Európska komisia > EJS > Právny poriadok > Portugalsko

Posledná úprava: 09-01-2007
Verzia na tlač Pridať do obľúbených

Právny poriadok - Portugalsko

 

OBSAH

1. Právne predpisy alebo pramene práva, ktoré obsahujú právne normy 1.
2. Iné pramene práva 2.
3. Hierarchia jednotlivých právnych predpisov 3.
4. Postupy na zavedenie noriem obsiahnutých v nadnárodných právnych predpisoch do vnútroštátneho práva 4.
5. Jednotlivé orgány poverené prijímaním právnych noriem 5.
6. Postup prijímania týchto právnych noriem 6.
7. Postupy na uvedenie vnútroštátnych noriem do platnosti 7.
8. Prostriedky na vyriešenie prípadných rozporov medzi rôznymi právnymi normami 8.

 

1. Právne predpisy alebo pramene práva, ktoré obsahujú právne normy

V súlade s tradičným prístupom v Portugalsku existujú tieto pramene práva:

  1. ústavné zákony, medzi ktoré patrí samotná portugalská ústava, rôzne ústavné zákony a zákony, ktorými sa mení a dopĺňa ústava;
  2. „normy a zásady všeobecného alebo obyčajového medzinárodného práva“, „normy obsiahnuté v medzinárodných zmluvách ratifikovaných alebo schválených spôsobom ustanoveným zákonom“, „normy vydané príslušnými orgánmi medzinárodných organizácií, ktorých je Portugalsko členom, …, pokiaľ to je uvedené v príslušných zakladajúcich zmluvách“ a „ustanovenia zmlúv, ktorými sa riadi Európska únia, a normy vydané jej inštitúciami pri vykonávaní právomocí, ktoré im prináležia“ (článok 8 ústavy);
  3. obyčajné zákony, medzi ktoré patria zákony prijaté parlamentom (Zhromaždením republiky), zákony vydané formou dekrétu, ktoré vydala vláda, a regionálne legislatívne dekréty prijaté zákonodarnými zhromaždeniami autonómnych regiónov Azory a Madeira;
  4. právne predpisy s účinkom rovnocenným účinku zákonov, ako napríklad zákony, ktorými sa schvaľujú medzinárodné dohovory, zmluvy alebo dohody, všeobecne záväzné rozhodnutia ústavného súdu o vyhlásení právnych predpisov(opatrení) za protiústavné alebo nezákonné, kolektívne zmluvy medzi organizáciami zamestnancov a zamestnávateľov a iné kolektívne nástroje, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy;
  5. nariadenia alebo právne predpisy nižšej právnej sily ako zákony, ktoré sú určené na doplnenie zákonov a úpravu podrobností za účelom ich uplatňovania alebo vykonania. Medzi ne patria regulačné dekréty, nariadenia, dekréty, regionálne regulačné dekréty, rozhodnutia, predpisy, vyhlášky ministerstiev, rozhodnutia orgánov výkonnej moci, policajné nariadenia vydané civilnými guvernérmi a obecné vyhlášky a nariadenia.

2. Iné pramene práva

Pokiaľ ide o prípustnosť a význam iných prameňov práva mimo pôsobnosti štátnej politickej moci v oblasti tvorby písaných prameňov práva, názory nie sú jednotné. Tieto názorové rozdiely vyplývajú najmä z toho, že niektorí považujú pramene práva za prostriedky určené na ustanovenie právnych noriem, kým iní ich považujú za prostriedky, pomocou ktorých sa normy zisťujú, a ďalší ich považujú za prostriedky určené na ustanovenie právnych noriem, ako aj za prostriedky, pomocou ktorých sa tieto normy zisťujú. Niekedy sa rozlišuje medzi priamymi a nepriamymi prameňmi práva, čím dochádza k odstráneniu niektorých ťažkostí, ktoré vyplývajú z rozdielov v základnom prístupe.

HoreHore

Za možné pramene práva sa spravidla považujú:

  1. obyčaj, inak povedané opakované a obvyklé používanie konkrétneho vzoru správania, ktorý sa vo všeobecnosti považuje za záväzný. Obyčaj možno považovať za prameň práva iba v niektorých oblastiach. Normy vytvárané týmto spôsobom možno napríklad nájsť v oblasti medzinárodného verejného práva (napr. zásada imunity cudzích štátov voči stíhaniu vyplýva z obyčaje), medzinárodného súkromného práva a správneho práva;
  2. prípadové právo (case law), t.j. súbor zásad, ktoré vyplývajú z rozsudkov a rozhodnutí vydaných súdmi, sa v niektorých oblastiach nepovažuje za pravý prameň práva, ale pripisuje sa mu význam, iba pokiaľ ide o zistenie významu ustanovení právnych predpisov na základe toho, že poskytuje riešenia interpretačných problémov, ktoré možno v závislosti od závažnosti logických a odborných argumentov, na ktorých sa zakladajú, použiť aj v iných prípadoch. Niektorí autori do tejto kategórie zaraďujú nielen súdne rozhodnutia v konkrétnych prípadoch, ale aj súdne rozhodnutia, ktoré majú právnu silu zákona (všeobecne záväzné rozhodnutia ústavného súdu), pretože podľa ich názoru všetky tieto právne akty skutočne vytvárajú objektívne právo;
  3. ekvita (equity), podľa ktorej majú súdy právomoc v súvislosti s niektorými konkrétnymi prípadmi, ktoré im boli predložené na posúdenie, formulovať právne normy aplikovateľné na konkrétne okolnosti týchto prípadov na základe všeobecných zásad spravodlivosti a etického vedomia sudcu. „Súdy môžu rozhodnúť na základe ekvity, iba ak: (a) to povoľuje ustanovenie právneho predpisu; (b) účastníci sa na tom dohodli a je prípustné odvolanie na súd vyššieho stupňa; alebo (c) účastníci sa vopred dohodli, že sa budú riadiť ekvitou“ (článok 4 občianskeho zákonníka);
  4. zvyklosti, inými slovami opakované spoločenské postupy, ktoré sa nepovažujú za záväzné, ale považujú sa za významné v právnych otázkach, najmä pri utváraní právnych vzťahov, a to hlavne v obchodnoprávnej oblasti. Zvyklosti môžu súdy vziať do úvahy, ak to ustanovuje zákon a ak to nie je „v rozpore so zásadami dobrej viery“ (článok 3 občianskeho zákonníka). Právne normy preto nemožno vytvárať nezávisle na základe zvyklostí a mnohí nepovažujú zvyklosti za pravý prameň práva;
  5. právna teória, čiže názory autorov právnych publikácií, by sa nemala považovať za pravý prameň práva, aj keď zohráva významnú úlohu vo vedeckom a odbornom vývoji právnych vedomostí a má významné dôsledky na konečný výsledok práce subjektov, ktoré majú za úlohu interpretovať a uplatňovať právne normy.

3. Hierarchia jednotlivých právnych predpisov

Ak sa spomína hierarchia zákonov, myslí sa tým relatívny status jednotlivých právnych predpisov, inak povedané ich postavenie v zoradenej štruktúre.

HoreHore

Niektorí v tejto súvislosti tvrdia, že hierarchiu možno stanoviť iba na základe spôsobu tvorby práva. Podľa tohto názoru sa hierarchia nezakladá na relatívnom statuse právnych noriem, ale stanovuje sa medzi prameňmi práva, ktorými boli vytvorené.

Bez ohľadu na to, ktorý názor akceptujeme, je možné zostaviť poradie právnych predpisov.

Hierarchická štruktúra jednotlivých právnych predpisov uvedených v odpovedi na prvú otázku je takáto:

  1. ústava a ústavné zákony;
  2. normy a zásady všeobecného alebo obyčajového medzinárodného práva a medzinárodné dohody (t.j. všetky právne predpisy uvedené v odseku 1 písm. b);
  3. zákony a zákony vydané formou dekrétu;
  4. regionálne legislatívne dekréty;
  5. právne predpisy s účinkom rovnocenným účinku zákonov;
  6. nariadenia.

4. Postupy na zavedenie noriem obsiahnutých v nadnárodných právnych predpisoch do vnútroštátneho práva

Medzinárodné právne predpisy sa transponujú do portugalského práva v súlade s týmito zásadami uvedenými v článku 8 portugalskej ústavy:

  1. „normy a zásady všeobecného alebo obyčajového medzinárodného práva sú neoddeliteľnou súčasťou portugalského práva“;
  2. „normy obsiahnuté v medzinárodných zmluvách, ktoré boli ratifikované alebo schválené spôsobom ustanoveným zákonom, nadobúdajú platnosť v rámci portugalského vnútroštátneho práva ich úradným uverejnením a zostávajú v platnosti, pokiaľ sú pre portugalský štát z hľadiska medzinárodného práva záväzné“;
  3. „normy vydané príslušnými orgánmi medzinárodných organizácií, ktorých je Portugalsko členom, priamo nadobúdajú platnosť v rámci portugalského vnútroštátneho práva, pokiaľ to je uvedené v príslušných zakladajúcich zmluvách“;
  4. „ustanovenia zmlúv, ktorými sa riadi Európska únia, a normy vydané jej inštitúciami pri výkone právomocí, ktoré im prináležia, platia v rámci portugalského vnútroštátneho práva v súlade s právom Európskej únie a so zreteľom na základné zásady demokratického štátu založené na existencii právneho štátu“.

Podľa niektorých autorov sa zásada uvedená v písmene c) vzťahuje na priamy účinok nariadení Európskeho spoločenstva, smerníc a rozhodnutí adresovaných členským štátom.

HoreHore

5. Jednotlivé orgány poverené prijímaním právnych noriem

Orgány poverené prijímaním právnych noriem sú parlament, vláda, regionálne vlády a zákonodarné zhromaždenia ostrovov Azory a Madeira, miestne orgány a niektoré správne orgány.

6. Postup prijímania týchto právnych noriem

Spôsob prijímania noriem sa líši v závislosti od osobitných postupov, ktoré je povinný dodržiavať každý orgán, ktorý má právomoc prijímať tieto normy. Rôzne druhy právnych predpisov sa preto prijímajú rôznymi postupmi. Dva najformálnejšie a najvýznamnejšie postupy prijímania právnych noriem sú popísané nižšie.

Najzložitejší postup, na ktorom sa zúčastňuje parlament, pozostáva z krokov, ktoré možno zhrnúť takto:

  1. predloženie legislatívneho návrhu: právo predložiť legislatívny návrh „majú poslanci, poslanecké kluby a vláda a v súlade s podmienkami ustanovenými zákonom aj skupiny zaregistrovaných voličov. Právo predložiť legislatívny návrh týkajúci sa autonómnych regiónov má príslušné zákonodarné zhromaždenie“ (článok 167 ods. 1 ústavy);
  2. úvodné prijatie, uverejnenie, registrácia, pridelenie čísla a posúdenie: v tejto fáze dochádza k posúdeniu prípustnosti návrhu zákona, uverejneniu jeho znenia v Úradnom vestníku parlamentu, jeho administratívnemu spracovaniu a napokon posúdeniu jeho obsahu;
  3. prerokovanie a schválenie: v tejto fáze dochádza k prerokovaniu všeobecných otázok, ďalšiemu rokovaniu o konkrétnych bodoch, hlasovaniu o návrhu zákona ako celku, hlasovaniu o konkrétnych bodoch a konečnému celkovému hlasovaniu. Na prijatie návrhu zákona je potrebná buď jednoduchá väčšina, absolútna väčšina alebo kvalifikovaná väčšina;
  4. preskúmanie schváleného návrhu zákona prezidentom republiky v lehote stanovenej zákonom, po ktorom prezident buď vyhlási navrhované znenie zákona alebo uplatní svoje právo veta. Ak uplatní svoje právo veta, návrh zákona prerokuje parlament znovu. Ak parlament v hlasovaní návrh zákona opätovne schváli alebo ak schváli jeho zmeny alebo doplnenia, znenie návrhu zákona sa znovu postúpi prezidentovi na vyhlásenie, ktoré sa musí takisto uskutočniť vo vopred stanovenej lehote. Prezident republiky vyhlasuje zákony a „podpisuje uznesenia Zhromaždenia republiky, ktorými sa schvaľujú medzinárodné zmluvy“ (článok 134 písm. b) ústavy);
  5. uverejnenie: po vyhlásení schváleného návrhu zákona musí prezident nariadiť uverejnenie znenia nového zákona v Úradnom vestníku Portugalskej republiky.

Postup, ktorým vláda prijíma právne predpisy, sa skladá z týchto hlavných krokov:

HoreHore

  1. predloženie legislatívneho návrhu: návrh právneho predpisu predkladajú ministerstvá;
  2. zisťovanie: počas tejto fázy je minister, ktorý predložil návrh právneho predpisu, povinný zistiť názory na návrh právneho predpisu a takisto je povinný získať stanovisko orgánov, ktoré uvádza ústava alebo zákon;
  3. predbežné a podrobné posúdenie: návrhy sa preskúmavajú a hodnotia po ich úvodnom potvrdení;
  4. schválenie: aj keď v prípade niektorých druhov právnych predpisov nie je potrebné, aby ich schválila vláda zasadajúca v zbore, právomoc schváliť návrh právneho predpisu zvyčajne patrí vláde zasadajúcej v zbore;
  5. preskúmanie: „do štyridsiatich dní od doručenia akéhokoľvek vládneho dekrétu na vyhlásenie … prezident republiky buď vyhlási dekrét alebo uplatní svoje právo veta. Ak uplatní svoje právo veta, písomne upovedomí vládu o dôvodoch uplatnenia tohto práva“ (článok 136 ods. 4 ústavy);
  6. uverejnenie konečného znenia v Úradnom vestníku Portugalskej republiky.

7. Postupy na uvedenie vnútroštátnych noriem do platnosti

„Zákony sú záväzné až po ich uverejnení v Úradnom vestníku“. „Ak bol zákon uverejnený, nadobúda účinnosť po uplynutí lehoty stanovenej v tomto zákone, alebo ak takáto lehota nie je stanovená, po uplynutí lehoty uvedenej v osobitnom predpise“ (článok 5 občianskeho zákonníka).

Podľa článku 2 zákona č. 74/98 z 11. novembra 1998 v znení zákona č. 2/2005 z 24. januára 2005:

  1. „Právne predpisy a iné právne akty všeobecnej povahy nadobúdajú účinnosť dňom, ktorý je v nich uvedený; za žiadnych okolností nenadobudnú účinnosť v deň ich uverejnenia“;
  2. „Ak nie je uvedený deň nadobudnutia účinnosti, tieto predpisy … nadobudnú účinnosť piatym dňom po ich uverejnení“;
  3. „Uvedené predpisy nadobudnú účinnosť v autonómnych regiónoch Azory a Madeira pätnástym dňom po ich uverejnení a mimo Portugalska tridsiatym dňom“;
  4. Tieto lehoty „začínajú plynúť dňom, ktorý bezprostredne nasleduje po dni uverejnenia predpisu alebo jeho skutočnej distribúcie v prípade, ak k nej dôjde neskôr“.

8. Prostriedky na vyriešenie prípadných rozporov medzi rôznymi právnymi normami

V tejto súvislosti patrí najdôležitejšia úloha ústavnému súdu, ktorý je povinný vyhlásiť za protiústavné akékoľvek normy, ktoré sú v rozpore s portugalskou ústavou alebo so zásadami, ktoré sú v nej zakotvené.

Pri posudzovaní konkrétnych prípadov, ktoré im boli predložené, súdy nemôžu použiť ustanovenia, ktoré sú v rozpore s ústavou alebo so zásadami, ktoré z nej vyplývajú.

Počas interpretačného procesu, ktorý sa vykonáva s cieľom zvážiť skutočnosti, ktoré im boli predložené na posúdenie, musia súdy vyriešiť akékoľvek vzniknuté rozpory medzi jednotlivými právnymi normami, pričom vždy musia zohľadňovať uvedenú hierarchiu prameňov práva. Pri tomto procese musia posudzovať právny systém ako jednotný celok bez toho, aby zohľadnili akékoľvek medzery alebo rozpory najmä logickej alebo významovej povahy, pričom musia zvážiť okolnosti, za ktorých boli normy prijaté, a konkrétne podmienky, ktoré sa vyskytujú v čase, keď sa uskutočňuje konanie, pričom musia vždy vyžadovať minimálnu, hoci aj neúplne vyjadrenú slovnú zhodu s prijatým prístupom a predpokladať, že zákonodarca zvolil „najvhodnejšie“ riešenia a „primerane sformuloval svoje zámery“ (článok 9 občianskeho zákonníka).

Je možné podať návrh na začatie „osobitného správneho konania“, ktorého hlavný cieľ je požiadať o vyhlásenie „nezákonnosti predpisu prijatého podľa ustanovení správneho práva“ (článok 46 ods. 2 písm. c) súdneho poriadku pre správne súdnictvo).

V súvislosti s rozpormi medzi normami v oblasti medzinárodného súkromného práva pozrite aj tému Rozhodné právo - Portugalsko.

« Právny poriadok - Všeobecné informácie | Portugalsko - Všeobecné informácie »

HoreHore

Posledná úprava: 09-01-2007

 
  • Právo spoločenstva
  • Medzinárodné právo

  • Belgicko
  • Bulharsko
  • Česká republika
  • Dánsko
  • Nemecko
  • Estónsko
  • Írsko
  • Grécko
  • Španielsko
  • Francúzsko
  • Taliansko
  • Cyprus
  • Lotyšsko
  • Litva
  • Luxembursko
  • Mad'arsko
  • Malta
  • Holandsko
  • Rakúsko
  • Poľsko
  • Portugalsko
  • Rumunsko
  • Slovinsko
  • Slovensko
  • Fínsko
  • Švédsko
  • Spojené kráľovstvo