Európska komisia > EJS > Vykonávanie dôkazov a dôkazné prostriedky > Slovinsko

Posledná úprava: 03-04-2009
Verzia na tlač Pridať do obľúbených

Vykonávanie dôkazov a dôkazné prostriedky - Slovinsko

 

OBSAH

I. Dôkazné bremeno I.
1.
a) Aké sú pravidlá týkajúce sa dôkazného bremena? a)
b) Existujú pravidlá, ktoré vylučujú určité skutočnosti z dôkazného bremena? V ktorých prípadoch? Je možné vyvrátiť tieto domnienky predložením dôkazov? b)
2. Do akej miery je potrebné súd presvedčiť o danej skutočnosti, aby sa rozsudok zakladal na tejto skutočnosti? 2.
II. Zabezpečovanie dôkazov II.
3. Vyžaduje si zabezpečovanie dôkazov vždy podanie strany alebo môže sudca v určitých prípadoch zabezpečiť dôkaz aj z vlastnej iniciatívy? 3.
4.
a) Ak súd schváli žiadosť strany týkajúcu sa zabezpečenia dôkazu, aké kroky budú nasledovať? a)
b) V ktorých prípadoch môže súd zamietnuť žiadosť strany o zabezpečenie dôkazu? b)
5.
a) Aké rôzne dôkazné prostriedky existujú? a)
b) Aké sú spôsoby zabezpečovania dôkazov od svedkov a líšia sa tieto spôsoby od spôsobov, ktoré sa využívajú na zabezpečovanie dôkazov od svedkov - znalcov? Aké sú pravidlá týkajúce sa predloženia písomných dôkazov a znaleckých správ/posudkov? b)
c) Majú niektoré dôkazné prostriedky väčšiu dôkaznú silu ako ostatné? c)
d) Sú v záujme preukázania určitých skutočností niektoré metódy dokazovania povinné? d)
6.
a) Sú svedkovia zo zákona povinní svedči? a)
b) V akých prípadoch môžu odmietnuť svedčiť? b)
c) Možno sankcionovať alebo prinútiť svedčiť osobu, ktorá odmieta svedčiť? c)
d) Existujú osoby, od ktorých nemožno získať svedeckú výpoveď? d)
7. Aká je úloha sudcu a strán pri vypočúvaní svedka? Za akých podmienok môže byť svedok vypočutý prostredníctvom novej technológie, napríklad, prostredníctvom televízie alebo videokonferencie? 7.
III. Hodnotenie dôkazov III.
8. Podlieha súd obmedzeniam pri vydaní rozsudku v prípade, že strana nezískala dôkazy legálnym spôsobom? 8.
9. V prípade, že som stranou prípadu, bude sa moja vlastná výpoveď považovať za dôkaz? 9.

 

I. Dôkazné bremeno

1.

a) Aké sú pravidlá týkajúce sa dôkazného bremena?

Všeobecným pravidlom je, že strany musia uviesť všetky skutočnosti podporujúce ich tvrdenia a námietky a predložiť dôkazy preukazujúce tieto skutočnosti [články 7 a 212 zákona o občianskom súdnom konaní (Zakon o pravdnem postopku – ZPP)].

Žalujúce strany musia preukázať skutočnosti, ktoré sú zdrojom ich tvrdení, a odporcovia musia preukázať skutočnosti, ktoré tvoria základ ich námietok. Hmotné právo stanovuje, ktorá zo strán musí potvrdiť a preukázať danú skutočnosť. Dôsledky nedokázanej skutočnosti znáša strana, ktorá podľa noriem hmotného práva musí potvrdiť a tiež preukázať uvedenú skutočnosť (články 7 a 215 ZPP).

b) Existujú pravidlá, ktoré vylučujú určité skutočnosti z dôkazného bremena? V ktorých prípadoch? Je možné vyvrátiť tieto domnienky predložením dôkazov?

Požiadavka na predloženie dôkazov sa vzťahuje na skutočnosti, na ktorých sú založené tvrdenia a námietky, na vedecké a odborné pravidlá a pravidlá založené na skúsenostiach, ale nie na právne predpisy. Zásadou vzťahujúcou sa na právne predpisy je, že súd musí byť s nimi oboznámený ex officio (iura novit curia).

Dôkaz sa nevyžaduje vtedy, ak skutočnosti sú uznané a všeobecne známe (prvý a štvrtý odsek článku 214 ZPP).

HoreHore

Súd berie uznanú skutočnosť za základ svojho rozsudku bez overenia jej pravdivosti (prvý odsek článku 214 ZPP), pokiaľ sa nedomnieva, že strana ho uznala so zámerom presadiť nárok, ktorý si nemôže uplatniť.

Teoreticky a prakticky stále vznikajú určité otázky týkajúce sa dôkazného bremena, pokiaľ ide o nesporné skutočnosti - skutočnosti, ktoré boli zistené počas procesu získavania dôkazov, ale ktoré nepredložila žiadna zo strán, a právne predpoklady.

2. Do akej miery je potrebné súd presvedčiť o danej skutočnosti, aby sa rozsudok zakladal na tejto skutočnosti?

Aby súd rozhodol o merite veci žalujúcej strany, musí mať vysoký stupeň závažnosti dôkazu a byť aj inak presvedčený o skutočnostiach, ktoré sú relevantnými podľa zákona.

Na vydanie rozhodnutia niekedy dokonca stačí aj preukázať možnosť, najmä určitých predbežných procesných rozhodnutí, ktorými sa nekončí konanie a ktorými súd rieši predbežné procesné otázky. Aby sudca uplatnil osobitné procesné pravidlo, musí sa preukázať, že právne relevantné skutočnosti sú pravdepodobné. Nie je však nevyhnutné, aby bol sudca presvedčený o ich existencii. V ZPP nie sú vymedzené skutočnosti, ktoré sa môžu dokázať ako pravdepodobné, aby sa zohľadnila určitá norma.

II. Zabezpečovanie dôkazov

3. Vyžaduje si zabezpečovanie dôkazov vždy podanie strany alebo môže sudca v určitých prípadoch zabezpečiť dôkaz aj z vlastnej iniciatívy?

V súlade so zásadou kontradiktórnosti žiadosť o zabezpečenie dôkazu podávajú najmä strany. Súd môže zabezpečiť dôkazy aj z vlastnej iniciatívy (druhý odsek článku 7 ZPP), ak sa domnieva, že strany chcú neprípustne využiť svoje tvrdenia.

HoreHore

4.

a) Ak súd schváli žiadosť strany týkajúcu sa zabezpečenia dôkazu, aké kroky budú nasledovať?

Súd rozhodne, ktoré dôkazy sa zabezpečia na účely preukázania rozhodujúcich skutočností (druhý odsek článku 213 a článok 287 ZPP). Prijme rozhodnutie o dôkaze, ktorým uznáva alebo zamieta žiadosti strán, a zabezpečenie určitých dôkazov môže nariadiť aj z vlastnej iniciatívy.

Ak sa žiadosť strany týkajúcu sa dôkazov schváli rozhodnutím súdu, toto rozhodnutie sa potom vykonáva a dôkazy sa skutočne zabezpečia. Súd nie je viazaný svojim rozhodnutím o dôkazoch. Môže ho v priebehu konania zmeniť a prijať dôkaz, na základe ktorého zamietol predchádzajúcu žiadosť, a môže tiež zabezpečiť nové dôkazy (štvrtý odsek článku 287 ZPP).

Dôkazy sa spravidla zabezpečujú na súdnom konaní pred sudcom, ktorý vydá konečné rozhodnutie (prvý odsek článku 217 ZPP). Ak existujú oprávnené dôvody, dôkazy sa môžu na základe žiadosti zabezpečiť pred stanoveným sudcom (prvý odsek článku 217 ZPP). Vo výnimočných prípadoch je možné prijať dôkaz aj po ukončení súdneho konania (článok 291 ZPP).

b) V ktorých prípadoch môže súd zamietnuť žiadosť strany o zabezpečenie dôkazu?

V ZPP sa osobitne stanovuje, že zabezpečenie dôkazov sa môže zamietnuť iba vtedy, ak sú dôkazy pre rozhodnutie bezvýznamné, t. j. neslúžia na preukázanie právne relevantných skutočností. ZPP však neobsahuje osobitné ustanovenia týkajúce sa možnosti zamietnutia neprípustného dôkazu alebo dôkazu, ktorého získanie nie je hospodárne alebo uskutočniteľné.

HoreHore

Pokiaľ ide o neprípustný dôkaz a dôkaz, ktorý sa nedá získať primeraným spôsobom, je dôležité dodržať tretí odsek článku 3 ZPP, v ktorom sa uvádza, že súd neuzná žiadosti strán, ktoré sú v rozpore so záväznými predpismi alebo v rozpore s morálnymi pravidlami a ustanoveniami týkajúcimi sa vylúčenia dôkazu.

5.

a) Aké rôzne dôkazné prostriedky existujú?

Podľa ZPP: kontroly, dokumenty, vypočutie svedkov, vypočutie svedkov - znalcov a vypočutie strán.

b) Aké sú spôsoby zabezpečovania dôkazov od svedkov a líšia sa tieto spôsoby od spôsobov, ktoré sa využívajú na zabezpečovanie dôkazov od svedkov - znalcov? Aké sú pravidlá týkajúce sa predloženia písomných dôkazov a znaleckých správ/posudkov?

Svedkovia. Osoba predvolaná na súd ako svedok sa musí dostaviť a ak zákon nestanovuje inak, musí svedčiť (prvý odsek článku 229 ZPP). Svedkovia sa vypočúvajú na návrh strany, v ktorom musí byť uvedené, o čom má svedok svedčiť, a podrobné osobné údaje o svedkovi (článok 236 ZPP). Svedkovia sa predvolajú na stanovený deň osobitným predvolaním, v ktorom musí byť uvedené, že sú povinní svedčiť, dôsledky neodôvodneného nedostavenia sa na súd a ich práva na náhradu nákladov (článok 237 ZPP).

Svedkovia sa vypočúvajú na súdnom konaní. Svedkov, ktorí sa v dôsledku svojho veku, choroby alebo vážneho fyzického postihnutia nemôžu dostaviť na súd, možno vypočuť v ich domácnosti (druhý odsek článku 237 ZPP). Každý svedok sa vypočúva samostatne a nie v prítomnosti ostatných svedkov, ktorí majú svedčiť neskôr (prvý odsek článku 238 ZPP). Súd informuje svedkov o ich povinnosti hovoriť pravdu a nič nezamlčať. Upozorní ich aj na dôsledky podania nepravdivého svedectva. Svedok najprv uvedie, čo vie o prípade. Sudca predsedajúci senátu alebo členovia senátu a strany a ich zástupcovia a splnomocnení zástupcovia potom kladú otázky, aby skontrolovali vyhlásenia svedka alebo ich doplnili alebo objasnili. Ak svedkovia uvedú vyhlásenia, ktoré si navzájom protirečia, možno ich konfrontovať (tretí odsek článku 239 ZPP). ZPP už neuznáva prísahy svedkov.

HoreHore

ZPP nerozlišuje medzi postupom vypočúvania bežných svedkov a svedkov - znalcov a v tejto súvislosti nestanovuje žiadne osobitné procesné ustanovenia. Neexistuje rozdiel medzi postupom vypočúvania svedkov a svedkov - znalcov.

Písomnosti. Hoci ZPP nerozlišuje medzi rôznymi dôkaznými prostriedkami, písomnosti (listiny) sú najspoľahlivejšími dôkaznými prostriedkami. Možno ich rozdeliť na verejné a súkromné písomnosti. Verejné písomnosti (listiny) sú písomnosti vydané v predpísanej forme štátnou inštitúciou konajúcou v rámci sféry svojej zodpovednosti alebo písomnosti vydané v takejto forme miestnym orgánom, združením alebo inou organizáciou alebo osobou, ktoré vykonávajú funkciu verejného orgánu, ktorou boli poverené zo zákona (prvý odsek článku 224 ZPP). Súkromné písomnosti sú všetky písomnosti, ktoré nie sú verejnými písomnosťami. Podpis v súkromnej písomnosti môže overiť oprávnená štátna inštitúcia alebo právnická alebo fyzická osoba vykonávajúca funkciu verejného orgánu (napríklad notár). Takéto overené doložky v súkromných písomnostiach majú verejný význam a táto časť písomnosti sa môže považovať aj za verejnú písomnosť. Dôkazná hodnota verejných písomností je vymedzená samostatne v ZPP. Verejná písomnosť dokazuje vierohodnosť skutočností, ktoré sú v nej potvrdené alebo uvedené (prvý odsek článku 224 ZPP). ZPP predpokladá, že obsah verejnej písomnosti je pravdivý. Je však prípustné preukázať, že skutočnosti sú vo verejnej písomnosti nepresne zaznamenané, alebo že verejná písomnosť bola nesprávne vypracovaná (tretí odsek článku 224 ZPP). Okrem toho je to jediné pravidlo dokazovania v našom občianskom súdnom konaní.

HoreHore

Zahraničné verejné písomnosti overené na základe príslušných predpisov majú rovnakú dôkaznú hodnotu ako slovinské písomnosti, za predpokladu, že sa uplatňujú recipročné opatrenia a pokiaľ medzinárodná zmluva nestanovuje inak (článok 225 ZPP).

V ZPP sú tiež stanovené pravidlá týkajúce sa povinnosti poskytnúť písomnosti, ktoré závisia od toho, či písomnosť má strana, ktorá sa na ňu odvoláva, odporca, štátna inštitúcia alebo organizácia vykonávajúca funkciu verejného orgánu alebo tretia osoba (fyzická alebo právnická).

Svedkovia - znalci. Súd získava dôkazy od svedka - znalca vtedy, ak sú na stanovenie alebo objasnenie danej skutočnosti potrebné technické znalosti a súd takéto znalosti nemá k dispozícii (článok 243 ZPP). Súd určí svedka - znalca na základe osobitného rozhodnutia (prvý odsek článku 244 ZPP). Súd pred vymenovaním znalca vypočuje stanoviská strán k veci (druhý odsek článku 244 ZPP). Svedka - znalca môže vymenovať aj sudca predsedajúci senátu a požiadaný sudca, ak sú oprávnení získať takýto dôkaz (tretí odsek článku 244 ZPP). Svedkovia - znalci sa spravidla vymenúvajú na základe osobitného zoznamu, ktorý používa súd. Touto úlohou možno poveriť aj špecializovanú inštitúciu. Svedkami - znalcami môžu byť iba fyzické osoby. Svedkovia - znalci sú povinní akceptovať svoje povinnosti a uviesť svoje zistenia a stanovisko (prvý odsek článku 246 ZPP). Súd môže udeliť pokutu svedkovi - znalcovi, ktorý sa nedostaví na stretnutie napriek tomu, že bol riadne predvolaný; môže udeliť pokutu aj svedkovi - znalcovi, ktorý odmietne vykonať svoje úlohy bez uvedenia oprávneného dôvodu (prvý odsek článku 248 ZPP). Súd môže svedkov - znalcov zbaviť ich povinnosti na základe ich žiadosti iba z dôvodov, ktoré môžu uplatniť, aby odmietli svedčiť alebo odpovedať na individuálnu otázku, t. j. z dôvodov stanovených v článkoch 231 až 233 ZPP. Súd môže zbaviť svedkov - znalcov ich povinnosti aj z iných oprávnených dôvodov (napríklad nadmerné pracovné zaťaženie). O oslobodenie z uvedeného dôvodu môže požiadať aj poverený zamestnanec inštitúcie alebo organizácie, v ktorej svedok - znalec pracuje (druhý a tretí odsek článku 246 ZPP). Svedka - znalca možno vylúčiť rovnakým spôsobom ako sudcu. Jedinou výnimkou je, že osoba, ktorá už bola predtým vypočutá ako svedok, môže slúžiť ako svedok - znalec (prvý odsek článku 247 ZPP).

HoreHore

Úlohou svedka - znalca je uviesť svoje zistenia a stanovisko. Súd rozhoduje aj o tom, či svedkovia - znalci uvedú svoje zistenia a stanoviská iba ústne na súdnom pojednávaní alebo či ich musia pred súdnym pojednávaním predložiť aj písomne. Ak sa vymenuje viac ako jeden svedok - znalec, môžu uviesť svoje zistenia a stanoviská spolu, ak sa v nich zhodujú. Ak sa v nich nezhodujú, každý svedok - znalec uvedie svoje zistenia oddelene (článok 254 ZPP). Ak sa medzi informáciami poskytnutými svedkami - znalcami objavia podstatné rozdiely alebo ak sú zistenia jedného alebo viacerých svedkov - znalcov nejasné, neúplné alebo protirečivé, alebo sú v rozpore s okolnosťami, ktoré boli prešetrované, a takéto odlišnosti sa neupravia na základe nového vypočutia svedka - znalca, dôkazy sa získavajú znova od toho istého alebo iného svedka - znalca (druhý odsek článku 254 ZPP). Ak sú však v stanovisku jedného alebo viacerých svedkov - znalcov rozpory alebo ich stanovisko obsahuje odlišnosti alebo ak sa objaví odôvodnená pochybnosť o správnosti predloženého stanoviska, vyžiadajú sa stanoviská iných svedkov - znalcov (tretí odsek článku 254 ZPP). Svedkovia - znalci majú právo na náhradu nákladov a právo na odmenu za svoju prácu (prvý odsek článku 249 ZPP).

c) Majú niektoré dôkazné prostriedky väčšiu dôkaznú silu ako ostatné?

Zásadou uplatňovanou pri hodnotení dôkazov je, že dôkazy sa posudzujú voľne. Súd konajúci podľa svojho vlastného presvedčenia rozhoduje, ktoré skutočnosti sa považujú za preukázané, na základe dôkladného a starostlivého hodnotenia každého dôkazu samostatne a všetkých dôkazov spolu a na základe výsledku konania ako celku (článok 8 ZPP). V našom občianskom súdnom konaní sa preto neuznávajú „pravidlá dokazovania“, ktorými zákonodarca abstraktne vopred stanovuje hodnotu osobitných druhov dôkazov. Jedinou výnimkou z tohto pravidla je pravidlo o hodnotení verejných listín.

HoreHore

V praxi sa však uplatňuje pravidlo, že napríklad, listinné dôkazy sú spoľahlivejšie, ale nemajú väčšiu silu ako iné dôkazy, napríklad, svedecká výpoveď svedkov alebo strán.

d) Sú v záujme preukázania určitých skutočností niektoré metódy dokazovania povinné?

ZPP neobsahuje ustanovenia o tom, či na stanovenie existencie určitých skutočností sú povinné určité metódy dokazovania.

6.

a) Sú svedkovia zo zákona povinní svedči?

Áno. Osoba predvolaná ako svedok sa musí dostaviť na súd a pokiaľ zákon nestanovuje inak, musí podať aj svedeckú výpoveď (prvý odsek článku 229 ZPP).

b) V akých prípadoch môžu odmietnuť svedčiť?

Osobu nemožno vypočuť ako svedka vtedy, ak by svojou svedeckou výpoveďou porušila povinnosť zachovať úradné alebo vojenské tajomstvo, pokiaľ ju príslušný orgán nezbaví tejto povinnosti (článok 230 ZPP).

Svedkovia môžu odmietnuť svedčiť (článok 231 ZPP):

  • o veciach, s ktorými sa im strana zverila ako svojmu poverenému zástupcovi;
  • o veciach, s ktorými sa im strana alebo iná osoba priznala ako spovedník;
  • o skutočnostiach, ktoré zistili ako advokáti alebo lekári alebo pri výkone akéhokoľvek iného povolania alebo akejkoľvek inej činnosti, v ktorých sú viazaní povinnosťou utajiť akékoľvek skutočnosti, ktoré zistia pri výkone takéhoto povolania alebo činnosti.

Svedkovia môžu odmietnuť odpovedať na individuálne otázky, ak majú na to primeraný dôvod, najmä ak by svojou odpoveďou spôsobili sebe alebo priamym pokrvným príbuzným do akéhokoľvek stupňa alebo príbuzným z vedľajšej línie do tretieho stupňa závažné nepríjemnosti, značnú finančnú škodu alebo trestné stíhanie, alebo ak by svojmu manželovi/manželke alebo príbuznému na základe manželstva až do druhého stupňa, vrátane tohto stupňa (a to aj vtedy, ak už bolo manželstvo ukončené), alebo svojmu opatrovníkovi alebo zverencovi alebo osvojenému rodičovi alebo osvojenému dieťaťu spôsobili závažné nepríjemnosti, značnú finančnú škodu alebo trestné stíhanie (prvý odsek článku 233 ZPP).

HoreHore

Svedkovia však nesmú použiť riziko spôsobenia finančnej škody ako dôvod na odmietnutie svedčiť o právnych úkonoch, na ktorých sa zúčastnili ako svedkovia, o činnostiach týkajúcich sa sporu, ktoré vykonávali ako právni predchodcovia alebo zástupcovia akejkoľvek zo strán, o skutočnostiach týkajúcich sa majetkových režimov spojených s rodinnými zväzkami alebo manželstvom, o skutočnostiach týkajúcich sa narodenia, manželstva alebo smrti alebo kdekoľvek, podľa osobitných predpisov, musia podať žiadosť alebo učiniť vyhlásenie (článok 234 ZPP).

c) Možno sankcionovať alebo prinútiť svedčiť osobu, ktorá odmieta svedčiť?

Áno. Ak sa svedkovia, ktorí boli riadne predvolaní, nedostavia na súd a ich neprítomnosť nie je odôvodnená, alebo ak opustili miesto, na ktorom mali byť vypočutí, bez povolenia, súd môže nariadiť, aby boli na svoje náklady násilne predvedení, a môže im uložiť aj pokutu. Súd môže takúto pokutu uložiť aj svedkovi, ktorý sa dostaví na súd, ale po upozornení na dôsledky výpovede odmietne svedčiť alebo odpovedať na osobitné otázky z dôvodov, ktoré súd považuje za neopodstatnené. V takomto prípade môže súd, ak svedok nie je naďalej ochotný svedčiť, uväzniť svedka dovtedy, kým nebude ochotný svedčiť, alebo dovtedy, kým už jeho vypočutie nebude viac potrebné, nie však na dlhšie ako jeden mesiac (druhý a tretí odsek článku 241 ZPP).

d) Existujú osoby, od ktorých nemožno získať svedeckú výpoveď?

Svedkom môže byť akákoľvek osoba, ktorá je schopná poskytnúť informácie o skutočnostiach, ktoré sa majú dokázať (druhý odsek článku 229 ZPP). Oprávnenosť byť svedkom nezávisí od právnej spôsobilosti. Dieťa alebo osoba, ktorá bola vyhlásená za čiastočne alebo úplne právne nespôsobilú, môže byť svedkom, ak je skutočne schopná poskytnúť informácie o právne relevantných skutočnostiach. Otázku, či je svedok schopný svedčiť alebo nie, posudzuje súd individuálne.

HoreHore

Svedkom nemôže byť strana, ani právny zástupca strany, zatiaľ čo obvyklý zástupca (pooblaščenec) alebo sprostredkovateľ (stranski intervenient) môže.

7. Aká je úloha sudcu a strán pri vypočúvaní svedka? Za akých podmienok môže byť svedok vypočutý prostredníctvom novej technológie, napríklad, prostredníctvom televízie alebo videokonferencie?

Pokiaľ ide o vypočutie svedkov, pozri odpoveď na otázku 5 písm. b).

Nové technológie, napríklad spojenia prostredníctvom televízie alebo videa, sa v súčasnosti v praxi na vypočutie svedkov v Slovinsku nepoužívajú, hoci ZPP obsahuje ustanovenia o zaznamenaní konania pomocou primeranej modernej technológie (napríklad záznamy na páske) alebo stenografického zariadenia (článok 125 ZPP).

III. Hodnotenie dôkazov

8. Podlieha súd obmedzeniam pri vydaní rozsudku v prípade, že strana nezískala dôkazy legálnym spôsobom?

V slovinskej právnej teórii, judikatúre a právnych predpisoch sa problém dôkazov získaných neprípustným spôsobom doteraz objavoval iba v súvislosti s trestným konaním. ZPP v súčasnosti neobsahuje žiadne osobitné ustanovenia o neprípustných dôkazoch.

9. V prípade, že som stranou prípadu, bude sa moja vlastná výpoveď považovať za dôkaz?

Ak vyhlásenie tvorí súčasť sťažnosti alebo žiadosti určitého druhu, nebude sa považovať za dôkaz, ale bude mať funkciu skutočného potvrdenia stranou, v prípade ktorého musí strana predložiť aj primeraný dôkaz. Ak je vyhlásenie obsiahnuté v písomnosti predloženej ako dôkaz tvrdení strany, toto vyhlásenie bude mať funkciu písomnosti.

Vyhlásenie vydané stranou počas jej vypočutia sa tiež považuje za dôkaz, keďže ZPP uznáva za dôkaz aj vypočutie strán (článok 257 ZPP).

« Vykonávanie dôkazov a dôkazné prostriedky - Všeobecné informácie | Slovinsko - Všeobecné informácie »

HoreHore

Posledná úprava: 03-04-2009

 
  • Právo spoločenstva
  • Medzinárodné právo

  • Belgicko
  • Bulharsko
  • Česká republika
  • Dánsko
  • Nemecko
  • Estónsko
  • Írsko
  • Grécko
  • Španielsko
  • Francúzsko
  • Taliansko
  • Cyprus
  • Lotyšsko
  • Litva
  • Luxembursko
  • Mad'arsko
  • Malta
  • Holandsko
  • Rakúsko
  • Poľsko
  • Portugalsko
  • Rumunsko
  • Slovinsko
  • Slovensko
  • Fínsko
  • Švédsko
  • Spojené kráľovstvo