Európska komisia > EJS > Právny poriadok > Taliansko

Posledná úprava: 14-02-2008
Verzia na tlač Pridať do obľúbených

Právny poriadok - Taliansko

Taliansky právny systém upravuje Ústava Talianskej republiky, vyhlásená v roku 1948. Je to rigidná ústava, čo znamená, že sa nemôže zmeniť a doplniť bežnými zákonmi. Možno ju zmeniť a doplniť či rozšíriť výhradne prostredníctvom osobitného postupu, ktorý je veľmi zložitý a stanovuje sa v ústave samotnej (článok 138).

Táto rigidita je chránená monitorovaním súladu zákonov a právnych predpisov so silou zákona s ústavou. Za túto činnosť zodpovedá výlučne Ústavný súdny dvor, ktorý je osobitným ústavným orgánom.  

Niektoré články ústavy sa nemôžu meniť za žiadnych okolností. Platí to pre štatút Talianska ako republiky, ktorý sa nedá ústavne zmeniť. Všeobecne platí, že všetky body ústavy, ktoré predstavujú základné prvky ústavného systému, sa tiež považujú za nemenné (napríklad zásady slobody a rovnosti, parlamentný systém, zásada rigidnej ústavy a ústavná justícia).

Ústava obsahuje všeobecné zásady, ktoré sa považujú za základné hodnoty života štátu, a predpisuje zásady, ktoré musia rešpektovať právne predpisy vytvorené parlamentom, regiónmi a akoukoľvek inou verejnou inštitúciou s právomocou vydávať vyhlášky a nariadenia všeobecnej alebo osobitnej právnej sily. Ústavou sa stanovujú základy zahraničnej politiky a vzťahov s právnym systémom Európskej únie.  



 

OBSAH

1. Pramene talianskeho súkromného práva 1.
1.1. Primárne pramene 1.1.
1.2. Sekundárne pramene 1.2.
1.3. Právna obyčaj alebo zvyklosť 1.3.
1.4. Princíp spravodlivosti (equity1.4.
1.5. Všeobecné zásady právneho systému 1.5.
1.6. Judikatúra 1.6.
1.7. Právne obežníky 1.7.
2. Zákonodarná moc parlamentu 2.
3. Zákonodarná a regulačná moc regiónov, provincií, samosprávnych obcí a metropolitných miest 3.
4. Dočasná účinnosť právnych noriem 4.
5. Postupy na zosúladenie vnútroštátneho práva s medzinárodným právom 5.
6. Právo Spoločenstva a jeho prednostné postavenie v porovnaní s vnútroštátnymi ustanoveniami 6.
7. Hierarchia prameňov a spory pri uplatňovaní 7.

 

1. Pramene talianskeho súkromného práva

Prameňmi talianskeho súkromného práva sú: zákony, nariadenia, (stavovské normy: ale fašistický stavovský systém bol zrušený v roku 1943), právne obyčaje alebo zvyklosti (články 1 – 8 úvodných ustanovení Občianskeho zákonníka).

Tieto pramene sú zoradené do hierarchickej stupnice na základe svojej právnej sily a právnej sily právnych noriem, ktoré sa z nich odvodzujú.  

1.1. Primárne pramene

Prameňmi primárnych právnych predpisov sú okrem ústavných zákonov:

  1. bežné zákony štátu (článok 1 úvodných ustanovení). Prednostné postavenie zákonov v právnom systéme štátu potvrdzuje skutočnosť, že ustanovenie zriadené zákonom sa môže zrušiť alebo zmeniť a doplniť výlučne novým zákonom, zatiaľ čo bežný zákon môže zmeniť a doplniť alebo zrušiť akékoľvek ustanovenie v rámci právneho systému, s výnimkou ustanovení s ústavným postavením, ktoré sa môžu zrušiť alebo zmeniť a doplniť iba prostredníctvom ústavných zákonov.
  2. „delegované“ zákony, ktoré vydáva vláda po tom, ako jej parlament postúpil zákonodarnú moc.
  3. zákonné vyhlášky, ktoré v osobitných prípadoch vydáva vláda a ktoré sa v ten istý deň musia predložiť parlamentu, ktorý ich zmení na zákony. Ak k ich zmene nedôjde do šesťdesiatich dní od uverejnenia, spätne strácajú platnosť, ale parlament môže pomocou zákonov upraviť akékoľvek vzťahy, ktoré vznikli z dôvodu vyhlášok nezmenených na zákony.
  4. zákony regiónov s bežným statusom prijaté podľa zákonov republiky a zákony prijaté regionálnymi radami (regionálne zákony) a provinciálnymi radami Trenta a Bolzana (provinčné zákony).

Zákony a regionálne zákony (a provinčné zákony) majú obmedzený rozsah vecnej a územnej pôsobnosti, ako sa uvádza v článkoch 123 a 117 Ústavy. Pre regióny s osobitnou autonómiou sa medze zákonodarnej moci ustanovujú v právnych predpisoch prijatých podľa ústavného zákona.

HoreHore

V rámci primárnych prameňov sa delegované zákony (zákonné vyhlášky) a regionálne zákony klasifikujú ako podprimárne, ak sa zákonné vyhlášky obmedzujú usmerňujúcimi zásadami a kritériami ustanovenými v delegujúcom zákone, zatiaľ čo regionálne a provinčné zákony musia byť v súlade so zásadami, ktoré ustanovujú právne predpisy štátu pre jednotlivé predmetné oblasti, ktoré nie sú vo „výlučnej“ pôsobnosti.

Ak vzhľadom na svoju podprimárnu povahu prekročia hranice, ktoré sú takýmto prameňom právnych predpisov určené, považuje sa to za porušenie ústavnej legitimity.

Hlavnými nástrojmi talianskeho súkromného práva sú „zákonníky“, ktoré sú tiež zákonmi a nemajú rozsah pôsobnosti väčší ako obyčajný zákon, hoci sú mimoriadne dôležité vzhľadom na svoj širší rozsah a väčšiu súdržnosť svojho obsahu. Talianskymi zákonníkmi, ktoré sa týkajú oblasti súkromného práva, sú Občiansky zákonník a Zákonník námorného práva - v prípade toho druhého však iba tá časť, ktorá má povahu súkromného práva.

1.2. Sekundárne pramene
  1. Sekundárne pramene so silou zákona: všetky nariadenia (alebo jednotlivé ustanovenia nariadení), ktoré obsahujú právne normy všeobecnej a abstraktnej povahy, ktorými sa menia predtým platné normy, hoci právne normy zavedené nariadeniami sa môžu meniť a dopĺňať iba inými normami so silou zákona.  

    Tieto pramene sa obyčajne nazývajú „voľné“ normatívne ustanovenia, ktoré prijímajú správne orgány, napríklad vládne, medziministerské, ministerské alebo regionálne ustanovenia stanovujúce záväzné ceny alebo cenníky tovarov a služieb, obecné nariadenia a regulačné plány, ktorými sa zavádzajú výkladové pravidlá odchylne od systému ustanoveného Občianskym zákonníkom.

    HoreHore

  2. Sekundárne pramene bez sily zákona: vykonávacie nariadenia (ktorých úlohou je konkrétne a osobitne vykonávať zásady ustanovené v zákonoch) a iné normatívne správne ustanovenia vydané štátnymi správnymi orgánmi (ústrednými alebo miestnymi) alebo menšími verejnými orgánmi (samosprávnymi obcami a provinciami), ktoré nemajú právnu spôsobilosť odchýliť sa od aktov so silou zákona.

    Takéto akty sú platné a teda záväzné, iba ak sú v súlade so všetkými prameňmi (primárnymi a sekundárnymi), ktoré majú silu zákona.

1.3. Právna obyčaj alebo zvyklosť

Právna obyčaj uznaná právnym poriadkom sa môže klasifikovať ako právna obyčaj secundum legem alebo ako obyčaj praeter legem v súlade s funkciou, ktorú plní.

Právna obyčaj secundum legem dopĺňa obsah písaného prameňa (zákona alebo nariadenia), ktorý zostal čiastočne neúplný. Právna obyčaj sa tak začlení do zákona, ale v tom prípade obyčaj nadobúda právnu silu, ktorá je rovnaká ako sila prameňa, ktorý sa na neho vzťahuje, a tak sa v zdanlivom rozpore s hierarchiou prameňov, ustanovenou v článku 1 úvodných ustanovení, stáva primárnym alebo sekundárnym prameňom.

Právna obyčaj praeter legem vypĺňa medzery v písanom práve a funguje nezávisle od platných osobitných legislatívnych odkazov.

V takom prípade právna obyčaj predstavuje paralelný prameň, ktorý je v určitom smere ekvivalentom zákona, a to v tom zmysle, že takto vytvorené pravidlá sa nemôžu upravovať inými sekundárnymi prameňmi, ktoré nie sú aktmi so silou zákona.

HoreHore

1.4. Princíp spravodlivosti (equity)

Spravodlivosť je prameňom práva iba vo výnimočných prípadoch, a to vtedy, keď sa ustanovuje, že súd môže hľadať oporu v spravodlivosti, aby našiel zásadu, ktorá sa bude uplatňovať, keďže neexistujú žiadne platné vopred stanovené normy.

Spravodlivosť však nie je prameňom práva, keď sa používa na pomoc pri výklade s cieľom zmierniť rigiditu písaného práva.

1.5. Všeobecné zásady právneho systému

Časť právnej teórie považuje za nepísané pramene aj „všeobecné zásady právneho systému“, uvedené v článku 12 úvodných ustanovení, na vyriešenie sporu, ktorý nie je možné riešiť výkladom pomocou analógie alebo rozšírenia.

Na druhej strane sa zistilo, že nepísané zásady (ktoré môžu byť zásadami upravujúcimi konkrétnu predmetnú oblasť alebo všeobecné zásady právneho systému) nepredstavujú (autonómne) pramene noriem, ale samé sú normami, pretože sa odvodzujú z jedného alebo viacerých normatívnych aktov, ktoré odhaľujú existenciu danej zásady.

1.6. Judikatúra

Judikatúra nevytvára právne normy, pretože pôsobí v rámci systému, ktorý stanovil zákonodarca.

„Normy“ vytvárané judikatúrou sa týkajú osobitného prípadu, sú to krehké pravidlá, ktoré sa môžu kedykoľvek zmeniť a doplniť pri prejednávaní nového prípadu.

Judikatúra preto nie je zviazaná s normami, ktoré vytvára, ani sa na ne nemôže odvolávať, aby odôvodnila rozhodnutie, ktoré má v úmysle prijať. Judikatúra môže vždy zvoliť nový prístup, pretože precedentné právo sa neuplatňuje. 

HoreHore

Nedávnou reformou (zákonná vyhláška z roku 2006, č. 40), týkajúcou sa pojednávaní pred Kasačným súdom, sa ustanovilo, že - ak jediné oddelenie súdu nesúhlasí s právnou zásadou, ktorú vyslovili všetky oddelenia zasadajúce spoločne - odôvodneným nariadením sa rozsudok, ktorý je predmetom odvolania, postúpi spojeným oddeleniam. Ide však o zásah, ktorým sa podporuje a zaručuje funkcia Najvyššieho súdu, ktorou je zabezpečiť jednotnosť práva, zatiaľ čo naďalej existuje možnosť, že judikatúra príjme nový a rozdielny prístup.

1.7. Právne obežníky

Obežníky nie sú prameňmi právnych noriem, ale predstavujú pokyny, ktoré vyšší správny orgán vydáva nižšiemu správnemu orgánu, a preto sa pri nich vyžaduje hierarchické spojenie medzi týmito dvoma orgánmi.

2. Zákonodarná moc parlamentu

Ústava splnomocňuje parlament – ktorý pozostáva zo Senátu a Dolnej komory – aby vytváral zákony, ktoré sú primárnymi prameňmi právneho poriadku štátu.

Zákon štátu sa tvorí tak, že obe komory parlamentu schvália znenie, ktoré je v súlade s ústavou, a najneskôr mesiac po jeho schválení ho vyhlási prezident republiky. Po vyhlásení sa zákon uverejní v úradnom vestníku Talianskej republiky a zaradí sa do oficiálnej zbierky zákonov a vyhlášok. Prezident republiky môže obom komorám parlamentu zaslať svoje odôvodnené memorandum, v ktorom požiada o nové prerokovanie daného zákona, ale ak komory zákon opätovne schvália, prezident ho musí vyhlásiť.  

HoreHore

V osobitných prípadoch a na základe vopred stanovených usmernení a kritérií sa zákonodarná funkcia deleguje vláde, ktorá je oprávnená vydávať zákonné vyhlášky, ale iba na obmedzené časové obdobie a vo veciach, ktoré sú presne stanovené (delegačným zákonom).

Ak zákonné vyhlášky prekročia medze delegovaných právomocí, môže to vyvolať otázky o ich neústavnosti.

3. Zákonodarná a regulačná moc regiónov, provincií, samosprávnych obcí a metropolitných miest

V súlade s ustanoveniami článku 117 ústavy vykonáva dvadsať talianskych regiónov zákonodarnú moc v predmetných oblastiach, ktoré neupravuje výlučne štátne zákonodarstvo, a to v súlade s ústavou a záväzkami, ktoré vyplývajú z práva Spoločenstva a medzinárodných záväzkov.

V oblastiach, ktoré patria do ich právomoci, sa regióny a autonómne provincie Trenta a Bolzana zúčastňujú na rozhodnutiach, ktorých účelom je vytvárať normatívne akty Spoločenstva a uplatňovať a vykonávať medzinárodné dohody a právne úkony Európskej únie, pričom dodržiavajú pravidlá ustanovené v zákonoch štátu, ktoré upravujú aj oprávnenie na ich nahradenie v prípade, že neplnenia svoje záväzky.

Regióny s osobitným štatútom (Friuli Venezia Giulia, Sardínia, Sicília, Trentino Alto Adige a Valle d’Aosta) majú obzvlášť rozsiahlu zákonodarnú moc.

Samosprávne obce, provincie a metropolitné mestá majú regulačné právomoci v súlade so systémom usporiadania a spôsobu činnosti, ktorý im bol udelený.

HoreHore

4. Dočasná účinnosť právnych noriem

Na to, aby právne predpisy (zákony a nariadenia) nadobudli účinnosť, je potrebné, aby:

  1. sa uverejnili v talianskom Úradnom vestníku,
  2. uplynula lehota, známa po názvom vacatio legis, ktorá plynie od ich uverejnenia po nadobudnutie účinnosti. Ak nie je ustanovené inak, právny predpis nadobúda účinnosť pätnástym dňom po uverejnení. Keď lehota vacatio uplynie, zákon alebo nariadenie sa stáva záväzným, a to dokonca aj vtedy, ak tí, ktorí ho musia dodržiavať, o ňom v skutočnosti nevedia alebo o ňom nemohli vedieť.

Právna norma stráca platnosť, ak sa zruší, či už výslovne alebo náznakom (prostredníctvom jej nesúladu s novým predpisom alebo preto, že zákonodarca prijal nový právny predpis upravujúci celú predmetnú oblasť).

5. Postupy na zosúladenie vnútroštátneho práva s medzinárodným právom

Zosúladenie vnútroštátneho a medzinárodného práva sa uskutočňuje buď prostredníctvom automatického uplatňovania medzinárodného ustanovenia podľa článku 10 ústavy, ako v prípade obyčajových noriem, alebo prostredníctvom bežného postupu, ktorý umožňuje vydať ustanovenie transponujúce medzinárodné ustanovenie.

Hierarchické postavenie, ktoré sa prisudzuje medzinárodným ustanoveniam, je rovnaké ako postavenie ustanovenia, ktoré ich umožňuje zaviesť. V prvom prípade preto dokonca aj obyčajové normy nadobúdajú ústavné postavenie. V druhom prípade medzinárodná zmluva získava rovnaké postavenie, aké majú vnútroštátne ustanovenia. Napriek tomu sa vo všeobecnosti predpokladá, že vzhľadom na osobitnú vnútornú povahu medzinárodného ustanovenia je potrebné uprednostniť varianty výkladu, ktoré sú svojim zmyslom najbližšie medzinárodnému ustanoveniu.

HoreHore

6. Právo Spoločenstva a jeho prednostné postavenie v porovnaní s vnútroštátnymi ustanoveniami

Nariadenia sú akty Spoločenstva priamo uplatniteľné v rámci vnútroštátneho právneho systému, ale všetky ustanovenia Spoločenstva, ktoré sú schopné mať právny účinok na dotknutých jednotlivcov, sa považujú za ustanovenia, ktoré majú priamy účinok.

Smernice musia byť transponované vnútroštátnymi orgánmi. Keď sú však smernice úplné a sebestačné, môžu mať aj priamy účinok (aj keď len) vo vertikálnom zmysle. To znamená, že ustanovení smernice, ktorá sa nevykonáva, sa možno dovolávať voči štátu, ktorý ich nevykonal (vertikálne), ale nie voči súkromnej osobe (horizontálne).  

Rozhodnutia sú akty so záväzným účinkom, ktoré sa týkajú jednoznačne určených alebo presne identifikovateľných adresátov (členské štáty alebo fyzické či právnické osoby).

Odporúčania a stanoviská nemajú žiadny záväzný účinok.

Vzťah medzi právnym systémom Spoločenstva a vnútroštátnym právnym systémom charakterizuje systematická nadradenosť práva Spoločenstva nad vnútroštátnym právom prostredníctvom nástroja neuplatniteľnosti vnútroštátnych ustanovení (predchádzajúcich a následných), ktoré sú v rozpore s ustanovením Spoločenstva, ktoré má priamy účinok.

Po dlhom procese vývoja Ústavný súdny dvor uznal neuplatniteľnosť vnútroštátnych ustanovení ako spôsob riešenia sporov s nezlučiteľnými ustanoveniami Spoločenstva, ktorý eliminuje potrebu dočasného monitorovania ústavnosti nezlučiteľných vnútroštátnych ustanovení, ak nie sú vyjadrením želania príslušnú zmluvu zamietnuť.  

HoreHore

Základné princípy ústavy zároveň vytvárajú neprekonateľné hranice pre nespochybniteľnosť ustanovení Spoločenstva, ale v takom prípade by predmetom monitorovania nebolo ustanovenie Spoločenstva, ale vnútroštátny zákon o pristúpení k zmluve, a to podľa zásady rozdelenia právnych systémov, prijatej Ústavným súdnym dvorom.  

Ústavný súdny dvor uznal aj možnosť naznačenia konfliktu medzi regionálnymi vnútornými ustanoveniami a ustanoveniami Spoločenstva prostredníctvom základnej uplatniteľnosti.

Nedávne začlenenie záväzku Spoločenstva do ústavy (prostredníctvom zmeny a doplnenia článku 117 ústavy) však neovplyvnilo systém neuplatniteľnosti nezlučiteľných vnútroštátnych ustanovení, čím sa odhalila nezvratná tendencia premeny vnútroštátneho právneho systému na čiastočne jednotný právny systém (Spoločenstva).

7. Hierarchia prameňov a spory pri uplatňovaní

Ustanovenia ústavy majú prednosť pred všetkými ostatnými ustanoveniami, pretože stanovujú základné princípy verejného života a usporiadania štátu.

Po nich nasledujú primárne a sekundárne pramene, ako aj právna obyčaj, v súlade s vyššie popísanou hierarchiou.

Právne predpisy nie sú retroaktívne. Inými slovami, vzťahujú sa iba na budúcnosť, ak spätná platnosť nevyplýva z príslušného normatívneho ustanovenia. Spor medzi zákonmi schválenými v rozličnom čase sa rieši pomocou zásady, že zákon, ktorý bol účinný predtým, sa nahrádza neskorším zákonom (lex posterior derogat prior).

Hierarchia prameňov znamená, že primárne pramene sú nadradené sekundárnym prameňom a, samozrejme, prameňom s menšou právnou silou.

Spory medzi aktmi so silou zákona a ústavou sa môžu predložiť Ústavnému súdnemu dvoru tak, že sa s touto záležitosťou na neho obráti príslušný súd, ak si myslí, že táto záležitosť nie je zreteľne nepodložená a má vplyv na jeho rozhodnutie. Vyhlásenie o neústavnosti ustanovenia, voči ktorému sa namietalo, ho, na rozdiel od jeho zrušenia, robí neúčinným od počiatku jeho vzniku, s výnimkou právnych vzťahov, ktoré sa už vyriešili rozsudkom vyneseným v súdnom procese.

Spor medzi zákonom štátu a normatívnym aktom regiónu z dôvodu narušenia ich príslušných oblastí právomocí spôsobí, že sa porušia medze, ktoré ústava vytvára pre výkon úradnej moci, a následkom toho vznikne možnosť sporu medzi právomocami, ktorý sa môže postúpiť Ústavnému súdnemu dvoru.

V súvislosti so spormi medzi vnútroštátnymi právnymi predpismi a právnymi predpismi Spoločenstva pozri odsek 6.

Aktualizované 30. apríla 2007

« Právny poriadok - Všeobecné informácie | Taliansko - Všeobecné informácie »

HoreHore

Posledná úprava: 14-02-2008

 
  • Právo spoločenstva
  • Medzinárodné právo

  • Belgicko
  • Bulharsko
  • Česká republika
  • Dánsko
  • Nemecko
  • Estónsko
  • Írsko
  • Grécko
  • Španielsko
  • Francúzsko
  • Taliansko
  • Cyprus
  • Lotyšsko
  • Litva
  • Luxembursko
  • Mad'arsko
  • Malta
  • Holandsko
  • Rakúsko
  • Poľsko
  • Portugalsko
  • Rumunsko
  • Slovinsko
  • Slovensko
  • Fínsko
  • Švédsko
  • Spojené kráľovstvo