Európska komisia > EJS > Výkon súdnych rozhodnutí > Taliansko

Posledná úprava: 15-11-2007
Verzia na tlač Pridať do obľúbených

Výkon súdnych rozhodnutí - Taliansko

EJN logo

Táto stránka už nie je aktuálna. Stránka v pôvodnej jazykovej verzii bola aktualizovaná a nájdete ju na Európskom portáli elektronickej justície.


 

OBSAH

1. Čo znamená vymáhanie v občianskych a obchodných veciach? 1.
1.1. Zoznam typov vymáhania, ktoré vyžadujú od dlžníka, aby niečo vykonal, aby sa nejakého konania zdržal alebo aby zaplatil nejakú sumu. 1.1.
2. Aké sú podmienky, za ktorých sa môže vydať vymáhateľný nárok alebo rozhodnutie o vymáhaní? 2.
2.1. Postup 2.1.
2.1.1. Sú vymáhateľné súdne i mimosúdne rozhodnutia? 2.1.1.
2.1.2. Je potrebné na vymáhanie nároku vyžadovať súhlas od súdu? 2.1.2.
2.1.3. Ktorý súd je zodpovedný za nariadenie vymáhania? 2.1.3.
2.1.4. Pravidlá o právnom postavení, úlohách, zodpovednosti a právomociach orgánov činných v trestnom konaní. 2.1.4.
2.1.5. Využívanie právnikov alebo iných odborníkov na právo 2.1.5.
2.1.6. Rozsah nákladov za vymáhanie 2.1.6.
2.2. Za akých podmienok je súd oprávnený vymáhať rozhodnutia? Za aké dlhy a od ktorých dlžníkov? 2.2.
3. Predmet a charakter vymáhacích opatrení 3.
3.1. Aké typy aktív môžu byť predmetom vymáhania? 3.1.
3.2. Aké sú účinky vymáhacích opatrení? 3.2.
3.2.1. Aké sú účinky vymáhania na dlžníkov, ktorí neplnia svoje záväzky? Môžu naďalej disponovať svojím majetkom? Môžu sa im uložiť sankcie? 3.2.1.
3.2.2. Aké sú účinky na tretie strany? Aké povinnosti má banka v súvislosti s poskytovaním požadovaných informácií a so záväzkami uvalenými na vložené sumy? Aké sú sankcie za neplnenie uložených podmienok? 3.2.2.
3.3. Aká je platnosť týchto opatrení vzhľadom na dlžníka uznaného súdom? Je ich trvanie obmedzené zákonom alebo súdom? 3.3.
4. Existuje nejaká možnosť odvolania proti rozhodnutiu, ktorým sa takéto opatrenie povoľuje? 4.
4.1. Kto môže rozhodnutie napadnúť? 4.1.
4.2. Ktoré súdy sa zaoberajú takýmito prípadmi? 4.2.
4.3. Kedy uplynie lehota na podanie odvolania? 4.3.
4.4. Aký je účinok odvolania? 4.4.

 

1. Čo znamená vymáhanie v občianskych a obchodných veciach?

Vymáhanie umožňuje veriteľovi (fyzickej osobe alebo spoločnosti) získať to, na čo má nárok od inej osoby, ako výsledok súdneho rozhodnutia (alebo určitých krokov, ktoré sa podľa zákona považujú za porovnateľné so súdnymi rozhodnutiami).

Vymáhanie je teda postup, ktorý zákon upravuje rôznym spôsobom, a to v závislosti od charakteru nároku, t. j. aká je podlžnosť voči osobe, ktorá vyvolá postup na vymáhanie svojho nároku od dlžníka (rôzne metódy sú uvedené v oddiele 1.1). Podľa charakteru postupov vymáhania sa na nich zúčastňujú štátne orgány pod dohľadom súdu, ktorý príslušné strany požiadajú, aby zabezpečoval dodržiavanie rokovacieho poriadku stanoveného zákonom.

1.1. Zoznam typov vymáhania, ktoré vyžadujú od dlžníka, aby niečo vykonal, aby sa nejakého konania zdržal alebo aby zaplatil nejakú sumu.

V závislosti od obsahu opatrení (súdne rozhodnutia alebo iné opatrenia, ktoré majú rovnakú účinnosť ako rozhodnutia, ak dôjde k vymáhaniu) existujú rôzne spôsoby vymáhania, ktoré sa musia vykonať, aby sa vymohol nárok veriteľa. Postupy vymáhania majú tieto formy:

  1. Najbežnejším typom je postup, ktorým sa má pre vymáhajúceho veriteľa získať peňažná suma alebo hmotný majetok. Tento postup sa uplatňuje, keď na základe súdneho rozhodnutia alebo iného rovnocenného opatrenia má veriteľ nárok na určitú peňažnú sumu. Skladá sa z dvoch etáp: po prvé, zabavenie majetku, ktorý patrí súdom uznanému dlžníkovi (peňazí alebo iných aktív, pri určitých obmedzeniach - pozri oddiel 3.1), a podľa okolností následné odovzdanie peňazí (keď boli zabavené peniaze), majetku alebo peňazí získaných dražbou majetku v rámci vymáhacieho konania (prevodom majetku na peniaze) veriteľovi. Tento postup, ktorý je známy ako „nútené vyvlastnenie“, sa riadi rôznymi pravidlami v závislosti od toho, či je majetok nehnuteľný („nútené vyvlastnenie fixných aktív“), alebo hnuteľný („nútené vyvlastnenie hnuteľných aktív“).
  2. Postup vymáhania uvedený pod písmenom a) zahŕňa postup, ktorým veriteľ môže získať hmotný majetok, ktorý patrí dlžníkovi a je v čase vymáhania v držbe niekoho iného (tretia strana, ktorá nemá nič spoločné s daným sporom), alebo nárok, ktorý má dlžník vo vzťahu k tretej strane. Tento postup umožňuje veriteľovi získať to, na čo má nárok, v prvom prípade cestou vyvlastnenia majetku (ktorý je majetkom dlžníka, ale je v držbe tretej strany), v druhom prípade pomocou postupov, na ktorých sa zúčastňuje tretia strana a ich výsledkom je to, že veriteľ prevezme miesto dlžníka v posledne uvedenom vzťahu s treťou stranou, ktorá musí splniť svoje zmluvné záväzky vo vzťahu k vymáhajúcemu veriteľovi a nie k dlžníkovi. Tento spôsob vymáhania sa môže vysvetliť tak, že s úvermi sa poskytuje aj bohatstvo a výhody, t. j. zahŕňajú sa do (právneho) vymedzenia osobného majetku: nároky voči tretím stranám sa odpočítajú od aktív dlžníka a prevedú sa na stranu aktív vymáhajúceho veriteľa. Tento postup je známy ako „vyvlastnenie prostredníctvom tretích strán“.
  3. Druhý typ je určený na vrátenie tých položiek veriteľovi, ktorých vrátenie sa od dlžníka požaduje (napríklad prenajatý majetok po uplynutí platnosti zmluvy o prenájme), alebo na prevod majetku (napríklad keď dlžník už majetok predal veriteľovi, ale v skutočnosti ho neodovzdal). Tento postup, ktorý sa môže uplatňovať pri nehnuteľnom alebo hnuteľnom majetku, sa líši od postupu, ktorý bol opísaný pod písmenom a) tým, že majetok sa neprevedie z dlžníka na veriteľa (vyvlastnenie); týmto postupom sa jednoducho vráti veriteľovi majetok, ktorý podľa zákona vlastní. Tento postup je známy ako „povinný prevod”.
  4. Tretí typ vymáhania sa uplatňuje vtedy, keď vymáhajúci veriteľ má nárok na určitú formu správania zo strany dlžníka a nie na majetok. Tu sa od dlžníka žiada, či už podľa podmienok zmluvy alebo zo zákona, aby určitým spôsobom konal (napr. aby vykonal nejakú prácu na nehnuteľnosti, ktorú vlastní) alebo aby sa zdržal určitého konania (napr. aby nevykonal na nehnuteľnosti nejakú prácu, ktorou by sa porušili práva majiteľa susednej nehnuteľnosti). V týchto prípadoch postup vymáhania umožňuje, aby vymáhajúci veriteľ nechal iných uskutočniť určitý krok na náklady dlžníka, ktorý nesplnil svoje záväzky (konať), alebo aby nechal odstrániť prácu, ktorú dlžník vykonal nezákonne (ak záväzok znamená nekonať). Tento postup je známy ako „vymáhanie povinnosti konať alebo nekonať“.

2. Aké sú podmienky, za ktorých sa môže vydať vymáhateľný nárok alebo rozhodnutie o vymáhaní?

2.1. Postup
2.1.1. Sú vymáhateľné súdne i mimosúdne rozhodnutia?

Na základe zásady, z ktorej neexistujú žiadne výnimky, prv ako sa rozhodnutia stanú vymáhateľnými, musia byť splnené dve podmienky, formálna podmienka a vecná podmienka. Formálna podmienka je to, že musí byť vydané vymáhateľné rozhodnutie, t. j. akt alebo súdne rozhodnutie, ktoré sa podľa zákona musí vykonať. Vecná podmienka súvisí s obsahom rozhodnutia, ktoré sa podľa zákona musí týkať nároku, ktorý je „istý, určitý a splatný“. Potreba istoty je zrejmá, keďže žiadne vymáhanie sa nemôže konať, keď nie je isté, či dlh existuje a z čoho pozostáva. Potreba určitosti a splatnosti je vecným predpokladom vymáhania, keďže príkaz, ktorý obsahuje súdne rozhodnutie, sa nemôže splniť, ak neexistuje žiadny reálny spôsob jeho vykonania (dlžná peňažná suma, ktorú dlhuje dlžník veriteľovi, charakter položky, ktorá sa má odovzdať, požadované správanie atď., pozri 1.1), alebo ak zistený dlh nie je splatný, lebo sa musia splniť ďalšie zákonné podmienky. Ak tieto podmienky nie sú splnené, ale postup vymáhania sa už začal, proces môže prebiehať pod dohľadom súdu (pozri oddiel 4).

HoreHore

Rozhodnutie (t. j. súdny nástroj vydaný v súlade so zákonom), ktorým sa vymáhanie povoľuje, môže mať súdny alebo mimosúdny charakter.

Medzi súdne rozhodnutia patria všetky rozhodnutia a opatrenia, ktoré vydá súd v súvislosti so súdnym konaním a ktoré sa musia vymáhať podľa zákona:

  1. konečné rozsudky (vykonať platbu, previesť majetok alebo správať sa určitým spôsobom), ktoré nemôže revidovať vyšší súd, alebo dočasne vymáhateľné rozsudky [vo všeobecnosti všetky rozsudky vynesené na prvom stupni sú vymáhateľné, pokiaľ vykonanie nepozastavil odvolací súd];
  2. príkazy na zaplatenie peňažných súm vydané po vyrovnaní účtov;
  3. príkazy vydané v priebehu konania na zaplatenie súm, ktoré účastnícke strany prípadu nespochybnili;
  4. prechodné príkazy na vykonanie, pričom vyšetrujúci sudca nariadi zaplatenie peňažných súm alebo prevod aktív na základe určitých dôkazov z dokumentácie;
  5. správy zo zmierovacieho konania, ktorým sa riešia pracovné spory;
  6. súdne príkazy na zaplatenie peňažnej sumy alebo na prevod hnuteľného majetku, ktoré vydáva súd na základe určitých dokladov (ktorými sa preukazuje istota existencie dlhu podľa zákona) a ktoré sa stanú vymáhateľnými alebo sa uznajú ako dočasne vymáhateľné;
  7. výpovede v prípade uplynutia platnosti zmluvy o prenájme alebo ak mešká platba nájomného, ak tieto výpovede súd potvrdí;
  8. arbitrážne nálezy, ktoré sa stanú vykonateľnými (t. j. rozhodnutia, ktoré vynesú rozhodcovia, orgány, ktoré nie sú súčasťou súdnictva a skladajú sa z osôb, ktorých poslaním je urovnanie sporu dosiahnutím dohody medzi stranami sporu);
  9. príkazy vydané zamestnávateľom na zaplatenie peňažných súm pracovníkom prepusteným v rozpore so zákonom.

Mimosúdne rozhodnutia pozostávajú z dokladov, ktoré sa vypracujú mimo súdu a ktorými sa podľa zákona udeľuje oprávnenie osobám, ktoré uplatňujú svoje nároky, a majú osobitnú „účinnosť“ danú ich charakterom a pravidlami, ktorými sa riadi ich uplatňovanie v právnych vzťahoch, najmä vzhľadom na rýchlosť výmen. Z hľadiska tohto aspektu vymáhacieho konania sú rovnocenné s rozsudkami a inými súdnymi opatreniami na vymáhanie. Sú to najmä zmenky a niektoré formy úverov, ktoré sú výslovne vymáhateľné podľa zákona (dlžobné úpisy, bankové zmenky a nástroje vydané určitými bankami), daňové nároky vymáhateľné zo strany daňových orgánov, zmluvné dokumenty, ktoré prijal verejný notár a vyjadrujú vôľu alebo záväzok zaplatiť určitú peňažnú sumu (ale nie záväzky o konaní alebo zdržaní sa nejakého konania) a po reforme v roku 2006 časti notársky overených dokladov týkajúce sa platobných záväzkov.

HoreHore

2.1.2. Je potrebné na vymáhanie nároku vyžadovať súhlas od súdu?

Na začatie vymáhacieho konania nie je potrebné získať súhlas súdu, keďže charakter nároku sa stanovil v rámci rozhodnutia alebo nástroja (pozri 2.1.1). Stačí, keď súdny úradník zodpovedný za vymáhanie skontroluje, či je nárok po formálnej stránke v poriadku, a pripojí „príkaz na vymáhanie“, t. j. formuláciu ustanovenú zákonom, v ktorej sa vyžaduje, aby štátne orgány konali v súlade so svojimi právomocami (súdne orgány a vymáhajúce orgány, na ktoré sa zúčastnené strany obracajú o pomoc v prípade potreby). Na tento účel formulácia musí mať formu vyžadovanú zákonom a musí byť opatrená pečiatkou kancelárie súdu. Podobné pravidlá sa týkajú iných dokladov, ktoré dostáva verejný notár (pozri 2.1.1).

2.1.3. Ktorý súd je zodpovedný za nariadenie vymáhania?

Materiálnu zodpovednosť má súd prvého stupňa so všeobecnou právomocou. Zmierovací sudcovia, od ktorých sa žiada riešenie bežných prípadov v spoločnosti, pri ktorých sa neuplatňuje rozsiahle vyrovnanie, zo zákona nesmú vymáhať rozhodnutia. Keď sa stanoví materiálna zodpovednosť, musí sa ešte prideliť zodpovednosť územná. Keď sa vymáhanie týka hnuteľného alebo nehnuteľného majetku (pozri 1.1, písmeno a) a c)), zodpovedný je súd v mieste, kde sa majetok nachádza; keď sa vymáhanie týka nárokov s účasťou tretích strán (pozri 1.1, písmeno b)), zodpovedný je súd v mieste sídla tretej strany; keď sa vymáhanie týka záväzkov konať alebo zdržať sa konania (pozri 1.1, písmeno d)), zodpovedný je súd v mieste, kde sa záväzok musí splniť. Materiálna právomoc, ktorá je ustanovená zákonom, sa nesmie meniť a dopĺňať na základe dohody zúčastnených strán, lebo súvisí s deľbou práce v rámci organizácie súdnictva, a preto sa prijali rozhodnutia vo všeobecnom záujme. Pravidlá o územnej právomoci však nemajú rovnakú účinnosť, lebo sú vypracované v záujme účastníckych strán konania, ktoré môžu s určitými výnimkami dospieť k inej dohode.

HoreHore

2.1.4. Pravidlá o právnom postavení, úlohách, zodpovednosti a právomociach orgánov činných v trestnom konaní.

Vymáhanie sa zveruje súdnym vykonávateľom, štátnym úradníkom, ktorí sú členmi súdnej správy. Súdni vykonávatelia podnikajú kroky potrebné na vykonanie rozhodnutia, v prípade potreby s pomocou iných osôb, ako sú odborníci, ktorí majetok ocenia, alebo správcovia, či administrátori aktív, ktoré musia byť v úschove alebo v správe. Najnovšie reformy vo vymáhacom konaní, ktoré sa týkajú nehnuteľného majetku, umožňujú súdu zveriť operácie týkajúce sa predaja majetku verejným notárom. Všetky kroky, ktorými sú poverené štátne orgány činné v trestnom konaní, však môžu prebiehať pod dohľadom a riadením súdu. Preto vždy, keď sa objaví nejaký problém alebo konflikt, súdni vykonávatelia, verejný notár alebo zúčastnené strany informujú súd, ktorý vymáhanie riadi, a tento potom zúčastnené strany predvolá a vydá príslušné pokyny.

2.1.5. Využívanie právnikov alebo iných odborníkov na právo

Vymáhacie konanie má takú istú štruktúru ako súdne konanie, lebo ho nariaďuje súd. Vykonáva sa na základe nástrojov, ktoré vydáva alebo povoľuje súd, ktorý zúčastnené strany vypočul v sporovom konaní, a to môže viesť k riadnemu súdnemu procesu (pozri oddiel 4). So zreteľom na jeho charakter sa teda vo vymáhacom konaní vždy vyžaduje právny zástupca.

2.1.6. Rozsah nákladov za vymáhanie

Neexistujú žiadne pevne stanovené sadzby pre rôzne formy vymáhania. Náklady na konanie môžu kolísať podľa zložitosti vykonaných krokov (môže byť potrebné majetok oceniť, vymenovať administrátorov alebo správcov, ktorí majú nárok na odmenu, inzerovať dražby v novinách alebo na internetových stránkach atď.). Všeobecne platí, že vymáhajúci veriteľ zaplatí náklady vopred a tieto sa následne účtujú osobe, od ktorej sa rozhodnutie vymáha. Pokiaľ ide o právne poplatky, sadzby pre odborníkov (ktoré sa musia platiť zo zákona) sa stanovujú na základe mimoriadne presných pravidiel a stanovuje sa minimálna a maximálna suma, ktorá sa má zaplatiť právnemu zástupcovi v závislosti od typu a hodnoty prípadu.

HoreHore

2.2. Za akých podmienok je súd oprávnený vymáhať rozhodnutia? Za aké dlhy a od ktorých dlžníkov?

Formálne a vecné podmienky, ktorými sa riadi vymáhanie a triedenie príkazov na vymáhanie, sú stanovené vyššie (pozri otázku 2.1.1). Podľa talianskych zákonov musí byť splnená ďalšia podmienka, ktorá sa v skutočnosti netýka postupu vymáhania, ale predchádza mu. Veriteľ musí pred začatím postupu zaslať dlžníkovi doklad známy ako precetto (písomná výzva), v ktorej vyzve dlžníka, aby dobrovoľne splnil záväzky, ktoré na ňom spočívajú podľa rozhodnutia (rozsudku atď.), určí termín a informuje dlžníka o tom, že nesplnenie bude viesť k vymáhaniu rozhodnutia. Cieľom je dať dlžníkovi termín, do ktorého môže rozsudok splniť dobrovoľne, a tak sa vyhnúť vymáhaniu rozhodnutia, pričom sa pre veriteľa stanoví termín (deväťdesiat dní), do ktorého musí vymáhanie začať.

3. Predmet a charakter vymáhacích opatrení

3.1. Aké typy aktív môžu byť predmetom vymáhania?

V zásade môže byť predmetom vymáhania každý hnuteľný a nehnuteľný majetok a všetky nevyrovnané pohľadávky veriteľa, keďže predstavujú záruku pre veriteľa. Zákon však výslovne ustanovuje veľké množstvo výnimiek, v ktorých sa zohľadňuje charakter alebo funkcia majetku. Podľa tradičnej judikatúry určité nanajvýš osobné typy majetku nesmú byť predmetom vymáhania. Patria sem bohoslužobné predmety, predmety, ktoré majú podstatný význam pre život človeka (odevy, elektrické spotrebiče, domáci nábytok atď.), pokiaľ to nie sú predmety značnej hodnoty, a osobné doklady (listy, rukopisy atď.), pokiaľ nie sú súčasťou zbierky. Obmedzenia sa tiež kladú na sociálne dôvody. Žiadosti zamestnancov o platby od zamestnávateľov v štátnom a súkromnom sektore môžu podliehať vymáhaniu len v rámci určitých hraníc, v závislosti od príslušného prípadu (vo všeobecnosti jedna pätina, ale existujú špeciálne pravidlá, ktorými sa riadia rôzne kategórie zamestnancov), aby sa zamestnancovi/dlžníkovi umožnilo pokryť základné životné potreby. Podobne nástroje, predmety a knihy, ktoré sú pre dlžníka dôležité preto, aby mohol vykonávať svoje zamestnanie, môžu byť predmetom vymáhania len v rámci veľmi prísnych obmedzení. Určité nároky nemôžu byť predmetom vymáhania, ako sú sociálne dávky ľudí v núdzi alebo invalidov, platby výživného, t. j. sumy, ktoré platí jeden člen rodiny inému (rodičia deťom, jeden manželský partner druhému atď.), keď je osoba v núdzi a nemá dostatok finančných prostriedkov. Existujú ďalšie obmedzenia, ustanovené na základe osobitných pravidiel, aby sa zabezpečilo krytie potrieb, ktorých význam prevažuje nad záujmami veriteľa. Medzi najdôležitejšie patria situácie s uplatňovaním vymáhania, keď dlžníkom je verejná správa: v takých prípadoch sa podľa osobitných pravidiel vyžaduje, aby 1) za určitých okolností vymáhanie nezačalo prv, ako uplynie určitý čas, čím sa správe umožní dokončiť účtovné postupy podľa zákonov o štátnych orgánoch, 2) určité štátne fondy určené na plnenie prioritných sociálnych potrieb (napr. prostriedky na protidrogové opatrenia) sa nemôžu za žiadnych okolností stať predmetom vymáhania. Nakoniec existujú pravidlá, ktoré bránia vymáhaniu s uplatňovaním určitých osobitných záruk, ako sú akcie alebo holdingy v družstvách, čím sa má zabezpečiť, aby cudzie strany nemohli získať vstup do družstva prostredníctvom vymáhania (pravidlá „schválenia“).

HoreHore

3.2. Aké sú účinky vymáhacích opatrení?
3.2.1. Aké sú účinky vymáhania na dlžníkov, ktorí neplnia svoje záväzky? Môžu naďalej disponovať svojím majetkom? Môžu sa im uložiť sankcie?

Postupy vymáhania vychádzajú z podmienok uvalených na majetok dlžníka. Súdni vykonávatelia, ktorí majú príkaz na vymáhanie, vyhľadajú majetok alebo peňažnú sumu v bydlisku dlžníka, u neho osobne alebo v priestoroch tretích strán. Môžu mať prístup do domu a ak narazia na prekážky, môžu prekonať odpor dlžníka, pokiaľ je to potrebné aj s pomocou polície a poriadkovej služby. Keď sa dané aktívum nájde, obstaví sa. Obstavenie je príkaz vydaný dlžníkovi, aby sa od daného momentu zdržal akéhokoľvek konania v súvislosti s aktívom, ktoré by mohlo viesť k vyňatiu aktíva z postupu. V prípade nehnuteľného majetku sa obstavenie zaeviduje do katastra nehnuteľností, čím sa o tejto skutočnosti informujú tretie strany. Súdni vykonávatelia potom zašlú peniaze, dokumentárne akreditívy a cenné predmety, ktoré našli, súdnemu úradníkovi. Všetky ostatné položky, predovšetkým nehnuteľný majetok, sa zveria do úschovy (alebo za určitých podmienok dlžníkovi, napríklad ak dlžník v danej nehnuteľnosti býva). V každom prípade súd zodpovedný za vymáhanie vydá správcovi alebo administrátorovi majetku potrebné pokyny na čas, keď sa čaká na predaj alebo odovzdanie majetku veriteľovi. Tieto pokyny sa musia dodržiavať a správca alebo administrátor nesie zodpovednosť podľa občianskeho práva (za všetky škody) a podľa trestného práva, na základe rôznych ustanovení Trestného zákonníka vtedy, keď sa majetok odstráni, zničí alebo sa umožní jeho poškodenie v dôsledku činov spáchaných úmyselne alebo z nedbalosti.

HoreHore

Obstavenia nie sú nezvratné. Na žiadosť dlžníka súd môže nahradiť obstavenie majetku (alebo pohľadávky tretích strán) obstavením peňažnej sumy, ktorú dá dlžník k dispozícii. Táto suma sa môže prevádzať v splátkach. Okrem toho, ak hodnota majetku presahuje výšku nároku, ktorý sa má vymáhať, a náklady na konanie, súd nariadi zníženie obstávky tým, že sa z nej vyjmú určité predmety alebo časti.

3.2.2. Aké sú účinky na tretie strany? Aké povinnosti má banka v súvislosti s poskytovaním požadovaných informácií a so záväzkami uvalenými na vložené sumy? Aké sú sankcie za neplnenie uložených podmienok?

Aktíva sa obstavia na čas do ukončenia postupu vymáhania s tým, že následné kroky týkajúce sa týchto aktív, i keď sú samy osebe formálne platné, nemajú žiadny účinok vo vzťahu k vymáhaniu, ktoré pokračuje a uzavrie sa nezávisle od nich. Tá istá zodpovednosť, ako majú správcovia a administrátori (pozri 3.2.1), sa týka zamestnancov banky, ktorí nesmú poskytovať žiadne informácie o podmienkach uvalených na vklady, bežné účty alebo cenné papiere bez prechádzajúceho súhlasu vymáhajúceho súdu.

3.3. Aká je platnosť týchto opatrení vzhľadom na dlžníka uznaného súdom? Je ich trvanie obmedzené zákonom alebo súdom?

Ako sa konštatuje v odpovedi na otázku 3.2.1, vymáhanie bráni dlžníkovi disponovať s majetkom (alebo sa disponovanie obmedzuje v hraniciach uložených súdom). Týmto záväzkom sa má zabezpečiť, aby sa nárok veriteľa rešpektoval, a teda platí až pokým sa majetok nepredá alebo neprevedie na veriteľa. Keď sa majetok obstaví, vymáhajúci veriteľ musí žiadať, aby formality potrebné na vyrovnanie nároku pokračovali v určitých časových lehotách. Ak konečné termíny uplynú bez toho, aby bola podaná požiadavka na predaj alebo pridelenie aktív, obstávka sa stáva neúčinnou a konanie sa skončí (môže sa začať nové vymáhacie konanie).

HoreHore

4. Existuje nejaká možnosť odvolania proti rozhodnutiu, ktorým sa takéto opatrenie povoľuje?

4.1. Kto môže rozhodnutie napadnúť?

Vymáhacie konania prebiehajú pod kontrolou súdu. Osoba, proti ktorej sa vymáhanie požaduje, môže podať odvolanie na súd, ktorý má kontrolu vykonávať, a to formou námietky. Námietky môže vzniesť dlžník alebo akákoľvek strana, ktorá utrpela ujmu v dôsledku konania veriteľa (napríklad keď zúčastnené strany tvrdia, že majetok, ktorý je predmetom vymáhania, v skutočnosti patrí im). Vymáhanie sa môže napadnúť pred konaním alebo počas vymáhacieho konania. Reakcie dlžníka a tretích strán sa nazývajú námietky proti vymáhaniu a popierajú právo na vymáhanie nároku alebo na konanie zo subjektívnych alebo objektívnych dôvodov. Odvolania sú tiež povolené vtedy, keď jednotlivé kroky týkajúce sa postupu vymáhania obsahujú formálne nezrovnalosti. V takom prípade je tento nástroj známy ako odvolanie proti vymáhaciemu úkonu.

4.2. Ktoré súdy sa zaoberajú takýmito prípadmi?

V prvom prípade (námietky proti vymáhaniu) súd zodpovedný za prípady v tejto oblasti, ktoré zahŕňajú predmetné sumy, vypočuje námietky v riadnom samostatnom konaní a potom vynesie rozhodnutie. Námietky proti vymáhaciemu konaniu sa podávajú na súde zodpovednom za vymáhanie, ktorý preskúma žiadosti a vydá rozhodnutie. V obidvoch prípadoch je povolené podanie odvolania proti rozsudku len na odvolací súd (po reforme z roku 2006).

4.3. Kedy uplynie lehota na podanie odvolania?

Námietky proti vymáhaniu sa môžu podávať pred konaním alebo počas neho. Preto tu neexistuje žiadne osobitné časové obmedzenie. Existuje však prirodzená konečná lehota, a to ukončenie vymáhacieho konania. Na druhej strane, námietky proti vymáhaciemu úkonu sa musia podať do piatich dní od vykonania sporného úkonu.

4.4. Aký je účinok odvolania?

Ak existujú závažné dôvody, súd pozastaví vymáhanie a nariadi opatrenia potrebné na zabránenie nespravodlivej ujmy. Ak vymáhací postup dospel do štádia, v ktorom sa rozdeľujú výnosy, pozastavenie je povinné.

« Výkon súdnych rozhodnutí - Všeobecné informácie | Taliansko - Všeobecné informácie »

HoreHore

Posledná úprava: 15-11-2007

 
  • Právo spoločenstva
  • Medzinárodné právo

  • Belgicko
  • Bulharsko
  • Česká republika
  • Dánsko
  • Nemecko
  • Estónsko
  • Írsko
  • Grécko
  • Španielsko
  • Francúzsko
  • Taliansko
  • Cyprus
  • Lotyšsko
  • Litva
  • Luxembursko
  • Mad'arsko
  • Malta
  • Holandsko
  • Rakúsko
  • Poľsko
  • Portugalsko
  • Rumunsko
  • Slovinsko
  • Slovensko
  • Fínsko
  • Švédsko
  • Spojené kráľovstvo