Právny poriadok
Organizácia súdnictva
Právnické povolania
Právna pomoc
Právomoc súdov
Návrh na začatie konania
Procesné lehoty
Rozhodné právo
Doručovanie písomností
Vykonávanie dôkazov a dôkazné prostriedky
Predbežné opatrenia a zabezpečovacie opatrenia
Výkon súdnych rozhodnutí
Zjednodušené a zrýchlené konania
Rozvod
Rodičovské práva a povinnosti
Nárok na výživné
Konkurzné konanie
Alternatívne spôsoby riešenia sporov
Odškodnenie obetí trestných činov
Automatické spracovanie
Zákonom sa ustanovujú absolútne dôvody na rozvod (pozri otázku 2), ktoré predstavujú potrebné, i keď nie dostatočné, podmienky na povolenie rozvodu. Využitím hodnotiacich právomocí, ktoré sa môžu líšiť svojím rozsahom pôsobnosti, v závislosti od konkrétnych dôvodov na rozvod, súd musí dospieť k záveru, že manželstvo sa definitívne rozpadlo, čo je spoločný základ všetkých dôvodov na rozvod.
Tieto previerky sú potrebné, i keď zúčastnené strany podajú spoločnú žiadosť o rozvod. Samotná dohoda manželov nie je dôvodom na rozvod (a teda v Taliansku inštitút rozvodu po vzájomnej dohode v skutočnosti neexistuje). Súd musí pred povolením rozvodu vždy preveriť všetky skutočnosti, ktorými je žiadosť podložená, a až potom povoliť rozvod.
Súd rozvedie manželstvá, ktoré boli uzatvorené podľa Občianskeho zákonníka, alebo zbaví dvojicu občianskych dôsledkov manželstva, ak bolo manželstvo uzavreté cirkevným sobášom a bolo riadne zaregistrované v matrike. Konanie musí prebehnúť za účasti štátneho zástupcu.
Zdroj: Zákon č. 898 z 1. decembra 1970, zmenený a doplnený zákonom č. 436 z 1. augusta 1978 a zákonom č. 74 zo 6. marca 1987.
O rozvod môže požiadať jeden z manželov:
V zásade, okrem scenárov „trestného práva“ (ku ktorým patria, okrem uznania vinným zo závažných trestných činov prípady, keď je osoba zbavená viny na základe zníženej zodpovednosti, premlčania trestného činu alebo nedostatku objektívnych dôvodov na uloženie sankcií v prípade incestu), dôvodmi na rozvod sú súdna rozluka, anulovanie manželstva, zrušenie manželstva alebo nové manželstvo, ktoré uzavrel manželský partner v zahraničí, nenaplnenie manželstva alebo zmena pohlavia.
Vzťahy medzi manželmi: Povolenie rozvodu znamená:
Rozvodom sa neprerušia väzby príbuzenské, a najmä sa nezruší prekážka priameho príbuzenstva (oddiel 87 článok 4 Občianskeho zákonníka); manželskí partneri-cudzinci nestrácajú svoje občianstvo, ktoré nadobudli po uzavretí manželstva.
Rozdelenie majetku manželov: Rozvodom zaniká spoločný majetok (do ktorého patrí všetko, čo si manželia kúpili spolu alebo osobitne počas trvania manželstva, okrem osobných predmetov uvedených v oddiele 179 Občianskeho zákonníka) a dedičného majetku. Ak však deti ešte nedosiahli plnoletosť, majetok naďalej existuje. Nemá to žiadny vplyv na bežné vlastníctvo (napríklad predmety, ktoré sa nadobudli pro quota pred uzavretím manželstva alebo počas trvania manželstva, v ktorom je majetok rozdelený), ktoré sa môže zrušiť na žiadosť jedného z manželov.
Rodičovská zodpovednosť: Súd, ktorý povolí rozvod, taktiež zveruje starostlivosť o deti jednému z rodičov alebo, ak sa to považuje za rozhodnutie v záujme dieťaťa, obidvom manželom spolu alebo striedavo; stanoví pravidlá návštev rodiča, ktorému nebola zverená starostlivosť. Vydá pokyny týkajúce sa správy majetku dieťaťa a stanoví výšku výživného, ktoré platí rodič bez zverenej starostlivosti.
Právo zostať bývať v dome rodiny sa prednostne priznáva tomu manželskému partnerovi, ktorému sa zveruje starostlivosť. (Ďalšie podrobnosti pozri v oddiele „Rodičovská zodpovednosť - Taliansko“).
Povinnosť platiť výživné: Pri povolení rozvodu súd ako odpoveď na žiadosť zúčastnenej strany nariadi pravidelné platenie výživného tomu manželskému partnerovi, ktorý nemá dostatok prostriedkov alebo si ich objektívne nedokáže zaobstarať. Povinnosť platiť výživné zaniká, keď poberateľ výživného uzavrie nové manželstvo. Keď sa obidve strany dohodnú, vyrovnanie pri rozvode sa môže tiež urobiť v jedinom kroku prevodom vlastníckych práv na majetok na manžela, ktorý ich rozvodom získava. (Ďalšie podrobnosti pozri v oddiele Nárok na výživné - Taliansko).
Ďalšie účinky: Manželia, ktorí sa rozviedli, ale neuzavreli nové manželstvo a majú nárok na vyrovnanie v súvislosti s rozvodom, majú tiež nárok na podiel z každej dávky pri ukončení pracovného pomeru vyplatenej manželskému partnerovi. V prípade úmrtia bývalého manžela pozostalý manželský partner má nárok na poberanie prevoditeľného dôchodku alebo na podiel na dôchodku každého nasledujúceho manželského partnera a na dedičstvo, keď je príslušná osoba v núdzi. Zákon tiež dovoľuje, aby manželský partner, ktorý má nárok na vyrovnanie, požiadal o hypotekárnu zástavu v rozsudku alebo o zabavenie majetku manželského partnera potrebného na uskutočnenie vyrovnania.
Neplatenie výživného manželskému partnerovi alebo deťom: Na základe oddielu 570 Trestného zákonníka manželský partner, ktorý neplatí výživné svojmu manželskému partnerovi a/alebo svojmu dieťaťu (svojim deťom), dopúšťa sa trestného činu.
Súdna rozluka znamená, že sa od partnerov už zákonom nevyžaduje, aby spolu žili. De facto rozluka nemá žiadny účinok (s výnimkou situácií, ktoré vznikali pred reformou zákona č. 151 z roku 1975).
Rozluka nemá žiadny vplyv na manželský vzťah okrem tej skutočnosti, že oslabuje väzby.
K súdnej rozluke môže dôjsť na základe súdneho príkazu alebo vzájomnou dohodou.
Zdroje: Najdôležitejšie pravidlá sú ustanovené v občianskom zákonníku (oddiel 150 a nasl.; otázky týkajúce sa dedenia pozri v oddieloch 548 a 585 Občianskeho zákonníka).
Predpokladom súdnej rozluky je zistenie takých skutočností, ktoré by urobili pokračovanie manželského života neznesiteľným alebo by mali vážny a škodlivý dosah na výchovu detí. Žiadosť môže podať aj ten manželský partner, ktorý je za daný stav zodpovedný.
Keď zúčastnená strana podá žiadosť, ak to okolnosti vyžadujú, súd rozhodne o tom, kto je za rozluku zodpovedný (reformovaný zákon z roku 1975 týmto spôsobom nahradil predchádzajúce prisúdenie viny, čím sa upustilo od zásady „sankcie“ na základe viny a zaviedla sa zásada „nápravy“ pre situáciu, keď spolužitie je neznesiteľné alebo by bolo škodlivé pre maloleté deti).
Zodpovednosť (žiadosť o ňu sa môže podať len pri súdnom rozhodnutí o odluke) je dôležitá, keď sa platí výživné a pri otázkach v súvislosti s dedičstvom. Účasť štátneho zástupcu je povinná.
Rozluka na základe vzájomnej dohody je postavená na dohode manželských partnerov, ale účinnosť nadobúda až so súhlasom súdu, v zodpovednosti ktorého je preveriť, či v dohodách, ku ktorým manželia dospeli, sa rešpektujú bežné záujmy rodiny. Konkrétne, ak dohoda týkajúca sa starostlivosti o deti a ich výchovu nie je v záujme detí, súd predvolá zúčastnené strany a urobí potrebné zmeny. Keď je riešenie nevhodné, súd môže odmietnuť udelenie súhlasu. V judikatúre sa stanovuje, že prítomnosť štátneho zástupcu nie je potrebná, pokiaľ sa záležitosť netýka maloletých.
Osobné vzťahy: Súdnou rozlukou alebo rozlukou na základe vzájomnej dohody sa ruší požiadavka na všetky formy pomoci, ktorá sa vyžaduje, keď dvojica žije spolu, neplatí tu prezumpcia otcovstva. Žena nestráca manželovo priezvisko, ktoré sa pridalo k jej vlastnému, ale na jej žiadosť môže súd zakázať jeho používanie, keď to môže spôsobiť závažnú ujmu, a môže tiež žene povoliť toto meno nepoužívať, keď to môže byť na jej škodu.
Delenie majetku manželov: Rozlukou sa ruší spoločný majetok.
Rodičovská zodpovednosť: Súd stanovuje pravidlá rozluky týkajúce sa starostlivosti o deti a určuje výšku výživného, ktoré musí dieťaťu platiť ten rodič, ktorému sa dieťa nezverí do starostlivosti. Právo zostať bývať v dome rodiny sa prednostne priznáva tomu manželskému partnerovi, ktorému sa zveruje starostlivosť. (Ďalšie podrobnosti pozri v oddiele „Rodičovská zodpovednosť- Taliansko“).
Povinnosť platiť výživné: Na požiadanie súd udelí manželskému partnerovi, ktorý nenesie zodpovednosť za rozluku, právo na poberanie výživného od manželského partnera, ak prvý nemá dostatok vlastných prostriedkov. Manželský partner v núdzi má nárok na poberanie platieb výživného, t. j. pravidelnej sumy potrebnej na živobytie, aj keď je zodpovedný za rozluku (ďalšie podrobnosti pozri v oddiele „Nárok na výživné - Taliansko“).
V judikatúre platilo, že vyrovnanie pri rozluke by sa malo upraviť automaticky rovnako, ako sa uplatňuje výslovne pri vyrovnaní v prípade rozvodu.
Opatrenia v súvislosti so starostlivosťou o deti a výpočet platby (pre manželského partnera a deti) sa môžu meniť a dopĺňať. Nepoukazovanie platieb výživného je trestný čin podľa oddielu 570 trestného zákona.
Rozluka so zodpovednosťou a bez zodpovednosti: Odlúčení manželia, ktorí sa nepovažujú za zodpovedných za rozluku, naďalej majú právo na dedičstvo, podobne ako manželia, ktorí nie sú odlúčení.
Manželskí partneri, ktorí sa považujú za zodpovedných za rozluku, majú nárok na výživné len vtedy, ak majú nárok na platby výživného od zosnulého manžela, keď je otvorené dedičské konanie (oddiel 548 a 585 Občianskeho zákonníka).
Iné účinky: Nariadením rozluky sa udeľuje nárok na registráciu prisúdenej hypotéky. V prípade neplnenia a ako odpoveď na žiadosť oprávnenej osoby súd môže prikázať zabavenie majetku povinnej osoby a nariadiť tretím stranám, od ktorých sa žiadajú pravidelné platby povinnej osobe, aby prevádzali časť sumy na príjemcu.
Na základe oddielu 117 a nasledujúcich sa v Občianskom zákonníku vymedzujú rôzne prípady neplatnosti, ktoré môžu viesť k zrušeniu alebo k anulovaniu manželstva. Vhodnejšie je používať kategóriu neplatnosti a skúmať konkrétne hľadiská neplatnosti a uplatniteľné zákony.
Manželstvo je neplatné, ak je narušené jedným zo spôsobov uvedených v zákone, a jeho neplatnosť sa musí dosiahnuť príslušným postupom.
Konanie na vyhlásenie manželstva za neplatné sa neoznamuje dedičom, pokiaľ prípad už nie je v konaní. Účasť štátneho zástupcu je povinná.
Zdroj: Najdôležitejšie pravidlá sú v oddieloch 117 až 129a Občianskeho zákonníka.
Manželstvo môže byť neplatné pre niektorý z týchto dôvodov (oddiel 117 a nasledujúce Občianskeho zákonníka):
Ak manželia konali s dobrým úmyslom (t. j. keď pri uzavretí manželstva nepoznali prekážky), manželstvo sa považuje za platné, pokiaľ sa neprehlási za neplatné a anulovanie je účinné ex nunc (domnelé manželstvo). Deti narodené alebo počaté počas manželstva sa považujú za manželské, a teda platí pre ne pravidlo, ktorým sa riadi rozluka manželov, ktorí majú deti.
Súd môže tiež žiadať, aby jeden z manželov pravidelne poukazoval platby druhému najviac tri roky, keď druhý partner nemá dostatok prostriedkov a neuzavrel nové manželstvo.
Keď len jeden z manželov konal s dobrým úmyslom, účinky zdanlivého manželstva platia pre tohto manželského partnera a všetky deti. Manželský partner, ktorý konal so zlým úmyslom, musí platiť primerané odškodnenie zodpovedajúce výživnému počas troch rokov a platiť výživné, ak žiadne iné osoby nie sú povinné.
Keď obidvaja manželia konali so zlým úmyslom, manželstvo má dosah na deti narodené alebo počaté počas manželstva, pokiaľ dôvodom pre vyhlásenie manželstva za neplatné nie je bigamia alebo incest; deti narodené v manželstve, ktoré bolo anulované z dôvodu bigamie, môžu získať status nemanželských detí z preukázaného otcovstva.
Dobrý úmysel sa predpokladá a musí byť prítomný len v momente uzavretia zväzku.
Neexistujú žiadne ustanovenia pre alternatívne spôsoby riešenia problémov súvisiacich s rozvodom (alebo s rozlukou), konkrétne neexistuje žiadne ustanovenie pre sprostredkovanie v rodine. Parlament v súčasnosti posudzuje návrh právneho predpisu, ktorým sa ustanovuje sprostredkovanie v rodine, so zámerom umožniť manželom dosiahnuť dohodu vo veci starostlivosti o deti.
Pravidlá pre rozvodové konanie platia aj pre konanie o súdnej rozluke, pokiaľ nie sú nezlučiteľné, pričom sa uplatňuje oddiel 706 a nasledujúce Občianskeho súdneho poriadku.
Konanie má formu špeciálneho vyšetrovacieho postupu, ktorý sa riadi inými pravidlami ako riadne procesy, najmä pokiaľ ide o predbežnú fázu.
Súdna právomoc: Súd zasadá ako „súdna stolica“ v mieste bydliska alebo sídla obvineného alebo, keď obvineného nemožno vypátrať alebo býva v zahraničí, v mieste bydliska alebo sídla navrhovateľa. Keď obidve strany žijú v zahraničí, prípad môže prejednávať ktorýkoľvek súd v krajine. Keď ide o rozvod na základe vzájomnej dohody, manželia si môžu zvoliť miesto bydliska alebo sídla jedného z nich.
Konanie: Návrh na rozvod je vo forme žiadosti, ktorá sa podá u súdneho vykonávateľa na súde s právomocou. Informačné doklady by sa mali priložiť k žiadosti, ale môžu sa pripraviť aj pri vypočutí. Navrhovateľ je povinný zabezpečiť, aby manželský partner bol informovaný o žiadosti a o nariadení predsedajúceho sudcu, v ktorom je stanovený termín vypočutia manželov. Ak pokus o zmier počas vypočutia pred predsedajúcim sudcom je neúspešný, predsedajúci sudca vydá predbežné nariadenia v záujme manželov a ich detí a stanoví dátum vypočutia pred vyšetrujúcim sudcom, ktorý prípad preskúma v súlade s pravidlami, ktorými sa riadi vyšetrovacie konanie.
Rozvod na základe vzájomnej dohody: pri spoločnej žiadosti sa predpokladá, že manželia sa dohodli na rozvode a na následných podmienkach týkajúcich sa detí a finančných vzťahov. Konanie sa tým zjednoduší.
Zdroje: Zákon č. 898 z roku 1970 a následné zmeny a doplnenia; v prípade súdnej rozluky sa uplatňujú aj oddiely 706 - 711 Občianskeho súdneho poriadku.
Získať právnu pomoc, a teda právne zastupovanie bez toho, aby sa museli platiť náklady na obhajobu a iné súdne výdaje, je možné. Právna pomoc je tiež k dispozícii cudzím štátnym príslušníkom, ktorí majú zákonný pobyt v Taliansku. Podmienky oprávnenosti možno nájsť v zákone č. 1990/217 a v informačnom materiáli o právnej pomoci. Keďže žiadosti sa musia predkladať advokátskej komore, možno ich vyhľadať na internetovej stránke príslušnej advokátskej komory (adresa rímskej advokátskej komory je www.ordineavvocati.roma.it
) a stránka ministerstva spravodlivosti je www.giustizia.it/servizi_cittadino/patrocinio_stato.htm
-
-
.
Zdroj: Zákon č. 217 z roku 1990 zmenený a doplnený zákonom č. 134 z roku 2001.
Odvolať sa proti nariadeniu o súdnej rozluke, rozvode alebo anulovaniu je možné. Proti rozhodnutiam, ktoré nemajú konečnú platnosť v rozvodových konaniach (napr. keď prípad pokračuje tak, že možno dosiahnuť vyrovnanie) alebo v konaniach o rozluke (napr. keď prípad pokračuje tak, že možno rozhodnúť o zodpovednej osobe alebo o vyrovnaní), nemožno namietať osobitným odvolaním (t. j. spolu s konečným rozsudkom); musia sa napadnúť v súlade so zákonom.
Platí tu nariadenie (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003. Ustanovuje sa v ňom štandardný postup pre všetky členské štáty EÚ.
Uznanie je automatické. Nie je teda potrebný žiadny postup na aktualizáciu matriky po konečnom rozsudku o rozvode, súdnej rozluke alebo anulovaní.
Každej zúčastnenej strane, ktorá má o to záujem, sa však môže vydať vyhlásenie s tým, že rozhodnutie môže, ale nemusí byť uznané. V tomto nariadení sa stanovujú osobitné dôvody pre neuznanie. Žiadosť (vo forme odvolania) sa musí podať na odvolacom súde s územnou právomocou (s odkazom na miesto vykonania úradného príkazu v súlade s vnútornými pravidlami). Súd koná bez odkladu (alebo rozporového konania) a rozhodnutie oznámi navrhovateľovi.
Každá strana môže napadnúť rozhodnutie o uznaní na tom odvolacom súde, ktorý toto rozhodnutie vydal, a to do jedného mesiaca od jeho oznámenia (do dvoch mesiacov, ak druhá strana je občanom iného štátu). V tejto druhej fáze sa uplatňuje zásada sporu a pravidlá normálneho súdneho konania.
Proti úradnému nariadeniu o námietke je možné podať odvolanie na odvolacom súde (pozri prílohy k nariadeniu).
Súdna rozluka a rozvod sa riadi vnútroštátnymi právnymi predpismi spoločnými pre obidvoch manželov v čase podania žiadosti. V prípade, že manželia majú odlišnú štátnu príslušnosť, súd môže podľa vlastného uváženia rozhodnúť, ktorý zákon uplatní, a to podľa krajiny, v ktorej dvojica strávila väčšinu svojho manželského života.
Ak cudzí uplatniteľný zákon neobsahuje ustanovenia o súdnej rozluke alebo rozvode, uplatní sa taliansky zákon (oddiel 31 zákona č. 218 z roku 1995) a v takých prípadoch prevažuje právo miesta súdu (lex fori). Treba poznamenať, že taliansky zákon sa uplatňuje bez ohľadu na to, či navrhovateľ je talianskym občanom, a navrhovateľom môže byť aj cudzí štátny príslušník v zmiešanom manželstve, alebo v manželstve dvoch cudzích štátnych príslušníkov.
V súvislosti s touto otázkou talianski manželia, ktorí podali žiadosť o súdnu rozluku alebo rozvod v Taliansku, podliehajú talianskemu zákonu, i keď nemajú bydlisko v Taliansku. Na manželov odlišnej národnosti sa vzťahuje zákon tej krajiny, v ktorej strávili väčšinu svojho manželského života. Ak však zákon tejto krajiny nemá ustanovenia o súdnej rozluke alebo rozvode, (taliansky) súd uplatní taliansky zákon.
« Rozvod - Všeobecné informácie | Taliansko - Všeobecné informácie »
Posledná úprava: 15-11-2007

