Európska komisia > EJS > Právomoc súdov > Medzinárodné právo

Posledná úprava: 16-10-2007
Verzia na tlač Pridať do obľúbených

Právomoc súdov - Medzinárodné právo

EJN logo

Táto stránka už nie je aktuálna. V súčasnosti pripravujeme jej aktualizáciu a nová stránka bude uverejnená na Európskom portáli elektronickej justície.


Pravidlá Spoločenstva o príslušnosti sa takisto uplatňujú medzi členskými štátmi a niektorými štátmi mimo Európskej únie

Ak sa stanete účastníkom sporu s obchodnou spoločnosťou, podnikateľom, vaším zamestnávateľom alebo s inou osobou z krajiny mimo Európskej únie, musíte zistiť, ktoré súdy členského štátu sú príslušnými súdmi. Odpoveď na túto otázku môže mať závažné dôsledky. Ak musíte viesť spor v zahraničí, budete musieť čeliť dodatočným prekážkam a nákladom, napríklad v dôsledku nutnosti preložiť vaše dokumenty, najať si právnika v štáte, kde prebieha konanie, alebo dochádzať na pojednávania.

Lugánsky dohovor

V roku uzavreli členské štáty Európskej únie a niektoré ďalšie štáty Lugánsky dohovor English - français o príslušnosti a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach. V súčasnosti sú okrem členských štátov EU zmluvnými stranami dohovoru aj Švajčiarsko, Nórsko, Island a Poľsko. Lugánsky dohovor rozširuje pravidlá o určovaní príslušnosti medzi členskými štátmi, ktoré boli stanovené v roku 1968 Bruselským dohovorom o súdnej príslušnosti a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach, za hranice Európskej únie. V marci 2002 bol Bruselský dohovor z roku 1968 nahradený nariadením Rady (ES) č. 44/2001 o súdnej právomoci,uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach. Nariadenie zmenilo niektoré ustanovenia o právomoci. Z tohto dôvodu bude Lugánsky dohovor čoskoro zmenený tak, aby bol v úplnom súlade s pravidlami, ktoré platia v Európskej únii. 

Aké sú hlavné zásady Lugánskeho dohovoru, pokiaľ ide o príslušnosť súdov?

Faktorom, ktorý obvykle určuje príslušnosť súdu, je bydlisko žalovaného. Osoby s bydliskom v členskom štáte budú bez ohľadu na štátnu príslušnosť žalované na súde tohto členského štátu. Dohovor však obsahuje niekoľko ustanovení, ktoré sa líšia od tejto zásady a umožňujú viesť súdne konanie v inom štáte, ako je štát, v ktorom má žalovaný bydlisko. Najdôležitejšími príkladmi týchto osobitných pravidiel sú: 

HoreHore

  • vo veci zmluvných povinností môže byť osoba žalovaná súdom príslušným pre miesto plnenia tejto zmluvy. Napríklad francúzsky predajca nákladného automobilu môže byť súdený v Nórsku, ak je to miesto, kam mal byť automobil doručený.
  • pre podanie žaloby o náhradu škody sú súdy príslušné podľa miesta, kde sa stala udalosť, ktorá škodu spôsobila. Preto v prípade dopravnej nehody, ktorá sa stala vo Švajčiarsku medzi turistom s bydliskom v Spojenom kráľovstve a miestnym občanom, sa môže švajčiarsky žalobca obrátiť na súd vo Švajčiarsku. Niekedy sa miesto, na ktorom dôjde k udalosti, z ktorej vyplynie trestná zodpovednosť (napríklad vypustenie jedovatých látok do rieky v Poľsku) a miesto, kde udalosť spôsobí škodu (napríklad poškodenie zavlažovaných rastlín v Nemecku ako dôsledok znečistenej rieky), nemusí nachádzať v rovnakom štáte dohovoru. V tomto prípade si žalobca môže zvoliť súd jedného zo štátov dohovoru.
  • vo veciach týkajúcich sa výživného sa osoba vymáhajúca výživné môže obrátiť na súdy toho členského štátu, v ktorom má bydlisko.  
  • v niektorých zmluvných vzťahoch, ktoré sú typické výraznou nerovnováhou medzi zmluvnými stranami, ako napríklad veci týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv a poistného, má byť slabšia strana považovaná za hodnú zvláštnej ochrany. Vo všeobecnosti môžu byť slabšie strany (spotrebiteľ, poistený) žalované iba na súde členského štátu, kde majú bydlisko. Silnejšie strany (obchodník, poisťovateľ) však môžu byť žalované, čo je niekedy predmetom určitých podmienok, v členskom štáte, kde má bydlisko slabšia strana.

Uvedené pravidlá o osobitnom určovaní príslušnosti predstavujú dodatočnú možnosť pre žalobcu, ktorý si môže zvoliť, či bude žalovať žalovaného na súde v členskom štáte, v ktorom má táto osoba bydlisko. Existujú však prípady tzv. výlučnej príslušnosti, ktoré nedoplňujú, ale nahrádzajú príslušnosť podľa miesta bydliska žalovaného. Napríklad,

  • vo veciach týkajúcich sa vlastníctva alebo nájmu nehnuteľnosti sú príslušné len súdy toho členského štátu, v ktorom sa nehnuteľnosť nachádza. 
  • vo veciach týkajúcich sa práv, ktoré sa musia registrovať, ako patenty alebo ochranné známky, sú výlučne príslušné iba súdy členského štátu, kde sa registrácia uskutočnila. 
  • za určitých podmienok si môžu zmluvné strany sami zvoliť členský štát, ktorého súdy im budú príslušné. Takáto dohoda o voľbe príslušného súdu väčšinou vedie k výlučnej príslušnosti súdov zvoleného členského štátu, ak si strany nestanovia inak.

S určitými výnimkami platí, že samotná skutočnosť, že sa žalovaný dostaví na súd, vedie k určeniu príslušnosti súdov toho členského štátu, ktoré by obyčajne neboli príslušné. 

HoreHore

Upozorňujeme vás, že uvedený popis pravidiel súdnej príslušnosti podľa Dohovoru nie je úplným ani dostatočne podrobným opisom na to, aby bolo s jeho pomocou možné spoľahlivo posúdiť otázku príslušnosti súdov v osobitnom prípade. 

Čo sa stane, ak sa súdne konanie týkajúce sa toho istého sporu začne v dvoch členských štátoch?

Môže sa stať, že obe strany začnú súdne konania týkajúce sa tej istej veci v rôznych členských štátoch. Napríklad, ak sa stane dopravná nehoda medzi dvoma osobami, z ktorých jedna žije na Islande a druhá vo Fínsku, môže sa stať, že obe strany budú žalovať jeden druhého o náhradu škody v členskom štáte, v ktorom má druhá strana bydlisko. V takejto situácii sa v nariadení stanovuje pravidlo „kto prv príde, ten prv melie“. Súd, ktorý bol oslovený neskôr, musí prerušiť konanie a čakať na rozhodnutie prvého súdu o príslušnosti. Ak sa prvý súd bude považovať za príslušný, druhý súd musí prípad zamietnuť. Iba v prípade, ak prvý súd dospeje k názoru, že nie je príslušným súdom, môže druhý súd pokračovať v konaní.

Ako sa určuje súdna príslušnosť, ak ide o členský štát Európskej únie a nečlenský štát, ktorý nie je signatárom Lugánskeho Dohovoru?  

Ak má žalovaný bydlisko v členskom štáte Európskej únie, ale žalobca nemá bydlisko v inom členskom štáte, ani v štáte Lugánskeho Dohovoru, posúdia súdy členských štátov svoju medzinárodnú príslušnosť na základe ustanovení nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach.

Ak má obžalovaný bydlisko mimo oblasti pôsobnosti tohto nariadenia a Lugánskeho Dohovoru, určí každý členský štát podľa vlastného vnútroštátneho procesného práva, za akých podmienok sú jeho súdy príslušné. Ďalšie informácie o vnútroštátnom procesnom práve týkajúcom sa medzinárodnej príslušnosti členského štátu nájdete po kliknutí na ikonu vlajky konkrétneho členského štátu. 

Pod záštitou medzinárodnej organizácie Haagska konferencia o medzinárodnom práve súkromnom English - français sa v súčasnosti vyvíja úsilie prerokovať celosvetový dohovor o medzinárodnej príslušnosti a súdnych rozhodnutiach v občianskych a obchodných veciach vydaných v zahraničí.

Referenčné dokumenty

  • Lugánsky dohovor English - français zo 16. septembra 1988 o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach.
  • Bruselský dohovor (1968) o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach.
  • Nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 o súdnej právomoci, uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach. 

« Právomoc súdov - Všeobecné informácie | Medzinárodné právo - Všeobecné informácie »

HoreHore

Posledná úprava: 16-10-2007

 
  • Právo spoločenstva
  • Medzinárodné právo

  • Belgicko
  • Bulharsko
  • Česká republika
  • Dánsko
  • Nemecko
  • Estónsko
  • Írsko
  • Grécko
  • Španielsko
  • Francúzsko
  • Taliansko
  • Cyprus
  • Lotyšsko
  • Litva
  • Luxembursko
  • Mad'arsko
  • Malta
  • Holandsko
  • Rakúsko
  • Poľsko
  • Portugalsko
  • Rumunsko
  • Slovinsko
  • Slovensko
  • Fínsko
  • Švédsko
  • Spojené kráľovstvo