Európska komisia > EJS > Právny poriadok > Nemecko

Posledná úprava: 02-08-2006
Verzia na tlač Pridať do obľúbených

Právny poriadok - Nemecko

Základnými písomnými prameňmi vnútroštátneho práva sú ústava, zákony, nariadenia a samosprávne akty. Okrem toho existujú aj nepísané pramene práva, ktorými sú všeobecné zásady medzinárodného práva, zvykové právo a judikatúra.

Vzhľadom na federatívne usporiadanie Spolkovej republiky Nemecko sa tieto pramene práva v určitom rozsahu opakujú na spolkovej úrovni (Bund) a na úrovni jednotlivých spolkových krajín (Länder). Vzťah medzi týmito dvoma právnymi oblasťami sa spravuje článkom 31 ústavy na spolkovej úrovni (GG – Grundgesetz). V súlade s týmto článkom pri vzájomnom nesúlade spolkového a krajinského práva má prednosť spolkové právo. Táto zásada sa uplatňuje bez ohľadu na hierarchické postavenie sporných právnych predpisov, takže napríklad spolkový zákon bude mať prednosť pred ústavou spolkovej krajiny.

Bez ohľadu na všeobecnú zásadu o prednosti spolkového práva sa hierarchické postavenie právneho nástroja vždy odvodzuje z jeho zdroja, teda z orgánu, ktorý ho prijal.

To znamená, že základný zákon - ústava (GG) je na vrchole spolkového práva, a preto aj na vrchole hierarchie vnútroštátnych právnych noriem, pretože ako nemecká ústava predstavuje nástroj, od ktorého závisí celý nemecký vnútroštátny právny systém a ktorý sa môže meniť a dopĺňať iba dvojtretinovou väčšinou členov spolkového parlamentu (Spolkový snem - Bundestag) a dvoma tretina hlasov zákonodarnej komory spolkových krajín (Spolková rada - Bundesrat) (článok 79 ods. 2 GG). Niektoré základné zložky základného zákona sa nemôžu meniť vôbec (článok 79ods. 3 GG). Každá právna norma musí byť obsahovo aj formálne v súlade s ústavou. Zákonodarná, výkonná a súdna moc sú viazané najmä základnými ľudskými právami, ktoré sa v právom poriadku uplatňujú priamo (článok 1 ods. 3 GG). Tejto zásady sa môže dovolávať dotknutá osoba na súdoch a v poslednom stupni podaním ústavnej žaloby na Spolkovom ústavnom súde.

Všeobecné zásady medzinárodného práva vypĺňajú priestor medzi ústavou a zákonmi. Základný zákon výslovne ustanovuje, že sú súčasťou spolkového práva, že majú prednosť pred zákonmi a že z nich obyvateľom spolkového územia priamo vyplývajú práva a povinnosti (článok 25 GG). Tieto všeobecné zásady medzinárodného práva s významom pre fyzické a právnické osoby (to znamená nie iba zásady s významom pre štát) zahŕňajú napríklad záruku vhodnej formy právnej ochrany pre cudzincov alebo zásadu stanovenia účelu, podľa ktorej podlieha trestné konanie podmienkam uvedeným v povolení k vydaniu osoby vydávajúceho zahraničného štátu.

HoreHore

Zákony sa radia za ústavu. Spolkové zákonodarné právomoci sa spravujú základným zákonom (najmä článkami 73 až 75 GG). Zákony prijíma Spolkový snem v spolupráci so Spolkovou radou. Návrhy zákonov môže predkladať spolková vláda, Spolková rada alebo Spolkový snem (v rámci neho politické zoskupenia alebo 5% jeho členov). Základný zákon výslovne ustanovuje osobitné prípady, v ktorých sa na konečné schválenie zákona Spolkovým snemom vyžaduje súhlas Spolkovej rady (v súčasnosti približne 60% všetkých zákonov). Pri ostatných zákonoch prijímaných Spolkovým snemom môže Spolková rada iba podávať námietky, ktoré môže Spolkový snem zamietnuť. Pri rozdielnych postojoch Spolkového snemu a Spolkovej rady sa môže vytvoriť zmierovací výbor zložený z členov obidvoch komôr (v súčasnosti 16 členov z každej komory). Úlohou zmierovacieho výboru je predkladať návrhy na dosiahnutie zhody, avšak samotný výbor nemôže rozhodovať v mene Spolkového snemu a Spolkovej rady (bližšie k legislatívnemu postupu pozri články 76 až 78 GG).

Spolkové zákony vyhlasuje spolkový prezident po podpise príslušným členom spolkovej vlády a uverejňujú sa v spolkovej zbierke zákonov. Pokiaľ nie je účinnosť upravená inak, nadobúdajú zákony účinnosť štrnástym dňom po ich uverejnení v spolkovej zbierke zákonov (článok 82 GG).

Ústavnosť každého zákona môžu skúmať všeobecné súdy ako súčasť rozhodovania v individuálnych veciach. Tieto súdy však nemôžu vyhlásiť zákon za protiústavný. Ak rozhodnutie súdu v danej veci závisí od zákona, ktorý považuje za protiústavný, tak súd preruší konanie a počká na rozhodnutie Spolkového ústavného súdu (článok 100 GG). Týmto spôsobom môže Spolkový ústavný súd bezpodmienečne rozhodnúť či parlament, ako demokraticky zvolený orgán, konal protiústavne alebo nie.

Nariadenia (Rechtsverordnungen) sa radia za zákony. Vydávajú ich orgány výkonnej moci (spolková vláda, spolkové ministerstvá, vlády spolkových krajín a prípadne aj iné správne orgány) na základe zákonného splnomocnenia, ktoré musí mať presne definovaný význam, účel a rozsah. Keďže majú nižšie postavenie ako zákony, nesmú im odporovať (prednosť zákonov).

Zásadné rozhodnutia s podstatným vplyvom na dotknuté osoby sa nesmú prijímať vo forme nariadení ale iba v rámci zákonov (výlučnosť zákonov).

Nariadenie vydané na spolkovej úrovni vyžaduje schválenie Spolkovej rady, ak je splnená niektorá z podmienok uvedená v základnom zákone alebo ak to určuje zákonné splnomocnenie (článok 80 ods. 1 a 2 GG).

HoreHore

Nariadenia vyhlasuje orgán, ktorý ich vydáva. Nariadenia vydané na spolkovej úrovni sa uverejňujú v jednej z oficiálnych spolkových zbierok (Spolková zbierka zákonov - Bundesgesetzblatt alebo Spolkový vestník - Bundesanzeiger). K nariadeniam uverejneným v Spolkovom vestníku sa z informatívnych dôvodov uvedie odkaz v Spolkovej zbierke zákonov obsahujúci názov orgánu, ktorý nariadenie vydal a dátum nadobudnutia jeho účinnosti (článok 82 ods. 1 GG v spojení s § 1 zákona o uverejňovaní nariadení).

Osoby dotknuté takýmto nariadením môžu napadnúť jeho zákonnosť na súde, a to aspoň nepriamo ako súčasť odvolania proti individuálnemu rozhodnutiu vydanému príslušným orgánom na základe daného nariadenia a v určitom rozsahu aj priamo pri nariadeniach vydaných na úrovni práva spolkových krajín (§ 47 správneho poriadku).

Samosprávne akty (Satzungen alebo Ordnungen) sú právne normy vydávané právnickými osobami uznanými štátom a zriadenými podľa verejného práva (verejnoprávne korporácie, inštitúcie lebo fondy). Hlavnou oblasťou ich využitia je správa samosprávnych celkov a akademických orgánov, profesijných združení a inštitúcií sociálneho zabezpečenia (napríklad samosprávne akty upravujúce obecné poplatky za čistenie verejných priestranstiev a zber odpadu alebo poplatky vysokých škôl).

Právomoc na vydávanie samosprávnych aktov je v určitom rozsahu uvedená v ústave (najmä v súvislosti s miestnou samosprávou v prvej vete článku 28 ods. 2 GG). Okrem toho sa táto právomoc odvodzuje od zákonného splnomocnenia podobného splnomocneniu týkajúce mu sa nariadení. Na rozdiel od splnomocnenia na vydanie nariadenia zákon nielen oprávňuje k vydaniu jednotlivých noriem so stanoveným účelom ale častejšie udeľuje celkové splnomocnenie na vydávanie samosprávnych aktov v medziach oblasti pôsobnosti príslušnej samostatnej správy (regulovaná samospráva). Z toho vyplýva, že samosprávny akt je právna norma, ktorá vychádza zo splnomocnenia udeleného štátom. Právomoci, na ktoré sa vzťahuje, sú však na samosprávnej úrovni a nie na úrovni štátu, aj keď musia byť v súlade s normami štátneho práva. Pokiaľ ide o význam samosprávneho aktu, jeho pôsobnosť je obmedzená na činnosť jednotlivých inštitúcií a zaväzuje iba jej členov a osoby, ktoré jej podliehajú.

Samosprávne akty pripravujú a schvaľujú riadiace (a demokraticky ustanovené) orgány oprávnenej právnickej osoby. Často je potrebný súhlas dozorného orgánu ako forma právneho dozoru, čím sa zabezpečuje, že samosprávne akty sa môžu uplatňovať v stanovených medziach samosprávy danej inštitúcie a spĺňajú podmienky vymedzené štátnym právom. Vyhlasovanie a uverejňovanie samosprávnych aktov upravujú príslušné normy štátneho práva.

Osoby dotknuté samosprávnym aktom môžu napadnúť jeho zákonnosť na súde, a to aspoň nepriamo ako súčasť odvolania proti individuálnemu rozhodnutiu vydanému príslušným orgánom na základe samosprávneho aktu a v určitom rozsahu aj priamo v rámci súdneho preskúmania zákonnosti podľa § 47 správneho poriadku.

Formy právnych predpisov a poradie ich prednosti na úrovni spolkových krajín zodpovedajú spolkovému právu, takže uvedený komentár sa uplatňuje primerane. Iba spolkové predpisy upravujúce postavenie všeobecných zásad medzinárodného práva nemajú ekvivalent na úrovni spolkových krajín.

Udržiavanie zahraničných vzťahov a preto aj právomoc na uzatváranie zmlúv podľa medzinárodného práva patrí do výlučnej pôsobnosti spolkových orgánov. Medzinárodné zmluvy preto uzatvára spolková vláda.

Medzinárodné zmluvy, ktoré upravujú politické vzťahy na spolkovej úrovni alebo ktoré sa týkajú oblastí, na ktoré sa vzťahujú spolkové zákony, vyžadujú súhlas alebo súčinnosť orgánu zodpovedného za spolkovú legislatívu vo forme spolkového zákona. Všeobecné normy ustanovujú, že na legislatívnom postupe sa musí určitým spôsobom podieľať Spolková rada, a teda že je v určitej podobe a forme potrebný súhlas Spolkovej rady.

Pri spolkových zmluvách, ktoré sa vzťahujú na iné ako uvedené záležitosti, nie je potrebný žiadny zákon Spolkového snemu a preto sa prijímajú vo forme nástrojov, ktoré využíva výkonná moc (nariadenia, správne normy, správne akty).

Spolkové krajiny, pokiaľ majú výlučnú zákonodarnú právomoc, môžu tiež so súhlasom spolkovej vlády uzatvárať zmluvy s inými štátmi. Ak má zmluva určitý dopad na legislatívu spolkovej krajiny, môže byť na jej prijatie do právneho systému spolkovej krajiny potrebný súhlas krajinského parlamentu, avšak závisí to ústavy danej spolkovej krajiny. Spolkové krajiny tiež môžu uzatvárať zmluvy v oblastiach, v ktorých sú krajinské vlády oprávnené vydávať nariadenia.

« Právny poriadok - Všeobecné informácie | Nemecko - Všeobecné informácie »

HoreHore

Posledná úprava: 02-08-2006

 
  • Právo spoločenstva
  • Medzinárodné právo

  • Belgicko
  • Bulharsko
  • Česká republika
  • Dánsko
  • Nemecko
  • Estónsko
  • Írsko
  • Grécko
  • Španielsko
  • Francúzsko
  • Taliansko
  • Cyprus
  • Lotyšsko
  • Litva
  • Luxembursko
  • Mad'arsko
  • Malta
  • Holandsko
  • Rakúsko
  • Poľsko
  • Portugalsko
  • Rumunsko
  • Slovinsko
  • Slovensko
  • Fínsko
  • Švédsko
  • Spojené kráľovstvo