Európska komisia > EJS > Rozhodné právo > Švédsko

Posledná úprava: 26-03-2009
Verzia na tlač Pridať do obľúbených

Rozhodné právo - Švédsko

EJN logo

Táto stránka už nie je aktuálna. V súčasnosti pripravujeme jej aktualizáciu a nová stránka bude uverejnená na Európskom portáli elektronickej justície.


 

OBSAH

I. Pramene platných noriem I.
I.1. Vnútroštátne normy I.1.
I.2. Mnohostranné dohovory I.2.
I.3. Dvojstranné dohovory I.3.
II. Uplatňovanie kolíznych noriem II.
II.1. Povinnosť sudcu uplatniť kolízne normy z vlastného podnetu II.1.
II.2. Inštitút spätného a ďalšieho odkazu (renvoi) II.2.
II.3. Zmena kolízneho kritéria II.3.
II.4. Verejný poriadok a kogentné medzinárodné normy II.4.
II.5. Preukázanie obsahu cudzieho práva II.5.
III. Kolízne normy III.
III.1. Zmluvy III.1.
III.2. Mimozmluvné záväzky III.2.
III.3. Osobný štatút III.3.
III.4. Otcovstvo a adopcia III.4.
III.5. Manželstvo atď. a vyživovacia povinnosť III.5.
III.6. Majetok manželov III.6.
III.7. Dedičstvo, závety III.7.
III.8. Majetkové právo III.8.
III.9. Platobná neschopnosť III.9.

 

I. Pramene platných noriem

I.1. Vnútroštátne normy

Súkromné medzinárodné právo je vo Švédsku kodifikované len sčasti a je tvorené kombináciou zákonných právnych noriem a judikatúry. Cieľom zákonných právnych noriem je vo väčšine prípadov uvedenie medzinárodných zmlúv, ktorých je Švédsko stranou, do platnosti. Hlavné právne normy sú uvedené ďalej v texte:

Manželstvo a deti

  • Kapitola 3 oddiely 4 a 6 zákona o niektorých medzinárodných právnych vzťahoch týkajúcich sa manželstva a opatrovníctva (1904:26 oddiel 1),
  • oddiely 9, 12 a 13 nariadenia o niektorých medzinárodných právnych vzťahoch týkajúcich sa manželstva, adopcie a opatrovníctva (1931:429),
  • oddiel 2 zákona o medzinárodných právnych vzťahoch týkajúcich sa adopcie (1971:796),
  • oddiely 2, 3 a 6 zákona o medzinárodných otázkach týkajúcich sa otcovstva (1985:367),
  • oddiely 3 až 5 zákona o niektorých medzinárodných otázkach týkajúcich sa majetku ľudí v manželskom zväzku (1990:272).

Dedenie

  • Oddiely 1 až 5, 7 až 19 a 21 zákona o pozostalosti zosnulých dánskych, fínskych, islandských alebo nórskych štátnych príslušníkov, ktorých obvyklé bydlisko sa nachádzalo vo Švédsku (1935:44),
  • kapitola 1 zákona o medzinárodných právnych vzťahoch týkajúcich sa pozostalosti po zosnulých (1937:81).

Zmluvy a predaj

HoreHore

  • Oddiely 79 až 87 zmenkového zákona (1932:130),
  • oddiely 58 až 65 šekového zákona (1932:131),
  • zákon o rozhodnom práve pre predaj tovaru (1964:528),
  • oddiely 25a, 31a a 42 zákona o spolurozhodovaní v práci (1976:580),
  • zákon o rozhodnom práve pre niektoré poisťovacie zmluvy (1993:645),
  • kapitola 13 oddiel 2 zákona o obchodnej plavbe (1994:1009),
  • oddiel 13 zákona o zmluvných podmienkach v spotrebiteľských vzťahoch (1994:1512),
  • oddiel 18 zákona o ochrane spotrebiteľov v súvislosti s majetkom v spoločnom vlastníctve striedavo využívaným viacerými osobami (1997:218),
  • zákon o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (1998:167),
  • kapitola 5 oddiel 2 zákona o predaji na diaľku a podomovom predaji (2005:59).

Náhrada za ujmu

  • Oddiely 8, 14 a 38 zákona o škodách spôsobených cestnou dopravou (1975:1410),
  • oddiel 1 zákona (1972:114) v súvislosti s dohovorom z 9. februára 1972 medzi Švédskom a Nórskom o pasení sobov,
  • oddiel 1 zákona (1974:268) v súvislosti s dohovorom o ochrane životného prostredia z 19. februára 1974 medzi Dánskom, Fínskom, Nórskom a Švédskom.

I.2. Mnohostranné dohovory

Švédsko je stranou mnohostranných dohovorov uvedených nižšie, v ktorých sa ustanovujú pravidlá rozhodného práva. Švédsko má dualistický prístup k medzinárodným dohovorom a tieto mnohostranné dohovory boli uvedené do platnosti vnútroštátnymi právnymi predpismi: pozri vyššie.

HoreHore

Spoločnosť národov

  • Dohovor o urovnaní niektorých kolízií noriem v súvislosti so zmenkami a vlastnými zmenkami z roku 1930,
  • Dohovor o urovnaní niektorých kolízií noriem v súvislosti so šekmi z roku 1931.

Haagska konferencia o medzinárodnom práve súkromnom

  • Dohovor o rozhodnom práve pre medzinárodný predaj tovaru z roku 1955,
  • Dohovor o kolízii noriem vo veci formy závetov z roku 1961.

  • Dohovor o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky z roku 1980.

Dohovory medzi severskými štátmi

  • Dohovor medzi Dánskom, Fínskom, Islandom, Nórskom a Švédskom, ktorým sa ustanovujú pravidlá medzinárodného práva súkromného v oblasti manželstva, adopcie a opatrovníctva, z roku 1931 (naposledy zmenený a doplnený dohovorom o zmene a doplnení z roku 2001),
  • Dohovor medzi Dánskom, Fínskom, Islandom, Nórskom a Švédskom o dedení, závetoch a správe pozostalostí z roku 1934 (naposledy zmenený a doplnený dohovorom o zmene a doplnení z roku 1975),
  • Dohovor o ochrane životného prostredia medzi Dánskom, Fínskom, Nórskom a Švédskom z roku 1974.

I.3. Dvojstranné dohovory

  • Dohovor medzi Švédskom a Nórskom o pasení sobov z roku 1972.

II. Uplatňovanie kolíznych noriem

II.1. Povinnosť sudcu uplatniť kolízne normy z vlastného podnetu

V švédskom práve neexistuje žiadna norma, ktorá by vyžadovala, aby sudca z vlastného podnetu uplatnil cudzie právo. Tejto otázke sa venuje pozornosť najmä v precedentnom práve, a zdá sa, že tu existuje rozdiel medzi dobrovoľnými konaniami (dispositiva mål), čiže konaniami o záležitostiach, o ktorých sa strany môžu dohodnúť na základy dohody, a povinnými konaniami (indispositiva mål), čiže konaniami o záležitostiach, ktoré môže rozhodnúť len súd. Zdá sa, že v konaniach dobrovoľného typu sa predtým, ako možno uplatniť cudzie právo, musí jedna zo strán naň odvolať. Existovalo mnoho prípadov s jasným cudzím prvkom, v ktorom bolo švédske právo uplatnené bez námietok, keďže sa žiadna strana neodvolala na cudzie právo. Na druhej strane v konaniach povinného typu týkajúcich sa určenia otcovstva existovali veci, v ktorých sudca uplatnil cudzie právo z vlastného podnetu.

HoreHore

II.2. Inštitút spätného a ďalšieho odkazu (renvoi)

Všeobecný prístup prijatý vo švédskom súkromnom medzinárodnom práve k inštitútu spätného a ďalšieho odkazu je záporný. Výnimku tvoria oddiel 79 ods. 2 zmenkového zákona a oddiel 58 ods. 2 šekového zákona, pokiaľ ide o schopnosť cudzích štátnych príslušníkov uzatvárať transakcie týkajúce sa zmeniek alebo šekov. Dôvodom je, že tieto ustanovenia sa zakladajú na medzinárodných dohovoroch. Ďalšie výnimky sú v oddiele 9 ods. 2 zákona o účinkoch úpadku, ktorý nastal v inom severskom štáte (1981:7), a v oddieloch 5 až 7 zákona o rozhodnom práve pre niektoré poistné zmluvy (1993:645). Na záver je potrebné spomenúť, že pokiaľ ide o platnosť manželstva, inštitút spätného a ďalšieho odkazu sa uznáva v oddiele 1 ods. 7 zákona o niektorých medzinárodných právnych vzťahoch v súvislosti s manželstvom a opatrovníctvom (1904:26 oddiel 1).

II.3. Zmena kolízneho kritéria

Vo švédskom súkromnom medzinárodnom práve neexistuje všeobecná norma týkajúca sa účinku zmeny kolízneho kritéria: táto záležitosť sa upravuje špecificky v každom osobitnom zákone. V oddiele 4 ods. 1 zákona o niektorých medzinárodných otázkach týkajúcich sa majetku manželov (1990:272) sa napríklad stanovuje: „Ak rozhodné právo nebolo určené dohodou, rozhodným právom je právo štátu, v ktorom manželia získali obvyklé bydlisko (hemvist) po uzatvorení manželstva“, a v oddiele 4 ods. 2 toho istého zákona sa stanovuje: „Ak obaja manželia následne získali obvyklé bydlisko v inom štáte a žili tam najmenej dva roky, uplatňuje sa právo toho štátu“.

HoreHore

II.4. Verejný poriadok a kogentné medzinárodné normy

Švédske súkromné medzinárodné právo uznáva všeobecnú zásadu, že ustanovenie cudzieho práva by sa nemalo uplatniť, ak by jeho uplatnenie bolo zjavne nezlučiteľné so základmi právneho systému Švédska. Ustanovenia v tom zmysle možno nájsť v mnohých právnych predpisoch súkromného medzinárodného práva. Z toho však nemožno vyvodzovať, že obmedzenie z dôvodu vnútroštátneho verejného poriadku vyžaduje základ v právnych predpisoch. Bolo vynesených veľmi málo rozsudkov, podľa ktorých sa cudzie právo nemôže uplatniť z dôvodu vnútroštátneho verejného poriadku.

Určenie, ktoré normy švédskeho práva sú medzinárodne kogentné, je zvyčajne záležitosťou sudcu.

II.5. Preukázanie obsahu cudzieho práva

Ak súd nie je oboznámený s obsahom cudzieho práva, ktoré by sa malo podľa jeho názoru uplatňovať, má dve možnosti. Buď vykoná prešetrenie sám, alebo požiada účastníka konania, aby predložil potrebné informácie. Výber príslušnej alternatívy je otázkou účelnosti. Ak súd rozhodne, že bude záležitosť prešetrovať sám, môže zabezpečiť pomoc ministerstva spravodlivosti. Vo všeobecnosti bude súd hrať aktívnejšiu úlohu v povinným konaniach ako v dobrovoľných konaniach (pozri vyššie); v dobrovoľných konaniach môže ponechať prešetrovanie vo veľkej miere na účastníkov konania.

III. Kolízne normy

III.1. Zmluvy

Švédsko je stranou Rímskeho dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné podmienky z roku 1980. V niektorých oblastiach sa uplatňujú ďalšie právne predpisy.

HoreHore

Predaj tovaru je upravený zákonom o rozhodnom práve pre predaj tovaru (1964:528), ktorým sa do vnútroštátneho práva preberá Haagsky dohovor o rozhodnom práve pre medzinárodný predaj tovaru z roku 1955. Tento zákon sa zakladá na pravidlách Rímskeho dohovoru. Nevzťahuje sa však na spotrebiteľské zmluvy. Podľa oddielu 3 sa povoľuje, aby kupujúci a predávajúci určili rozhodné právo dohodou. Podľa oddielu 4 v prípade, ak si strany nezvolili rozhodné právo, rozhodným právom je právo krajiny obvyklého bydliska predávajúceho. Výnimkou z tohto pravidla je, ak predávajúci prijal objednávku v krajine obvyklého bydliska kupujúceho, a v prípade nákupov na burze alebo na aukcii.

Ďalšia výnimka z pravidiel Rímskeho dohovoru existuje pre niektoré spotrebiteľské zmluvy. V oddiele 13 zákona o zmluvných podmienkach v spotrebiteľských vzťahoch (1994:1512), oddiel 18 zákona o ochrane spotrebiteľov v súvislosti s majetkom v spoločnom vlastníctve striedavo využívaným viacerými osobami (1997:218) a oddiel 5 ods. 2 zákona o predaji na diaľku a podomovom predaji (2005:59) sú osobitné pravidlá, ktorých cieľom je ochrana spotrebiteľov pred doložkami o voľbe práva. Podľa nich sa za určitých okolností má uplatňovať právo krajiny EHP, ak poskytuje spotrebiteľovi lepšiu ochranu.

Osobitné pravidlá existujú pre zmenky a šeky v oddieloch 79 až 87 zmenkového zákona (1932:130) a v oddieloch 58 až 65 šekového zákona (1932:131). Tieto sa zakladajú na Ženevskom dohovore o riešení niektorých kolízií noriem v súvislosti so zmenkami a vlastnými zmenkami z roku 1930 a na Ženevskom dohovore o riešení niektorých kolízií noriem v súvislosti so šekmi z roku 1931.

HoreHore

Niektoré životné poistky a iné poistné zmluvy sú upravené zákonom o rozhodnom práve pre niektoré poistné zmluvy (1993:645).

III.2. Mimozmluvné záväzky

Otázka rozhodného práva pre mimozmluvné záväzky nie je všeobecne upravená právnymi predpismi. Podľa rozsudku vo veci NJA 1969 bod 163 sa v mimozmluvných záležitostiach má o povinnosti nahradiť škodu rozhodnúť v súlade s právom krajiny, v ktorej bol vykonaný skutok, ktorým bola spôsobená škoda (lex loci delicti). V tejto veci sa neprihliadalo na fakt, že osoba, ktorá spôsobila škodu, a osoba, ktorá utrpela škodu, mali rovnaké obvyklé bydlisko. Neexistujú rozsudky, ktoré by obsahovali odpoveď na otázku, právo ktorej krajiny sa má uplatniť, ak bol čin, ktorým bola spôsobená ujma, vykonaný v inej krajine ako krajina, v ktorej nastala priama škoda.

III.3. Osobný štatút

Vo švédskom súkromnom medzinárodnom práve bola tradične kolíznym kritériom na určenie osobného štatútu štátna príslušnosť. V súčasnosti však existuje toľko prípadov, v ktorých musela štátna príslušnosť ustúpiť obvyklému bydlisku ako hlavnému kolíznemu kritériu, že je otázne, či ešte možno hovoriť o jedinom hlavnom kolíznom kritériu osobného štatútu. Vo švédskom súkromnom medzinárodnom práve sa „osobný štatút“ chápe ako primárne obsahujúci otázky právnej spôsobilosti a mena.

Podľa kapitoly 1 oddiel 1 zákona o niektorých medzinárodných právnych vzťahoch v súvislosti s manželstvom a opatrovníctvom (1904:26 oddiel 1) má byť spôsobilosť k uzatvoreniu manželstva pred švédskym orgánom v zásade určená v súlade so švédskym právom, ak jedna alebo druhá strana je švédskym štátnym príslušníkom, alebo má obvyklé bydlisko vo Švédsku. Podobné pravidlá sa podľa oddielu 1 nariadenia o niektorých medzinárodných právnych vzťahoch v súvislosti s manželstvom, adopciou a opatrovníctvom (1931:429) uplatňujú v rámci severských štátov.

HoreHore

Kapitoly 4 a 5 zákona o niektorých medzinárodných právnych vzťahoch v súvislosti s manželstvom a opatrovníctvom (1904:26 oddiel 1) a oddiely 14 až 21a nariadenia o niektorých medzinárodných právnych vzťahoch v súvislosti s manželstvom, adopciou a opatrovníctvom (1931:429) obsahujú osobitné pravidlá v oblasti opatrovníctva a poručníctva.

Podľa kapitoly 1 oddiel 3 zákona o medzinárodných právnych vzťahoch v súvislosti s pozostalosťou zosnulých osôb (1937:81) sa spôsobilosť urobiť alebo zrušiť závet spravuje právom krajiny, ktorej je závetca štátnym príslušníkom.

Pokiaľ ide o otázku práva uplatniteľného na spôsobilosť uzatvárať zmluvy, čiastočná odpoveď je ustanovená v článku 11 Rímskeho dohovoru. Spôsobilosť uzatvárať transakcie, pri ktorých sa využívajú zmenky alebo šeky, sa spravuje osobitnými pravidlami podľa oddielu 79 zmenkového zákona a oddielu 58 šekového zákona.

V kapitole 11 oddiel 3 Súdneho poriadku je osobitné pravidlo o spôsobilosti žalovať a byť žalovaný, ktoré stanovuje, že cudzinec, ktorý nie je vo svojej krajine spôsobilý viesť súdne konanie, ho môže viesť vo Švédsku, ak má spôsobilosť podľa švédskeho práva.

Podľa švédskeho súkromného medzinárodného práva patria otázky mena do sféry práva osobného štatútu. To znamená napríklad, že prevzatie jedným z manželov mena druhého manžela sa neklasifikuje ako záležitosť právnych účinkov manželstva v osobnej sfére. Podľa oddielu 50 zákona o osobných menách (1982:670) sa tento zákon nevzťahuje na švédskych štátnych príslušníkov, ktorí majú obvyklé bydlisko v Dánsku, Nórsku alebo Fínsku; a contrario možno dospieť k záveru, že sa vzťahuje na švédskych štátnych príslušníkov na iných miestach. Podľa oddielu 51 sa tento zákon vzťahuje aj na cudzích štátnych príslušníkov, ktorí majú obvyklé bydlisko vo Švédsku.

HoreHore

III.4. Otcovstvo a adopcia

Švédske hmotné právo nerozlišuje medzi manželskými a nemanželskými deťmi, a švédske súkromné medzinárodné právo nemá osobitné kolízne normy na určenie, či sa dieťa považuje za narodené v manželstve alebo mimo manželstva, alebo či dieťa možno následne vyhlásiť za manželské.

Pokiaľ ide o rozhodné právo pre určenie otcovstva, existujú osobitné pravidlá pre prezumpciu otcovstva a pre určenie otcovstva súdom. Prezumpcia otcovstva je upravená v oddiele 2 zákona o medzinárodných otázkach otcovstva (1985:367). Podľa neho muž, ktorý je alebo bol ženatý s matkou dieťaťa, sa považuje za otca tohto dieťaťa, ak je to dôsledkom práva štátu, v ktorom dieťa získalo obvyklé bydlisko pri narodení, alebo v prípade, ak toto právo nepovažuje nikoho za otca, ak je to dôsledkom práva štátu, ktorého sa dieťa stalo štátnym príslušníkom pri narodení. Ak však bolo obvyklé bydlisko dieťaťa pri narodení vo Švédsku, táto otázka sa bude vždy rozhodovať podľa švédskeho práva. Ak má otcovstvo určiť súd, tento bude uplatňovať právo krajiny, v ktorej malo dieťa obvyklé bydlisko v čase rozsudku súdu prvej inštancie.

Podľa oddielu 2 ods. 1 zákona o medzinárodných právnych vzťahoch v súvislosti s adopciou (1971:796) má švédsky súd, ktorý skúma žiadosť o adopciu, uplatňovať švédske právo. Podľa oddielu 2 ods. 2 však v prípade, ak sa žiadosť týka dieťaťa mladšieho ako 18 rokov, musí súd preskúmať, či sú žiadateľ alebo dieťa spojení s cudzím štátom štátnou príslušnosťou, obvyklým bydliskom alebo inak, a či možno očakávať, že dieťaťu spôsobí problém, ak adopcia nebude uznaná v tom štáte.

HoreHore

Pokiaľ ide o právne účinky adopcie, ak je cudzie rozhodnutie o adopcii platné vo Švédsku, adoptované dieťa sa na účely starostlivosti o dieťa, opatrovníctva a platenia výživného považuje za dieťa adoptívneho rodiča vo švédskom manželstve. V prípade dedenia však zákon vyžaduje rovnaké zaobchádzanie s adoptovanými deťmi a s vlastnými deťmi adoptívneho rodiča, len ak sa adopcia uskutočnila vo Švédsku. Ak sa adopcia uskutočnila v zahraničí, nárok adoptovaného dieťaťa dediť sa bude skúmať v súlade s právom, ktorým sa vo všeobecnosti upravuje nárok na dedenie, to znamená v súlade s právom krajiny štátnej príslušnosti.

III.5. Manželstvo atď. a vyživovacia povinnosť

O spôsobilosti uzatvoriť manželstvo pozri bod 3.3. Manželstvo sa považuje za platné z hľadiska formy, ak je platné v krajine, v ktorej bolo uzatvorené (kapitola 1 oddiel 7 zákona o niektorých medzinárodných právnych vzťahoch v súvislosti s manželstvom a opatrovníctvom (1904:26 oddiel 1)).

Právne účinky manželstva možno rozdeliť na dve hlavné kategórie, a to na účinky v osobnej sfére a účinky týkajúce sa majetku manželov. Hlavný účinok manželstva v osobnej oblasti je, že manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Vo švédskom súkromnom medzinárodnom práve otázky práva manželov na dedenie, nadobudnutie mena druhého manžela alebo ich povinnosti vyživovať deti druhého manžela sa nepovažujú za právne účinky manželstva a rozhodné právo sa určuje podľa pravidiel voľby práva, ktorými sa spravuje dedenie, osobné mená atď.

HoreHore

Otázka rozhodného práva pre vyživovanie manželského partnera nie je upravená v právnych predpisoch. Právo štátu obvyklého bydliska manželského partnera, ktorý má nárok na výživné, sa uplatňovalo v prípadoch, keď mali manželia spoločné aj obvyklé bydlisko v tom štáte počas manželstva. Najvyšší súd zatiaľ nerozhodol o otázke, ktoré právo je rozhodné, ak sa osoba, ktorá má nárok na výživné, presťahovala do inej krajiny, ale existujú rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré ukazujú ochotu uplatniť právo krajiny, do ktorej sa táto osoba presťahovala. Dohoda o rozhodnom práve bola uznaná v prípadoch, ak sa dospelo k dohode po vzniku sporu.

Pokiaľ ide o rozvod, podľa kapitoly 3 oddiel 4 ods. 1 zákona o niektorých medzinárodných právnych vzťahoch v súvislosti s manželstvom a opatrovníctvom (1904:26 oddiel 1) majú švédske súdy uplatňovať švédske právo. Podľa oddielu 4 ods. 2 existuje výnimka, ak obaja manželia sú cudzí štátni príslušníci a žiadny z nich nemá obvyklé bydlisko vo Švédsku v trvaní aspoň jeden rok.

Vo švédskom hmotnom práve nie sú zakotvené právne inštitúty právnej rozluky alebo anulácie manželstva a neexistujú všeobecne uplatniteľné pravidlá voľby práva, ktoré by sa mohli uplatniť na takéto prípady. Pokiaľ ide o severské štáty, podľa oddielu 9 nariadenia o niektorých medzinárodných právnych vzťahoch v súvislosti s manželstvom, adopciou a opatrovníctvom (1931:429) má súd uplatniť vo veciach právnej rozluky svoje vlastné právo.

Podľa kapitoly 3 oddiel 1 zákona o registrovaných partnerstvách (1994:1117) má partnerstvo medzi dvoma osobami rovnakého pohlavia rovnaké právne účinky ako manželstvo. V kapitole 3 oddiel 4 sa však stanovuje výnimka v prípade uplatnenia nariadenia, ktoré sa už uviedli, a to nariadenia o niektorých medzinárodných právnych vzťahoch v súvislosti s manželstvom, adopciou a opatrovníctvom (1931:429).

HoreHore

III.6. Majetok manželov

Rozhodné právo pre majetok manželov je upravené zákonom o niektorých medzinárodných otázkach týkajúcich sa majetku manželov (1990:272). Paragraf 3 tohto zákona umožňuje manželom alebo párom, ktoré uvažujú o uzavretí manželstva, uzatvoriť písomnú zmluvu, v ktorej sa stanovuje, že ich majetkový režim má byť upravený právom štátu, v ktorom má jeden z nich v čase uzatvorenia zmluvy obvyklé bydlisko alebo je jeho štátnym príslušníkom.

Ak manželia nemajú uzatvorenú platnú zmluvu o voľbe práva, podľa oddielu 4 zákona je rozhodným právom právo štátu, v ktorom nadobudnú obvyklé bydlisko po uzavretí manželstva. Ak obaja manželia následne získajú obvyklé bydlisko v inom štáte a žijú tam aspoň dva roky, bude sa namiesto toho uplatňovať právo daného štátu. Ak však obaja manželia už mali obvyklé bydlisko v tom štáte počas manželstva, alebo ak sú obaja štátnymi príslušníkmi toho štátu, právo toho štátu sa bude uplatňovať od momentu, keď tam získajú obvyklé bydlisko.

Podľa oddielu 5 zákona je zmluva o voľbe práva platná, ak je zlučiteľná s právom, ktorým sa spravuje majetok manželov, keď sa uskutočňuje daná transakcia. Ak je zmluva o voľbe práva uzatvorená pred svadbou, je platná, ak je zlučiteľná s právom, ktoré sa stane rozhodným, keď manželia uzatvoria manželstvo. Zmluva o voľbe práva je platná z hľadiska formy, ak spĺňa formálne požiadavky práva v štáte, v ktorom je uzatvorená, alebo v ktorom majú manželia obvyklé bydlisko.

HoreHore

Pre prípady týkajúce sa severských štátov sú osobitné pravidlá ustanovené v nariadení o niektorých medzinárodných právnych vzťahoch v súvislosti s manželstvom, adopciou a opatrovníctvom (1931:429).

III.7. Dedičstvo, závety

Podľa kapitoly 1 oddiel 1 ods. 1 zákona o medzinárodných právnych vzťahoch v súvislosti s pozostalosťou zosnulých osôb (1937:81) sa právo dediť má posudzovať len podľa práva štátu, ktorého bol zosnulý štátnym príslušníkom v čase smrti. Týmto právom sú upravené také záležitosti, ako kto je oprávnený dediť, aký môže byť jeho podiel na majetku a či sú stanovené zákonné podiely. Právo dediča na výživné, ktoré presahuje jeho podiel na dedičstve, takisto podlieha právu, ktorým sa spravuje dedenie.

Podľa kapitoly 1 oddiel 8 zákona o medzinárodných právnych vzťahoch v súvislosti s pozostalosťou zosnulých osôb (1937:81) sa má otázka, či sa má dar považovať za zálohu dedičstva, rozhodnúť v súlade s právom štátu, ktorého bol zosnulý štátnym príslušníkom v čase darovania. Rovnako podľa kapitoly 7 tohto zákona sa otázka záväzného charakteru zmlúv so zosnulým ohľadne budúceho dedičstva darov poskytnutých v očakávaní smrti má rozhodovať v súlade s právom štátu, ktorého bol zosnulý štátnym príslušníkom v čase uskutočnenia danej transakcie.

Podľa kapitoly 1 oddiel 9 zákona sa otázka, v akej miere je určitá osoba spôsobilá dediť, má rozhodovať v súlade so zákonom štátu, ktorého je daná osoba štátnym príslušníkom.

HoreHore

Podľa kapitoly 1 oddiel 3 zákona sa má o spôsobilosti urobiť alebo zrušiť závet rozhodovať na základe práva štátu, ktorého bol závetca štátnym príslušníkom v čase uskutočnenia danej transakcie.

Podľa kapitoly 1 oddiel 4 sa závety majú považovať za platné z hľadiska formy, ak spĺňajú formálne požiadavky zákona miesta, v ktorom sa závet urobil, alebo miesta, v ktorom bol závetca štátnym príslušníkom pri robení závetu alebo v čase smrti. Pokiaľ sa závet týka nehnuteľného majetku, bude sa považovať za platný z hľadiska formy, ak spĺňa aj formálne požiadavky zákona miesta, v ktorom sa nehnuteľnosť nachádza. To isté sa vzťahuje na zrušenie závetov. Týmto ustanovením sa implementuje Haagsky dohovor o kolíznych právnych normách vo veci formy závetov z roku 1961.

Podľa kapitoly 1 oddiel 5 zákona sa platnosť podstaty závetu má určiť v súlade s právom krajiny, ktorej je závetca štátnym príslušníkom v čase smrti. Podľa kapitoly 1 oddiel 6 zákona sa to isté vzťahuje na otázku, či závet je neplatný z dôvodu duševnej choroby, podvodu, chyby, nátlaku alebo iného nesprávneho vplyvu.

Osobitné pravidlá upravujúce prípady v severských štátoch sa nachádzajú v zákone o pozostalosti zosnulých štátnych príslušníkov Dánska, Fínska, Islandu alebo Nórska, ktorí majú obvyklé bydlisko vo Švédsku (1935:44).

III.8. Majetkové právo

V majetkovom práve existujú písomné pravidlá výberu práva len pre určité prípady týkajúce sa lodí a lietadiel, finančných nástrojov a nezákonne odstránených kultúrnych stavieb, a pre určité situácie, ktoré sú upravené v dohovore severských štátov o konkurze a v nariadení ES o konkurznom konaní.

Účinky v majetkovom práve, napríklad nákupu alebo založenia hnuteľného alebo nehnuteľného majetku, sa majú určiť na základe práva štátu, v ktorom sa príslušný majetok nachádza v čase nákupu alebo zaťaženia hypotékou. Toto právo bude určovať povahu všetkých vlastníckych práv, ako akékoľvek vlastnícke právo vzniká a zaniká, aké formálne požiadavky môžu existovať a aké práva voči tretím stranám priznáva majetkové právo.

Pokiaľ ide o zahraničné záložné práva, v judikatúre sa stanovuje, že v prípade, ak v čase vzniku záložného práva predávajúci vie, že majetok sa má vziať do Švédska, a záložné právo nie je platné vo Švédsku, predávajúci by mal namiesto toho získať zabezpečenie, ktoré spĺňa požiadavky švédskeho práva. Zahraničné záložné právo by ďalej nemalo nadobudnúť právny účinok po uplynutí určitého času od prinesenia majetku do Švédska. Zastáva sa názor, že zahraničný veriteľ mal čas buď získať nové zabezpečenie, alebo vymôcť vrátenie dlhu.

III.9. Platobná neschopnosť

Pri platobnej neschopnosti vo Švédsku je švédske právo rozhodné právo pre konanie samotné a pre ďalšie otázky platobnej schopnosti, napríklad pre podmienky začatia konania.

Pre záležitosti týkajúce sa iných členských štátov EÚ sú v nariadení č. 1346/2000 o konkurznom konaní stanovené osobitné pravidlá.

« Rozhodné právo - Všeobecné informácie | Švédsko - Všeobecné informácie »

HoreHore

Posledná úprava: 26-03-2009

 
  • Právo spoločenstva
  • Medzinárodné právo

  • Belgicko
  • Bulharsko
  • Česká republika
  • Dánsko
  • Nemecko
  • Estónsko
  • Írsko
  • Grécko
  • Španielsko
  • Francúzsko
  • Taliansko
  • Cyprus
  • Lotyšsko
  • Litva
  • Luxembursko
  • Mad'arsko
  • Malta
  • Holandsko
  • Rakúsko
  • Poľsko
  • Portugalsko
  • Rumunsko
  • Slovinsko
  • Slovensko
  • Fínsko
  • Švédsko
  • Spojené kráľovstvo