa bude šíriť používanie eura v bezhotovostných transakciách. Napokon sa ukázalo, že tento proces bol v niektorých krajinách pomerne pomalý i napriek duálnemu zobrazovaniu cien v dostatočnom predstihu počas prechodného obdobia. V druhej polovici roku 2001 však veci nabrali spád, keď sa zintenzívnili praktické prípravy a spustili sa informačné kampane.
Hladké zavedenie hotovosti 1. januára 2002 možno sčasti pripísať dlhému prechodnému obdobiu, ktoré umožnilo včasné vyriešenie akýchkoľvek problémov.
V štátoch, ktoré odvtedy vstúpili do eurozóny – v Slovinsku, na Malte, Cypre a Slovensku – sa prechodné obdobie neuplatňovalo. Euro zaviedli hneď od prvého dňa spolu s hotovostnými transakciami formou scenára „veľkého tresku“. Umožnili to skúsenosti a ponaučenia z prvého prechodu v období rokov 1999 – 2002. Tieto a všetky ďalšie prijatia eura navyše prebiehajú v omnoho menšom rozsahu a týkajú sa vstupu do existujúcej menovej únie, kde je eurohotovosť už v obehu a používa sa, čo však na začiatku neplatilo.
Viac informácií
„Scenarios for adopting the euro“ na webovej lokalite GR ECFIN
„Preparing for the euro“ na webovej lokalite GR ECFIN - Čo je to euroskupina?
Čo je to euroskupina?
Euroskupina je neformálna podskupina Rady Európskej únie – hlavného rozhodovacieho orgánu EÚ, v ktorej sú zoskupení ministri vlád všetkých členských štátov pre konkrétnu politickú oblasť. Zoskupenie Rady zodpovedné za hospodárske a finančné záležitosti, inak povedané zoskupenie ministrov hospodárstva a financií zo všetkých členských štátov EÚ, sa označuje ako Rada Ecofin. Euroskupina zahŕňa v rámci Rady Ecofin ministrov zodpovedných za hospodárske a finančné záležitosti z členských štátov eurozóny. Rozhodnutia o ekonomických veciach môže oficiálne prijímať len Rada v úplnom zložení. Keďže však existujú isté ekonomické záležitosti, ktoré sa týkajú len členov eurozóny a nie členov EÚ, ktorí ešte nepoužívajú jednotnú menu, zasadá euroskupina samostatne a neformálne jeden deň pred schôdzou Rady Ecofin. Zasadnutí euroskupiny sa zúčastňuje aj európsky komisár pre hospodárske a finančné záležitosti a prezident Európskej centrálnej banky.
Euroskupina uplatňovala pôvodne systém rotujúceho predsedníctva, ktoré sa približne zhodovalo so šesťmesačným predsedníctvom EÚ (dochádzalo však pochopiteľne k odchýlkam z dôvodu obmedzenejšieho členstva v euroskupine), ale od začiatku roka 2005 si euroskupina spomedzi svojich členov volí predsedu na dva roky. Prvým (a zároveň súčasným) predsedom euroskupiny je ministerský predseda a minister financií Luxemburska Jean-Claude Juncker, ktorý v súčasnosti zastáva tretie dvojročné funkčné obdobie.
V zmysle Lisabonskej zmluvy bude euroskupina formálne uznaná za oficiálny orgán a jej predseda sa bude voliť na o niečo dlhšie funkčné obdobie (dva a pol roka).
Viac informácií
„Hospodárska a menová únia“ na webovej lokalite GR ECFIN
„ECOFIN Council“ na webovej lokalite Rady Európskej únie - Kedy sa vydávajú pamätné euromince?
Kedy sa vydávajú pamätné euromince?
Každá krajina eurozóny má právo vydať ročne jednu pamätnú mincu hodnoty 2 eurá pri príležitosti pripomenutia udalosti národného alebo medzinárodného významu. Na vydávanie pamätných mincí možno použiť len mince s nominálnou hodnotou 2 eurá. Sú legálnym platidlom ako všetky iné dvojeurové mince (na rozdiel od zberateľských mincí vysokej hodnoty). Nie všetky krajiny vydajú každoročne pamätnú mincu. V roku 2008 bolo napríklad vydaných len osem takýchto mincí v 15 krajinách vtedajšej eurozóny.
Úplne prvú pamätnú mincu vydalo Grécko pri príležitosti olympijských hier v roku 2004. Do konca roku 2008 bolo vydaných približne 70 pamätných mincí hodnoty 2 eurá. Razenie takýchto mincí je výsadou jednotlivých štátov. Členský štát však musí informovať Komisiu a množstvo vydaných mincí musí ostať v rámci celkového množstva mincí odsúhlasených pre daný členský štát. Počet vydaných mincí sa pohybuje od 1 milióna mincí v menších štátoch až po 50 miliónov (v prípade olympiády v Aténach).
Príklady niektorých pamätných mincí:
- Belgicko, Taliansko, Portugalsko, Fínsko 2008: 60 rokov od prijatia Všeobecnej deklarácie ľudských práv (každá z týchto štyroch krajín eurozóny si tento dôležitý dokument pripomenula samostatne pomerne osobitým národným návrhom).
- Slovinsko 2008: 500. výročie narodenia Primoža Trubara, reformátora žijúceho v 16. storočí, ktorý založil slovinskú protestantskú cirkev.
- Francúzsko 2008: Francúzske predsedníctvo EÚ v druhej polovici roka 2008.
- Luxembursko 2006: 25. narodeniny veľkovojvodu Guillauma, dediča trónu.
V roku 2007 sa všetky členské štáty eurozóny vôbec po prvýkrát dohodli na vydaní pamätnej mince s rovnakým návrhom vo všetkých krajinách (líšili sa však použitým jazykom a značkou mincovne reprezentujúcou krajinu vydania). Táto minca bola pripomienkou 50. výročia EÚ, ktorá vznikla v roku 1957 pri podpise Rímskej zmluvy. V zúčastnených krajinách bolo vydaných takmer 90 miliónov mincí. V roku 2009 bola vydaná druhá spoločná pamätná minca pri príležitosti prvých desiatich rokov eura. Tieto dve výnimočné vydania mincí boli povolené ako dodatok k iným národným pamätným minciam vydaným v tom istom roku.
Viac informácií
„Commemorative coins“ na webovej lokalite GR ECFIN
„Pamätné mince 2 €“ na webovej lokalite Európskej centrálnej banky - Ako sa v prvom desaťročí vyvíjal výmenný kurz eura voči iným hlavným svetovým menám?
Ako sa v prvom desaťročí vyvíjal výmenný kurz eura voči iným hlavným svetovým menám?
Výmenný kurz akýchkoľvek dvoch voľne obchodovaných mien sa riadi tým, ako trh vníma hodnotu jednej meny voči druhej. Trhy stanovujú výmenný kurz na základe vnímania globálneho dopytu po menách. Tento dopyt môže rásť alebo klesať v závislosti od rôznych faktorov, ku ktorým patria zmeny v prísune peňazí, medzinárodný obchod, hospodársky rast, úrokové sadzby a inflácia.
Euro je hlavná medzinárodná mena, s ktorou sa na trhu voľne obchoduje. Podlieha rovnakým podmienkam trhového ocenenia ako iné hlavné meny, čo je zrejmé z jeho výmenného kurzu v priebehu rokov voči americkému doláru, japonskému jenu a britskej libre.
Napríklad výmenný kurz eura voči k americkému doláru mal svoje vzostupy aj pády. Pri svojom zavedení v roku 1999 malo euro blízko k parite s americkým dolárom, čo znamená, že jedno euro sa dalo zameniť zhruba za jeden americký dolár. Avšak kurz k júnu 2001 klesol až na 85 amerických centov za euro. Tento pokles zvrátili zásahy na medzinárodných peňažných trhoch na podporu eura. V ich dôsledku začalo euro v polovici roku 2002 posilňovať a pokračoval jeho celkový rast – s malou prestávkou v roku 2005 – až do polovice roku 2008, keď dosiahlo vrchol na hodnote približne 1,58 USD. Tento plynulý rast hodnoty eura voči doláru je sčasti spôsobený prasknutím internetovej bubliny (tzv. dot-com bubliny), ktorá ťažko zasiahla americkú ekonomiku, a rastúcimi obavami z rozsahu deficitu bežného účtu USA, keďže Američania oveľa viac dovážali, ako vyvážali. Výmenný kurz týchto dvoch mien prechádza od polovice roku 2008 výkyvmi spôsobenými finančnou krízou.
Hodnota eura voči japonskému jenu sa vyvíjala veľmi podobne ako pri americkom dolári – po počiatočnom páde nasledovalo sústavné posilňovanie až do polovice roka 2008. Naopak, výmenný kurz eura voči čínskemu jüanu zostal pomerne stabilný až do polovice roka 2008 a podobnú dlhodobú stabilitu si zachoval aj jeho kurz voči britskej libre. Od nedávneho nástupu kreditnej krízy sa jüan voči euru zhodnocuje, pričom libra výrazne oslabila.
Viac informácií
Euro foreign exchange rates na webovej lokalite ECB (kliknutím na ikonu grafu sa zobrazí história)
- Kde možno nájsť právne ustanovenia týkajúce sa HMÚ a eura?
Kde možno nájsť právne ustanovenia týkajúce sa HMÚ a eura?
Možno ich nájsť v konsolidovanej verzii Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, aktualizovanej v podobe Zmluvy o Európskej únii (Maastrichtskej zmluvy), a v ustanoveniach stanovených v Pakte stability a rastu (PSR).
Maastrichtská zmluva, ktorá vstúpila do platnosti 1. novembra 1993, vytvorila Hospodársku a menovú úniu (HMÚ) ako trojfázový rámec posilnenia jednotného trhu. Podľa Zmluvy patria všetky členské štáty EÚ do HMÚ a súhlasia s koordinovaním svojich hospodárskych politík smerom k záverečnej fáze HMÚ – k prijatiu eura.
Zmluva stanovuje postup mnohostranného dohľadu, ktorý tvorí základ pre požadované programy ekonomickej stability a konvergenčné programy, ako aj pre politické poradenstvo zo strany Európskej komisie. Stanovuje tiež postup, na základe ktorého vydá HMÚ včasného varovanie, keď nejaký členský štát poruší finančnú a rozpočtovú disciplínu.
Ďalšie ustanovenia sa týkajú:
- spoločnej menovej politiky eurozóny,
- povinností Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky (ECB), ako aj vydávania eurobankoviek a euromincí,
- nezávislosti Európskej centrálnej banky,
- väzieb medzi inštitúciami EÚ v súvislosti s HMÚ.
V zmysle Zmluvy sú Spojené kráľovstvo a Dánsko oslobodené od povinnosti zaviesť euro, kým ich vláda nebude pripravená na prijatie záverečnej fázy HMÚ a kým nesplnia maastrichtské kritériá.
Ustanovenia Zmluvy venované fiškálnej politike ďalej rozvíjajú dve nariadenia Rady (1466/97 a 1467/97) prijaté v roku 1997. Tento súbor pravidiel vytvára Pakt stability a rastu.
Viac informácií
Viac o zmluvách a práve EÚ na portáli Europa
O Maastrichtskej zmluve (Maastricht Treaty)
O Pakte stability a rastu (Stability and Growth Pact) - Je HMÚ jedinečná alebo existovali už skôr iné menové únie?
Je HMÚ jedinečná alebo existovali už skôr iné menové únie?
Pred vytvorením HMÚ a zavedením eura už existovali iné menové únie. Niektoré ešte stále existujú. Žiadna menová únia však nedosiahla rozsah HMÚ, či už z hľadiska počtu členov, veľkosti hospodárstva ani z hľadiska miery politickej koordinácie.
Menová únia sa zvyčajne definuje ako skupina dvoch alebo viacerých štátov so spoločnou menou a jediným menovým orgánom, ako napríklad Európskou centrálnou bankou.
Iné menové únie
K iným v súčasnosti existujúcim menovým úniám sa radí Východokaribská menová únia (ECCU) a zóna CFA franku v Afrike.
Členmi únie ECCU sú Antigua a Barbuda, Dominika, Grenada, Svätý Krištof a Nevis, Svätá Lucia, Svätý Vincent a Grenadíny, Anguilla a Montserrat. Všetkých osem krajín používa východokaribský dolár, ktorý existuje od roku 1965. Za menovú politiku zodpovedá spoločná centrálna banka, Východokaribská centrálna banka.
CFA frank tvoria v podstate dve samostatné meny, ktoré sa však vo všeobecnosti považujú za jednu menovú úniu – západoafrický frank (kde CFA znamená Communauté Financière Africaine) a stredoafrický frank (kde CFA znamená Coopération financière en Afrique centrale). Používa sa v 12 bývalých francúzskych kolóniách v strednej a západnej Afrike, a ako aj v Guinei-Bissau a Rovníkovej Guinei. Existuje od roku 1945 a má stanovený pevný výmenný kurz voči euru.
Belgicko-luxemburská hospodárska únia
Viac než sedem desaťročí pred zavedením eura v roku 1999 úspešne fungovala Belgicko-luxemburská hospodárska únia (BLEU). Únia BLEU bola zriadená v roku 1922 a fungovala s pevne stanovenou paritou medzi belgickým a luxemburským frankom, kým sa v roku 1999 nezačlenila do HMÚ.
Skoršie menové únie
Menové únie boli odskúšané v Európe aj skôr. Latinská menová únia zjednotila v roku 1867 Francúzsko, Belgicko, Švajčiarsko, Grécko a Bulharsko prostredníctvom zlatých a strieborných mincí a v roku 1875 vznikla Škandinávska menová únia. Rozpadli sa, lebo cena zlata vzhľadom k striebru kolísala, čo narušilo stabilitu mien. Úspešnou menovou úniou bola Nemecká federácia, kde sa v roku 1834 dovŕšila colná únia a pevne sa stanovili menové výmenné kurzy. Potom sa objavila jednotná mena – ríšska marka, predchodkyňa nemeckej marky. Nemecká menová únia bola úspešná preto, lebo sa prísne uplatňovalo dodržiavanie pravidiel o obsahu kovu v minciach.
Viac informácií
Eastern Caribbean Central Bank
Central Bank of West African States
Bank of Central African States - Zmení sa Lisabonskou zmluvou niečo pre Hospodársku a menovú úniu?
Zmení sa Lisabonskou zmluvou niečo pre Hospodársku a menovú úniu?
Áno, zmení. Štátom eurozóny umožní rozhodovať sa a konať zvrchovanejšie. Formalizuje existenciu euroskupiny, ktorá sa už neoficiálne schádza, a stanovuje funkčné obdobie predsedu euroskupiny na dva a pol roka.
Lisabonská zmluva zároveň vylučuje ministrov z nečlenských krajín eurozóny z hlasovania v Rade Ecofin pri istých otázkach týkajúcich sa len eurozóny. Týka sa to najmä rozhodnutí o tom, či určitá krajina EÚ uchádzajúca sa o euro, môže túto menu prijať. Rozhodnutia týkajúce sa konania pri prekročení deficitu u člena eurozóny budú tiež prijímať len členovia krajín eurozóny (okrem príslušného členského štátu). Podobne aj o odporúčaniach alebo včasných varovaniach v rámci opatrení „mnohostranného dohľadu“ v EÚ (monitorovania hospodárskej politiky a vývoja v členských štátoch) alebo o prijatí všeobecných zásad hospodárskej politiky pre eurozónu budú odteraz hlasovať len členovia eurozóny. Rada teraz bude môcť prijímať špecifické opatrenia pre členské štáty eurozóny, ktoré im umožnia posilniť rozpočtový dohľad a koordináciu v rámci tohto bloku.
Posilní sa aj rola Komisie, ktorá už predstavuje kľúčovú inštitúciu hospodárskej koordinácie. Bude môcť vydávať priame varovania členským štátom, ak sa ich politiky odchýlia od všeobecných zásad hospodárskej politiky alebo ak hrozí, že narušia správne fungovanie HMÚ. Rozhodnutia Rady o existencii nadmerného schodku budú založené na návrhu Komisie na rozdiel od bežného odporúčania, čiže Rada bude potrebovať jednomyseľné rozhodnutie v prípade, že sa rozhodne odchýliť od postupu navrhovaného Komisiou.
Lisabonská zmluva taktiež oficiálne pozdvihla ECB na úroveň inštitúcie EÚ a uvádza ju spolu s inými orgánmi v článku 9 Zmluvy o EÚ.
Zmluva okrem toho zabezpečuje aj možnosť jednotného zastúpenia EÚ v medzinárodných organizáciách, ako napríklad v zoskupeniach G7 a G20, čo zabezpečí pre euro a eurozónu silnejší a jednotnejší hlas v svetovom hospodárstve, ako sa patrí na hlavnú svetovú menu.
Viac informácií
Lisabonská zmluva na portáli Europa
- Ako sa v rámci HMÚ prijímajú rozhodnutia týkajúce sa hospodárskej politiky?
Ako sa v rámci HMÚ prijímajú rozhodnutia týkajúce sa hospodárskej politiky?
Fiškálna politika a Pakt stability a rastu
Fiškálna politika podlieha rámcu pravidiel, čiže Paktu stability a rastu. Členské štáty sú zodpovedné za vlastnú fiškálnu politiku, ale v rámci PSR sú viazané úsilím o zdravé verejné financie a maximálne vyvážený rozpočet. Rada EÚ je orgán, ktorý koná v záujme PSR. Ak nejaký členský štát prekročí limit schodku rozpočtu, ktorý predstavuje 3 % HDP, alebo limit zadlženia, ktorý predstavuje 60 % HDP, a pokladá sa za štát, ktorý má „nadmerný deficit“, Rada (na základe posúdenia a odporúčaní Komisie) vydá odporúčanie pre daný členský štát, aby svoje verejné financie znovu dostal do dohodnutých limitov, a stanoví harmonogram takejto nápravy. Môže dokonca nastoliť aj pokutu, hoci v praxi sa to ešte nestalo.
Komisia prispieva k tomuto rozhodovaciemu procesu monitorovaním hospodárskeho vývoja, vypracovávaním hodnotení a podávaním správ Rade. Môže navrhnúť Rade, aby vydala včasné varovanie pre akýkoľvek členský štát, kde by mohlo dôjsť k porušeniu pravidiel PSR. Z vlastnej iniciatívy môže vydať aj vlastné odporúčania pre určitý členský štát.
Koordinácia hospodárskej politiky
Kým vlády jednotlivých členských štátov EÚ realizujú svoje hospodárske politiky samostatne, Zmluva o ES vyžaduje, aby „svoje hospodárske politiky považovali za vec spoločného záujmu a koordinovali ich v rámci Rady“ (článok 99). Robia tak prostredníctvom „mäkkých“ a nezáväzných mechanizmov.
Hlavy štátov a vlád EÚ (Rada EÚ, zvyčajne na jarnom samite) určujú celkové smerovanie politiky. Stanovuje sa v „integrovaných usmerneniach pre politiku hospodárskeho rastu a zamestnanosti“ (ktoré vypracováva Rada Ecofin a Rady EPSCO pre zamestnanosť a sociálne záležitosti). Usmernenia sú súčasťou stratégie EÚ pre rast a zamestnanosť a majú zabezpečiť harmonické zladenie rôznych oblastí politiky.
Vlády jednotlivých štátov a inštitúcie EÚ spolupracujú na procese koordinácie. Vlády podávajú správy o plánovaných a realizovaných politických opatreniach a partnersky skúmajú situáciu v iných členských štátoch, inštitúcie – Komisia a Rada – hodnotia pokrok a vydávajú odporúčania.
Viac informácií
Ecofin Council
„Viac o Pakte stability a rastu“ na webovej lokalite GR ECFIN
Stratégia EÚ pre rast a zamestnanosť (Growth and Jobs Strategy)