Európska komisia > EJS > Právny poriadok > Luxembursko

Posledná úprava: 09-11-2006
Verzia na tlač Pridať do obľúbených

Právny poriadok - Luxembursko

 

OBSAH

1. Právne nástroje alebo „pramene práva“ ustanovujúce právne normy 1.
1.1. Medzinárodné pramene práva 1.1.
1.1.1. Medzinárodné zmluvy 1.1.1.
1.1.2. Právo Spoločenstva 1.1.2.
1.2. Vnútroštátne pramene práva 1.2.
1.2.1. Ústavné normy 1.2.1.
1.2.2. Normy týkajúce sa právnych predpisov 1.2.2.
1.2.3. Normy týkajúce sa nariadení 1.2.3.
2. Ďalšie pramene práva a ich význam 2.
2.1. Prípadové právo 2.1.
2.1.1. Medzinárodné prípadové právo 2.1.1.
2.1.2. Európske prípadové právo 2.1.2.
2.1.3. Vnútroštátne prípadové právo 2.1.3.
2.2. Všeobecné právne zásady 2.2.
3. Hierarchia jednotlivých nástrojov 3.
4. Spôsoby, akými normy obsiahnuté v nadnárodných nástrojoch nadobúdajú účinnosť na území Luxemburska 4.
4.1. Medzinárodné zmluvy 4.1.
4.2. Pramene práva Spoločenstva 4.2.
5. Jednotlivé orgány splnomocnené na prijímanie právnych noriem 5.
5.1. Medzinárodné pramene práva 5.1.
5.2. Vnútroštátne pramene práva 5.2.
6. Proces prijímania týchto právnych noriem 6.
6.1. Zákony 6.1.
6.2. Nariadenia 6.2.
7. Spôsoby, akými nadobúdajú účinnosť vnútroštátne normy 7.
8. Prostriedky riešenia sporov medzi rôznymi prameňmi práva v členskom štáte 8.

 

1. Právne nástroje alebo „pramene práva“ ustanovujúce právne normy

1.1. Medzinárodné pramene práva

Pre Luxemburské veľkovojvodstvo sú záväzné medzinárodné, dvojstranné a mnohostranné zmluvy. Tieto zmluvy nielen ustanovujú povinnosti Luxemburska vo vzťahu k iným štátom, ale niektoré z nich predstavujú pramene práva aj pre verejnosť (napr. na základe európskych zmlúv majú občania Európskej únie priamo slobodu pohybu).

1.1.1. Medzinárodné zmluvy

Patria sem medzinárodné zmluvy a dohody uzavreté medzi Luxemburským veľkovojvodstvom a inými štátmi. Ako príklad môžeme uviesť Európsky dohovor o ľudských právach a základných slobodách podpísaný 4. novembra 1950 v Ríme alebo Zmluvu o Beneluxe podpísanú v Haagu 3. februára 1958, ktorá zaväzuje Belgicko, Holandsko a Luxembursko.

1.1.2. Právo Spoločenstva

Právo Spoločenstva zahŕňa európske zmluvy ako také (t. j. Rímsku zmluvu z 25. marca 1957, Maastrichtskú zmluvu zo 7. februára 1992, Amsterdamskú zmluvu z 2. októbra 1997 a Zmluvu z Nice z 26. februára 2001) a sekundárnu legislatívu vo forme aktov prijatých inštitúciami Európskych spoločenstiev a Európskej únie: smernice, rozhodnutia, nariadenia, stanoviská a odporúčania.

1.2. Vnútroštátne pramene práva
1.2.1. Ústavné normy

Ústava Luxemburského veľkovojvodstva bola vyhlásená 17. októbra 1868. Ústavný systém založený v roku 1868 veľmi pripomína belgickú ústavu z roku 1831. Napriek mnohým rozdielom v jednotlivostiach, pokiaľ ide o všeobecné zásady, môžeme bez výhrad nazrieť do prác zaoberajúcich sa belgickým ústavným právom. Hoci ústava prešla od svojho vyhlásenia mnohými zmenami a doplneniami, súčasná ústava stále do veľkej miery zodpovedá zneniu z roku 1868.

HoreHore

Luxemburská ústava je tzv. zakotvená ústava. To znamená, že ne jej zmenu a doplnenie je potrebný osobitný postup komplexnejší od bežného legislatívneho postupu. Na zmenu a doplnenie ústavy sú potrebné dve po sebe nasledujúce hlasovania poslaneckej snemovne najmenej dvojtretinovou väčšinou poslancov. Hlasovanie v zastúpení nie je dovolené. Tieto dve hlasovania sa musia uskutočniť s najmenej trojmesačným časovým odstupom.

Ak do dvoch mesiacov po prvom hlasovaní viac než štvrtina členov poslaneckej snemovne alebo 25 000 voličov zostaví petíciu, o texte prijatom snemovňou v prvom čítaní sa uskutoční referendum. V tomto prípade druhé hlasovanie odpadá a zmena a doplnenie sa prijme, ak text v referende získa väčšina platných hlasov.

1.2.2. Normy týkajúce sa právnych predpisov

Zákony prijíma poslanecká snemovňa a schvaľuje a vyhlasuje veľkovojvoda. Luxemburské právne predpisy sú nezávislé, pokiaľ ide o určenie smerovania správneho práva, okrem prípadov, keď túto slobodu obmedzuje ústava alebo normy medzinárodného práva.

Podľa luxemburskej ústavy zákonodarnú moc majú spoločne veľkovojvoda a poslanecká snemovňa. Bez spoločného súhlasu týchto dvoch vetiev zákonodarnej moci nemôže vzniknúť žiadny zákon.

1.2.3. Normy týkajúce sa nariadení

Samozrejme, že právne predpisy nemôžu upravovať všetky záležitosti do najjemnejších jednotlivostí. Okrem toho využitie pomerne zložitého legislatívneho postupu nie je vždy vhodné, napríklad ak je potrebné vydať právne predpisy v oblasti, ktorá podlieha častým zmenám a doplneniam.

HoreHore

Na takéto účely sa používajú ako prostriedky na implementáciu právnych predpisov nariadenia veľkovojvodu. Luxemburská ústava dáva veľkovojvodovi za úlohu „prijímať potrebné nariadenia a príkazy na implementáciu zákonov bez toho, aby bol schopný pozastaviť zákony ako také alebo upustiť od ich implementácie.“

2. Ďalšie pramene práva a ich význam

2.1. Prípadové právo

Využitie prípadového práva ako prameňa práva nie je vždy bezproblémové. Luxemburské právo neuznáva právo precedensu, ktoré sa uplatňuje v anglosaských právnych systémoch, a sudcovia vo všeobecnosti nie sú viazaní súdnymi rozhodnutiami vydanými v iných prípadoch, hoci porovnateľných. Sudcovia nemôžu prijímať rozsudky všeobecnej povahy a rozsudok sa musí vždy vzťahovať iba na konkrétny prípad.

V praxi sa však zohľadňujú predchádzajúce súdne rozhodnutia vydané v porovnateľných prípadoch. Naviac, ak zákon umožňuje viacero výkladov, právomoc sudcu je nepochybne väčšia, pretože má právomoc uplatniť právo jeho interpretáciou. Niekedy sa stáva, že žiadne právne opatrenie neposkytuje normy uplatniteľné na konkrétny prípad. V takomto prípade sudca, keďže musí vydať rozsudok, sám vytvorí všeobecnú normu, ktorá mu umožní vydať rozsudok.

2.1.1. Medzinárodné prípadové právo

Luxemburské veľkovojvodstvo uznáva priamu autoritu niekoľkých medzinárodných súdov, vrátane Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu.

HoreHore

2.1.2. Európske prípadové právo

Na základe článku 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva vplýva prípadové právo Súdneho dvora na národné súdy prostredníctvom žiadostí o predbežné rozhodnutie, ktoré národným súdom umožňujú pred vydaním rozhodnutia požiadať Súdny dvor o riešenie nastolených problémov uplatnením práva Spoločenstva, o ktoré sa strany prípadu môžu opierať.

2.1.3. Vnútroštátne prípadové právo

Podľa všeobecného pravidla sú rozsudky vydané v občianskych a obchodných prípadoch záväzné iba pre daný prípad: rozhodnutia sú záväzné pre strany sporu, ale nemajú žiadny vplyv na stavbu práva.

Uvedené platí aj pre väčšinu rozhodnutí správnych súdov. Výnimkou sú prípady, kde správny súd alebo odvolací správny súd pojednáva o odvolaní proti regulačnému aktu. V takomto prípade má rozsudok alebo príkaz všeobecný vplyv a uverejní sa v úradnom vestníku Luxemburského veľkovojvodstva („Mémorial“).

Rozhodnutia ústavného súdu sú tiež záväzné a uverejňujú sa v tomto vestníku.

2.2. Všeobecné právne zásady

Spomedzi pravidiel vychádzajúcich z prípadové práva je potrebné spomenúť všeobecné právne zásady, ktoré sa definujú ako „právne normy záväzné pre správne orgány a formálne vyhlásené v rozhodnutiach súdov”.

3. Hierarchia jednotlivých nástrojov

Vo vnútroštátnom práve pramene práva vytvárajú určitú hierarchickú štruktúru. Ústava je najvyšším prameňom práva, po nej nasledujú zákony a nariadenia.

HoreHore

Keďže sa žiadne ústavné ustanovenia nevenujú tejto problematike, vzťah medzi medzinárodným právom a vnútroštátnym právom v Luxembursku sa riadi pravidlami s pôvodom čisto v prípadovom práve.

Toto právo sa vyvíja od 50. rokov 20. storočia, kedy prvý zrušovací súd a po ňom štátna rada ukončili dovtedy prevládajúce stanovisko, podľa ktorého, vzhľadom na doktrínu deľby moci nebolo možné, aby sudca vydal rozhodnutie o súlade zákonov s medzinárodnými zmluvami.

Podľa príslušného rozhodnutia štátnej rady z roku 1951 „medzinárodná zmluva včlenená do vnútroštátnych právnych predpisov prostredníctvom ratifikačného zákona predstavuje v podstate nadradené právo, keďže bola prijatá na vyššej úrovni ako rozhodnutie vnútroštátneho orgánu“. Z uvedeného vyplýva, že v prípade sporu medzi ustanoveniami medzinárodnej zmluvy a ustanoveniami následne prijatého vnútroštátneho zákona, prevažuje medzinárodné právo nad vnútroštátnym zákonom“ (štátna rada, 28. júla 1951, Pas. lux. t. XV, s. 263).

Znenie tohto rozhodnutia je pochopiteľne veľmi široké, pretože bez výhrad potvrdzuje, že medzinárodné ustanovenia majú prednosť pred rozhodnutím akéhokoľvek vnútroštátneho orgánu. Luxemburské súdy však nikdy nevydali rozhodnutie, podľa ktorého medzinárodné normy majú prednosť pred ústavou.

Je však potrebné poznamenať, že v roku 1956 bol v rámci ústavnej reformy zamietnutý vládny zákon, ktorý ustanovoval, že „normy medzinárodného práva sú súčasťou vnútroštátneho právneho systému a majú mať prednosť pred vnútroštátnymi zákonmi a inými právnymi opatreniami“. Zo sprievodného komentára jasne vyplýva, že táto formulácia mala zahŕňať aj ustanovenia ústavy.

HoreHore

Štátna rada však túto nadradenosť nepriamo potvrdila v stanovisku z 26. mája 1992 k ratifikačnému zákonu o Zmluve o EÚ. V stanovisku sa uvádza, že „je náležité mať na zreteli, že podľa hierarchie právnych pravidiel medzinárodné právo má prednosť pred vnútroštátnym právom a v prípade konfliktu je potrebné uprednostniť Zmluvu pred vnútroštátnym právom. Keďže je žiaduce, aby medzi vnútroštátnym právom a medzinárodným právom neboli rozpory, štátna rada požaduje včasné vykonanie potrebných zmien a doplnení ústavy tak, aby sa predišlo prípadom nezlučiteľnosti“. Zdá sa, že Luxemburské veľkovojvodstvo sa jednoznačne vydalo cestou internacionalizmu.

Vzniknutý stav je nepochybne technickým dôsledkom neexistencie ústavnej revízie zákonov v Luxembursku. Na ústavný súd, ktorý bol zriadený v roku 1999 na to, aby preveroval, či prijaté zákony sú v súlade s ústavou, sa nie je možné obrátiť o posúdenie, či zákon o ratifikácii medzinárodnej zmluvy je zlučiteľný s ústavou alebo nie.

4. Spôsoby, akými normy obsiahnuté v nadnárodných nástrojoch nadobúdajú účinnosť na území Luxemburska

4.1. Medzinárodné zmluvy

Luxemburská ústava je stručná, najmä pokiaľ ide o úpravu postupu ratifikácie medzinárodných zmlúv, keďže iba uvádza, že „zmluvy nie sú účinné, kým neboli ratifikované zákonom a uverejnené spôsobom predpísaným na uverejňovanie zákonov“.

Luxemburské veľkovojvodstvo je krajina s monistickou tradíciou. Inými slovami, zmluva ako taká platí rovnako ako vnútroštátny zákon bez toho, aby bola potrebná jej akákoľvek transpozícia.

HoreHore

Ratifikačný akt je preto veľmi krátky a spravidla pozostáva z jedného článku, ktorým sa konkrétna zmluva „týmto schvaľuje“. Tento akt nemá žiadny legislatívny obsah. Ratifikačný akt len potvrdzuje, netransponuje. Jeho jediným účelom je splnomocniť vládu, aby pokračovala ratifikáciou zmluvy.

Ratifikačný zákon prijíma parlament v riadnom postupe. Hlasovanie obyčajne prebieha absolútnou väčšinou, okrem prípadov, ak zmluva obsahuje delegáciu právomocí (pozri nižšie). V dôsledku zmeny a doplnenia luxemburskej ústavy z roku 1956 ústava obsahuje výslovné ustanovenie, podľa ktorého je možné delegovať právomoc zmluvou na medzinárodné organizácie. V článku 49a ústavy sa uvádza, že „výkon právomocí ústavou vyhradených zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci je možné dočasne preniesť zmluvou na inštitúcie medzinárodného práva“. V článku 37 ods. 2 ústavy sa uvádza, že zmluvy tohto druhu musia byť ratifikované snemovňou poslancov podstatne väčšími väčšinami.

Ak to nie je výslovne ustanovené, hlasovanie o schválení ratifikačného aktu nemá za následok nadobudnutie účinnosti zmluvy ako súčasti vnútroštátneho luxemburského práva. Ratifikačný akt je nevyhnutnou podmienkou, ale k nadobudnutiu účinnosti dochádza až po samotnej ratifikácii. V Luxembursku má exekutíva dokonca i po schválení snemovňou právo ratifikovať text, pričom výkon tejto právomoci nepodlieha súdnej previerke.

Nadobudnutie účinnosti zmluvy ako súčasti vnútroštátneho práva teda podlieha trom podmienkam: (1) Luxemburské veľkovojvodstvo musí ratifikovať zmluvu, (2) zmluva musí byť účinná na medzinárodnej úrovni a (3) text zmluvy musí byť uverejnený v úradnom vestníku rovnakým spôsobom ako zákon.

HoreHore

Je potrebné poznamenať, že uverejnenie zmluvy (ktoré sa požaduje v článku 37 ústavy) je ďalšou požiadavkou, oddelenou od požiadavky uverejnenia ratifikačného aktu. Je pravda, že tieto dve požiadavky sú väčšinou splnené naraz, keďže text zmluvy sa vo vestníku uverejní bezprostredne po zákone. Nesmieme však tieto dva akty zamieňať a k ich uverejneniu môže dôjsť aj oddelene, keďže zmluva nie je neoddeliteľnou súčasťou ratifikačného aktu.

4.2. Pramene práva Spoločenstva

Luxemburská ústava neobsahuje žiadne ustanovenia, pokiaľ ide o transpozíciu európskych ustanovení do vnútroštátneho luxemburského práva.

Bežným nástrojom implementácie európskych smerníc je zákon, ktorý schvaľuje jednoduchá väčšina v parlamente.

Kým európske smernice musia v zásade za normálnych okolností byť transponované do luxemburského práva formou zákona, využitie formálneho zákona nie je potrebné v prípade, ak sa smernica týka záležitosti už upravenej v zlučiteľnom luxemburskom zákone. V takomto prípade sa transpozícia môže uskutočniť formou nariadenia veľkovojvodu na základe všeobecnej právomoci implementovať právne predpisy, ktorú vláde udeľujú členky 33 a 36 ústavy. Veľkovojvoda tým formálne dáva účinnosť luxemburskému právu, hoci obsah nariadenia sa v skutočnosti odvíja od európskej smernice.

Od právnych predpisov je tiež možné upustiť v prípade, že záležitosť harmonizovanú v smernici už upravuje zmocňovacia legislatíva, pričom parlament splnomocňuje vládu na prijatie jednoduchých nariadení v záležitostiach, ktoré sa bežne upravujú v zákonoch.

HoreHore

Zmocňovaciu legislatívu snemovňa poslancov prijíma každoročne od roku 1915 a vláda má tiež rozsiahle regulačné právomoci vo finančnej a ekonomickej oblasti, ktoré by jej dokonca i bez osobitného odvolania sa na Európu bezpochyby umožňovali transponovať mnohé európske smernice.

Transpozícia európskych smerníc sa v súčasnosti riadi osobitným zmocňovacím zákonom z 9. augusta 1971 v znení zmien a doplnení z 8. decembra 1980, ktorý iba splnomocňuje vládu vykonávať a povoľovať smernice Európskych spoločenstiev vo veciach súvisiacich s ekonomikou, technológiou, poľnohospodárstvom lesníctvom, sociálnymi otázkami a dopravou. Výnimkou zo štandardného regulačného postupu je, že príslušné nariadenia musia mať súhlas pracovného výboru snemovne poslancov.

V postupe prijímania nariadení veľkovojvodu, ako i v legislatívnom postupe sa od vlády požaduje, aby predložila návrh textu štátnej rade a komorám, ktoré zastupujú odborné skupiny. Na rozdiel od legislatívneho postupu regulačný postup vláde umožňuje vyhnúť sa takýmto konzultáciám tým, že dané opatrenie vyhlási za súrne. Túto možnosť vláda nemá k dispozícii v prípade, ak zamýšľa transpozíciu európskej smernice prostredníctvom nariadenia. Zákon z 9. augusta 1971 dopĺňa štandardný regulačný proces tým, že požaduje povinnú konzultáciu so štátnou radou a súhlas pracovného výboru snemovne poslancov.

V každom prípade návrh nariadenia veľkovojvodu schvaľuje rada ministrov, potom ho podpíše príslušný minister a predloží ho veľkovojvodovi. Nariadenie nadobúda účinnosť uverejnením v úradnom vestníku.

HoreHore

5. Jednotlivé orgány splnomocnené na prijímanie právnych noriem

5.1. Medzinárodné pramene práva

Článok 37 luxemburskej ústavy ustanovuje, že „veľkovojvoda uzatvára zmluvy“. Dodáva však, že „zmluvy nie sú účinné, kým neboli ratifikované zákonom a uverejnené spôsobom predpísaným pre uverejňovanie zákonov“.

Je potrebné poznamenať, že ratifikácia je potrebná v prípade všetkých medzinárodných zmlúv bez ohľadu na ich účel, pričom táto ratifikácia sa uskutočňuje formou zákona. Uvedená špecifikácia pochádza z roku 1956 a bola doplnená na osobitnú žiadosť štátnej rady, ktorá mala pocit, že „na prípravu zákona je potrebný súhlas, keďže ústava uznáva jediný postup, ktorý platí pre všetky vyjadrenia vôle snemovne bez ohľadu na predmet“.

5.2. Vnútroštátne pramene práva

Podľa luxemburskej ústavy majú zákonodarnú právomoc spoločne veľkovojvoda a snemovňa poslancov a bez spoločného súhlasu týchto dvoch vetiev zákonodarnej moci nemôže vzniknúť žiadny zákon (článok 46 ústavy).

Každá z týchto vetiev zákonodarnej moci má právo iniciovať právne predpisy. Ak podnet pochádza od veľkovojvodu, hovorí sa o „projet de loi“ (vládnom zákone), ak má pôvod v snemovni, hovorí sa o „proposition de loi“ (poslanecký zákon).

6. Proces prijímania týchto právnych noriem

6.1. Zákony

Luxemburský parlament je jednokomorový.

HoreHore

S cieľom znížiť riziko impulzívnosti vlastnej jednokomorovému systému luxemburský systém požaduje, aby všetky legislatívne návrhy prešli dvomi hlasovaniami s časovým odstupom aspoň troch mesiacov.

Článok 59 ústavy ustanovuje, že od druhého hlasovanie (nazýva sa „druhé ústavné hlasovanie“) je možné upustiť v prípade, „ak snemovňa po dohode so štátnou radou rozhodne inak na verejnom zasadaní“.

Štátna rada tu zohráva veľmi originálnu úlohu podobnú úlohe druhej zákonodarnej komory v iných krajinách (a najmä úlohe, ktorú zohráva snemovňa lordov v Británii). Tá sa prvýkrát zapája pred parlamentnou rozpravou, keďže článok 83a ústavy požaduje stanovisko štátnej rady ku každému vládnemu alebo poslaneckému zákonu. Štátna rada sa znova zapája po prvom hlasovaní snemovne, aby na otvorenom zasadaní rozhodla o tom, či súhlasí s upustením od druhého hlasovania.

V praxi sa väčšina zákonov prijíma bez druhého hlasovania. Je prirodzené, že snemovňa chce po prvom hlasovaní upustiť od druhého hlasovania o tom istom zákone. Štátna rada prijala stratégiu, podľa ktorej upustenie od druhého hlasovania je možné takmer v každom prípade. K zamietnutiu teda dochádza iba v najvážnejších prípadoch. Potenciálne prekážky upustenia od druhého hlasovania sú častejšie, ak sa neodstránia už v predbežnom postupe.

Je tiež potrebné zdôrazniť, že právomoc štátnej rady, nie je skutočným právom veta. Právo veta by bolo ťažké zlúčiť so skutočnosťou, že štátna rada nie je demokratickým orgánom. (Jej členov vymenúva veľkovojvoda. V prípade uprázdnenia miesta v rade dochádza k vymenovaniu nových členov: prvého menuje priamo veľkovojvoda, druhý sa menuje zo zoznamu troch kandidátov predloženého snemovňou a tretí zo zoznamu troch kandidátov predloženého samotou štátnou radou). Štátna rada môže iba oddialiť hlasovanie o zákone o dva mesiace, čím zákonodarcom poskytne viac času na uváženie.

HoreHore

Veľkovojvoda sa zapája nielen na začiatku zákonodarného procesu (legislatívny návrh), ale i po konečnom hlasovaní v snemovni. Podľa článku 34 luxemburskej ústavy „veľkovojvoda schvaľuje a vyhlasuje zákony. Svoje rozhodnutie musí oznámiť do troch mesiacov od hlasovania v snemovni“.

6.2. Nariadenia

Na formálnu platnosť nariadení veľkovojvodu ústava požaduje iba spolupodpis ministra.

Ústavu však dopĺňajú iné dokumenty, najmä inštitucionálne právne predpisy štátnej rady, ktorá, s výnimkou stavu núdze, požaduje, aby veľkovojvoda predložil text regulačného aktu štátnej rade, aby k nemu mohla zaujať stanovisko.

Vyhláška veľkovojvodu z 9. júla 1857 o organizácii vlády okrem iného stanovuje, že akékoľvek opatrenie predložené veľkovojvodovi podlieha diskusii na zasadnutí rady ministrov. Pri nedodržaní tejto podmienky je nariadenie neplatné.

7. Spôsoby, akými nadobúdajú účinnosť vnútroštátne normy

V Luxemburskom veľkovojvodstve zákony a nariadenia nadobúdajú účinnosť až po uverejnení v úradnom vestníku („Mémorial, Journal officiel du Grand Duché de Luxembourg“).

8. Prostriedky riešenia sporov medzi rôznymi prameňmi práva v členskom štáte

V luxemburskom právnom systéme môže ústavný súd vyhlásiť, že zákony, ktoré sú v rozpore s ústavou, sú neústavné. Na tento súd sa môže obrátiť ktorýkoľvek justičný alebo správny súd v Luxemburgu, ak sa v konaní, v ktorom je zapojený, objaví otázka ústavnosti. Na tento súd sa nie je možné obrátiť priamo.

V prípade nezákonných regulačných aktov pred správnymi súdmi je tiež možné podať žiadosť o vyhlásenie za neplatný, s právom odvolať sa na odvolacom správnom súde. Táto možnosť je prípustná iba do troch mesiacov od uverejnenia nariadenia. Ak dôjde k spochybneniu zákonnosti nariadenia na justičnom alebo správnom súde po uplynutí trojmesačnej lehoty, tento súd má právo zrušiť nariadenie v prospech zákona, ale na rozdiel od priameho konania, ktoré je možné uskutočniť počas trojmesačnej lehoty od uverejnenia, toto rozhodnutie nebude mať všeobecnú platnosť.

« Právny poriadok - Všeobecné informácie | Luxembursko - Všeobecné informácie »

HoreHore

Posledná úprava: 09-11-2006

 
  • Právo spoločenstva
  • Medzinárodné právo

  • Belgicko
  • Bulharsko
  • Česká republika
  • Dánsko
  • Nemecko
  • Estónsko
  • Írsko
  • Grécko
  • Španielsko
  • Francúzsko
  • Taliansko
  • Cyprus
  • Lotyšsko
  • Litva
  • Luxembursko
  • Mad'arsko
  • Malta
  • Holandsko
  • Rakúsko
  • Poľsko
  • Portugalsko
  • Rumunsko
  • Slovinsko
  • Slovensko
  • Fínsko
  • Švédsko
  • Spojené kráľovstvo